Apória
Apória (gr. ἀπορία, dosl. „ne-cesta“, nepriechodnosť, slepá ulička) je nevyriešiteľný rozpor medzi dvoma rovnako dobre odôvodnenými názormi, ťažký neriešiteľný problém. Je to rafinované a dôvtipné dokazovanie rozporov medzi zmyslami a rozumom. Výskum apórií uskutočňuje aporetika.[1]
Vznik apórie prebieha tak, že sa stotožňujú dve odlišné roviny usudzovania: matematický, idealizovaný proces, v ktorom narábame s idealizovaným objektom v idealizovaných podmienkach, a faktuálny proces, v ktorom myšlienkovo narábame so zmyslovo-názorným empirickým objektom v reálnych podmienkach.[2]
Počínajúc Kantom sa v podobnom význame používa termín antinómia.
Zenónove apórie pohybu[3]
Zo staroveku sú najznámejšie apórie Zenóna z Eley. Ten vychádzal z Parmenidovho presvedčenia, že súcno je len jedno a je stále rovnaké, preto sú pohyb a zmena neskutočné a klamné. Prijatie mnohosti súcna a reality pohybu preto vedie k neriešiteľným rozporom. Ako príklad jeho argumentácie možno uviesť tri z jeho dôkazov proti pohybu:
- Dichotómia: ak má šíp doletieť do cieľa, musí najprv doletieť do polovice, predtým však do polovice polovice a tak ďalej donekonečna. Šíp však nemôže prejsť cez nekonečne veľa miest v obmedzenom čase.
- Achilles a korytnačka: Achilles nikdy nedobehne korytnačku, ktorá lezie pred ním, pretože v okamihu, keď sa dostane do bodu, kde bola predtým korytnačka, ona je už o kúsok ďalej a tak donekonečna.
- Letiaci šíp: Letiaci šíp je vlastne nehybný, lebo v každom okamihu sa bude nachádzať na presne určenom mieste, teda v pokoji.