Rímske právo

Rímske právo je právny systém starovekého Ríma, východisko moderných právnych systémov. Je to jedna z najdôležitejších zložiek rímskej kultúry.

Corpus iuris civilis. 1583

Vychádza z práva kviritského (ius populi Romani Quiritium) – starého súkromného práva pôvodnej obce, a z práva praetorského (ius praetorium), ktoré sa vyznačovalo menšou formálnosťou a pružne reagovalo na potreby vyvíjajúcej sa spoločnosti.

Zásady práva praetorského však časom prenikli aj do pôvodnej sústavy práva kviritského; to sa potom zmenilo na právo civilné, občianske (ius civile).

Podľa odboru pôsobnosti sa rozlišuje: ius civile (pre spory medzi občanmi) a ius gentium (platiace pôvodne pre styk medzi cudzincami na rímskom území, neskôr aj pre spory medzi cudzincami a občanmi); podľa obsahu: ius privatum (súkromné, chrániace prospech jednotlivcov) a ius publicum (verejné, vzťahujúce sa na rímsky štát); hranice medzi oboma nebola absolútna, boli tu vzájomné súvislosti (právo rímske trestné).

Súkromné rímske právo, zo všetkých najdôležitejšie pre históriu práva vôbec, má pôvod v práve obyčajovom a bolo kodifikované v 5. stor. pred Kr. v zákone dvanástich tabúľ (lex duodecim tabularum); v ďalšom vývoji spoločnosti bolo doplňované a formované najmä ediktami prétorskými. Vrchol dosiahlo v dobe tzv. klasickej jurisprudencie, v prvých dvoch až troch storočiach po Kr.

Základné delenie práva

Ulpiánus rozdelil právo tak dokonalo, že na lepšie delenie sa doposiaľ neprišlo:

• Súkromné –slúži na prospech jednotlivca
• Verejné háji záujmy štátu

Bolo postavené na štyroch princípoch:

1. rovnosť pred zákonom,
2. prezumpcia neviny (pokiaľ nie je obvinený právoplatne odsúdený, treba naň pozerať ako na nevinného),
3. pri pochybnostiach treba rozhodnúť v prospech obžalovaného (Ak nie sú jednoznačné dôkazy o vine obžalovaného, treba sa prikloniť k oslobodzujúcemu rozsudku),
4. neznalosť zákona neospravedlňuje (Ak niekto z neznalosti prestúpil zákon, nemôže svoju neznalosť zákona použiť ako poľahčujúcu okolnosť).