Pohorie
Pohorie (iné názvy: horské pásmo, horstvo, vrchy, pásmo vrchov, zastarano hory) je podľa najjednoduchšej definície skupina vrchov, obklopená nížinou. Do pohoria pritom patrí celá časť krajiny presahujúca nížinu, teda nielen vrcholky, ale aj horské sedlá, údolia, plošiny menšieho rozsahu.
Vedecká definícia znie: vyvýšená geomorfologická jednotka vzniknutá endogénnymi procesmi (morfoštruktúra) a exogénnymi procesmi (morfoskulptúra), charakteristická striedaním chrbtov a vymedzená oproti nižšie položenému okoliu úpätnou líniou.
Pohoria vzájomne môžu byť oddelené horskými priesmykmi, tokom riek či inými výraznými útvarmi. Často je ale vymedzenie hranice pohoria konvenčné. Vo všeobecnom význame nemusí mať jedno pohorie jednotný geologický pôvod.
Nadmorská výška
Typická pre horskú krajinu je tak vyššia nadmorská výška, ako aj veľké rozdiely vo výške medzi údoliami a vrcholkami. Hory sa najčastejšie rozdeľujú práve podľa nadmorskej výšky - pohoria s vyššou absolútnou nadmorskou výškou sa označujú ako veľhory, ktoré sa niekedy ešte ďalej delia na stredné veľhory a vysoké veľhory. Ako hranica veľhôr sa uvádzajú rôzne hodnoty, často napr. 2500 m n. m.
Najvyšším pohorím na Zemi podľa absolútnej nadmorskej výšky sú Himaláje so 14 najvyššími vrcholmi sveta presahujúcimi 8 000 m. Menej jednoznačná je otázka výškového rozdielu - napríklad Havajská sopka Mauna Kea sa týči 4 205 m nad morom, ale ďalších niekoľko kilometrov pokračuje pod hladinou. S celkovou výškou od morského dna vyše 9 km prekonáva ostatné pohoria.
Druhy pohorí
Pohoria sa môžu klasifikovať z viacerých hľadísk, napríklad (na Slovensku):
podľa tvarov chrbtov:
- hrebeňové pohorie
- chrbtové pohorie
- plošinové pohorie
- reťazovité pohorie
- skupinové pohorie
podľa stavebného štýlu:
- príkrovovo-vrásové pohorie (pásma Vonkajšie Západné Karpaty, Vonkajšie Východné Karpaty)
- vrásovo-zlomové pohorie (pásmo Vnútorné Západné Karpaty)
- vulkanicko-zlomové pohorie (pásma Vnútorné Západné Karpaty, Vnútorné Východné Karpaty)
Horská krajina
Pre horskú krajinu je typických mnoho morfologických tvarov. Mohutné vrcholky sa označujú ako štíty, strmé útvary často veže, hroty alebo dokonca ihly. Pretiahnuté vyvýšeniny sú hrebene. Sklonené hrebene vybiehajúce zo štítov či dominantnejších hrebeňov sú rebrá.
Veľké zníženiny medzi hrebeňmi tvoria údolia alebo doliny. Dolina kruhového tvaru obklopená strmými zrázmi sa nazýva kotlina. Rozsahom menšie zníženiny v strmom teréne sa označujú ako kuloáre a kaskády.
Zvlášť vo veľhorách sú dôležitým činiteľom utvárajúcim horskú krajinu ľadovce. Špecifickým útvarom sú morény (miesta ukladania materiálu prenášaného ľadovcom).