Kráľ (panovník)

Kráľ (z lat. Carolus = Karol Veľký) je titul panovníka kráľovstva, druhá najvyššia monarchistická hodnosť po cisárovi a pred kniežaťom či vojvodom. Kráľovstvo je hodnosť zastávaná kráľom alebo štátno-politický celok, ríša, krajina, v ktorej vládne kráľ alebo forma vlády s kráľom na čele.

Poľská kráľovská koruna

Názvy v niektorých iných jazykoch:

• lat. rex
• nem. König
• maď. király [kiráj]
• angl. king
• fr. roi [rua]
• špan. rey
• tal. re
• star.gr. Βασιλεύς (Basileus)

V konštitučných monarchiách je len reprezentatívnou hlavou štátu s obmedzenými právomocami. V absolutistických monarchiách je kráľ neobmedzeným vládcom. V stavovskej monarchii sa zodpovedá stavom.

Pôvodne sa králi väčšinou volili.

Vo včasnom stredoveku bol v Európe titul kráľ väčšinou spätý s cirkvou. Udeliť tento titul mohol len pápež. Tento fakt je určený tým, že v rámci prechodu od kmeňovej spoločnosti k štátu zohrávalo kresťanstvo veľkú zjednocovaciu úlohu a stalo sa oporou monarchie ako formy vlády - Jeden Pán na Nebi, jeden Pán na Zemi. Vo vrcholno a neskorostredovekej Európe udeľoval hodnosť kráľa, resp. si nárokoval právo udeľovať túto hodnosť, rímskonemecký cisár. Často dochádzalo medzi pápežom a rímskonemeckým cisárom v tomto ohľade k sporom.

V niektorých štátoch resp. v Európe, v prípadoch, kedy sa kráľovský titul udeľoval dedične, sa kráľovská koruna dedila podľa zásady primogenitúry - prvorodený - po meči, ak mal kráľ syna a dcéru, nástupcom sa stal syn. Existovali však aj iné spôsoby, ako napríklad princíp seniorátu (najstaršieho v rodine). Kuriózny je princíp avunkulátu, v ktorom po ujcovi (matkinom bratovi) nastupuje jeho synovec. Od obdobia stavovskej monarchie (17. storočie) boli králi volení stavmi. V Poľsku bol tento princíp praxou už predtým. Vždy však platilo, že ak nebol nástupca, tak tohto volil nejaký zastupiteľský orgán šľachty (dvorské rady, snemy, neskôr stále zhromaždenia stavov).

Kráľ bol najvyšší správny, súdny, zákonodárny orgán a veliteľ vojska. V raných dobách bolo územie štátu považované za patrimonium dynastie, čiže jej patrilo spolu s ľuďmi na tomto území.

Prvým panovníkom slovenského územia označovaným v dokumentoch (aj) ako „kráľ“ bol Vannius (1. stor. po Kr.), potom Samo (7. stor.), potom Rastislav a Svätopluk (9. stor.). Potom bol kráľom až Štefan I. (pravdepodobne z vôle pápeža a/alebo rímskonemeckého cisára) a po ňom všetci nástupcovia na uhorskom tróne až do roku 1918. V Uhorsku po celú túto dobu (918 rokov) hovoríme o svätoštefanskej korune a svätoštefanskej tradícii.