Filozofia 20. storočia

Rozvoj novovekej filozofie priniesol množstvo prvkov antimetafyzického charakteru filozofického myslenia (Kant, pozitivizmus, Nietzsche, materializmus, Marx a Engels). Pod vplyvom antimetafyzických hnutí vznikol na začiatku 20. storočia filozofický realizmus ako voľné združenie filozofov podporujúcich rehabilitáciu metafyziky. Nejde o návrat k tradičnej metafyzike, ale skôr o renesanciu metafyziky na základe reflexie pozitivizmu a nihilizmu. Dôležitým znakom je uznanie reálneho jestvovania sveta mimo „Ja“ („ne-Ja“). Táto vonkajšia skutočnosť jestvuje nezávisle od „Ja“ a zároveň autonómne. Realisti tiež riešia problém poznateľnosti „ne-Ja“, pričom určitú mieru poznateľnosti realite uznávajú všetci. Realizmus nadobudol v dejinách myslenia rôzne podoby – už v stredoveku pôsobil stredoveký realizmus, v 20. storočí sa formuje kritický realizmus, intuitívny realizmus, v roku 1948 sa dokonca vytvorila „Asociácia pre realistickú filozofiu“. Moderný realizmus sa budoval na troch základných princípoch:

1. Aj materiálny, aj duševný ideálny svet reálne jestvujú a sú navzájom nezávislé.

2. Na základe intencie vedomia jestvuje poznávacia zhoda materiálneho a imateriálneho sveta.

3. Na základe „zdravého rozumu a reálnych prírodných zákonov“ je možné formulovať morálne normy.

Realizmus 20. storočia predstavuje teoretický rámec rôznych filozofických postojov (novopozitivizmu, fenomenológie, existencializmu, personalizmu, novotomizmu), v rámci ktorého sa istým spôsobom zjednocujú stúpenci nezávislosti jestvovania tzv. objektívnej reality. Realizmus mal najsilnejšie pozície najmä v Anglicku a to až do sedemdesiatych rokov 20. storočia. Poprednými predstaviteľmi sú najmä Georg Edward Moore, Bertrand Russell, Franz Brentano, Samuel Alexander, Alfred North Whitehead, Nicolai Hartmann alebo Roy Wood Sellars.

Vladimír Iľjič Lenin

Vo vývine marxistického myslenia môžeme pozorovať v 20. storočí dve vývojové línie – marxizmus-leninizmus vo východnej Európe známy aj ako ortodoxný marxizmus a neomarxizmus v západnej Európe. Podstatným momentom rozvoj marxizmu bol fakt, že po uchopení moci komunistickými stranami v jednotlivých krajinách sa teoretické jadro celého marxizmu stalo súčasťou štátnej ideológie. Takéto „poštátnenie“ marxistickej filozofie výrazne ovplyvnilo jej smerovanie. K rozvoju ortodoxného marxizmu prispeli práce Karla Marxa (Ekonomické-filozofické rukopisy, Manifest komunistickej strany, Bieda filozofie, Kapitál,...) a Vladimíra Lenina (Materializmus a empírio-kriticizmus, Filozofické zošity, Štát a revolúcia,...). Po formálnej stránke sa ortodoxný marxizmus delí na dialektický materializmus a historický materializmus. Dialektický materializmus sa venuje vývoju hmoty, vedomia a spoločnosti, pričom čerpá dialektickú metódu najmä od Hegela. Spadali sem aj otázky ontologického a epistemologického charakteru. Historický materializmus je dialekticko-materialistickou koncepciou vývoja spoločnosti, pričom súčasťou učenia je téza o nevyhnutnej revolučnej premene buržoáznej ekonomickej formácie na vyšší typ usporiadania – pretvorenie v socializmus so svojou ústrednou hybnou silou v podobe robotníckej triedy, a neskôr prerod v komunizmus, ktorého základnou charakteristikou má byť beztriedna spoločnosť.

Západný typ marxizmu sa od dvadsiatych rokov 20. storočia chápe ako neomarxizmus. Neomarxisti sa stavali kladne najmä k raným prácam Karla Marxa, pričom práce Engelsa a Lenina zväčsa odmietali, takže zo strany ortodoxných marxistov je tento smer označovaný ako revizionistický. Predstaviteľmi sú najmä György Lukács, Karol Korsch, Roger Garaudy, Louis Althusser, Henri Marcuse, Herbert Marcuse, Theodor Wiesengrund Adorno, Max Horkheimer, Jürgen Habermas. Základné rysy neomarxizmu sú tieto:

• neomarxisti nezaujímajú voči Marxovi žiadny postoj kultu; etablujú sa skôr ako kritickí „sociálni filozofi“, čím sa, ak žijúc v sovietskej mocenskej sfére vplyvu, dostávali do konfliktu s vládnucou ortodoxiou;
• kritická sociálna filozofia sa rozvíjala najmä v tzv. Frankfurtskej škole;
• použitie dialektickej metódy inšpirovanej Hegelom;
• kritická sebareflexia a kritika súdobej spoločnosti;
• úsilie spojiť teoretické myslenie s praktickým konaním;
• odmietanie revolučných praktík (obzvlášť Horkheimer a Adorno).

Na začiatku storočia sa v dôsledku prudkého rozvoja spoločenských vied o človeku začala etablovať moderná filozofická antropológia, na ktorej vzniku mal najväčšiu zásluhu Max Scheler. Moderné antropologické koncepty sú vo všeobecnosti založené na predpoklade opísateľnosti tzv. antropologickej konštanty, teda akejsi univerzálnej vlastnosti človeka, pričom filozofické bádanie sa orientuje následne na objasnenie tejto konštanty. Medzi najvplyvnejšie projekty antropologickej konštanty sa zaraďuje "otvorenosť k svetu" Maxa Schelera a tiež jeho postulát ducha v súvislosti s ľudskou osobou, ďalej "excentricita" Helmutha Plessnera (schopnosť človeka spredmetniť seba samého) a "nedostatok" Arnolda Gehlena (človek ako nedokonalý živý tvor, potrebujúci k prežitiu kultúru a civilizáciu). Na začiatku 70. rokov 20. storočia sa tieto totalizujúce koncepty začínajú prispôsobovať dlhodobému vplyvu antropologického redukcionizmu. Podstata človeka sa tak potom riešila vo vzťahu k jeho dejinnosti a skúsenosti so svetom. Najnovšie filozofické myslenie skúma "conditio humana", teda ľudskú podmienenosť, ktorá istým spôsobom, hoci nedokonalo, napomáha k vymedzeniu ľudskej bytosti. Rozvoj filozofickej antropológie má naďalej relevantný význam so vzrastajúcimi poznatkami v oblasti biológie človeka, medicíny, technológií, kognitívnych vied a spoločenských vied.

Sigmund Freud (1856 - 1939)

Na filozofiu 20. storočia mal nepochybne vplyv aj nárok psychoanalytickej školy Sigmunda Freuda a jej nonkonformistov Alfreda Adlera a Carla Gustava Junga. Tento nárok spočíval v ašpirácii odhaliť za iracionálnou nevôľou neurotických symptómov skrytú, no zrozumiteľnú systematiku. Teória psychoanalýzy následne postavila zdôvodnenie neuróz na pôsobení vnútornej nevedomej časti ľudského Ja, v ktorej dochádza k duševnému konfliktu na základe potlačovaných pudov. Nevedomá reč (neurózy, sny) je realizáciou pudov, ktoré boli vytlačené z vedomia do nevedomia. Freud pritom videl konflikt pudovosti najmä v oblasti ľudskej sexuality. Zámer psychoanalytickej terapie spočíva následne v tom, aby sa psychika zbavila svojej úzkej spätosti s duševnými ranami a traumami z detstva prostredníctvom ich opätovného prežitia v už dospelom a zrelom vedomí. Freudova antropológia predstavuje skeptickú pozíciu voči racionalite ľudskej slobodnej vôle a schopnosti človeka "byť vlastným pánom". Ide o spochybnenie viery v autonómiu človeka, čím sa vo filozofickej antropológii pôvodné racionalistické, karteziánske Ego značne degraduje. Dokonca i všetko duchovné v človeku je len vysoko-sublimovaná forma sexuálnej energie.

Iné prúdy modernej psychológie redukovali človeka vyhlásením vnútorného prežívania a introspekcie za zmysluprázdny priestor. Tak si počínal najmä behaviorizmus, ktorý chápal každé konanie človeka za nutný dôsledok konštelácie určitých vzruchov (B. F. Skinner). Neskôr v snahe utvoriť celostnejší pohľad na psychiku človeka sa dbalo aj na perspektívu samotného poznávajúceho a pociťujúceho subjektu. Kritickou reakciou na psychoanalýzu bol tiež prúd humanistickej psychológie. Tento smer upriamuje pozornosť na osobnostnú a intelektuálnu charakteristiku človeka, jeho hodnotovú orientáciu a jeho potrebu sebarealizácie (A. H. Maslow, Erich Fromm, Carl Rogers, Viktor Frankl). Humanistickí psychológovia čerpajú filozofickú inšpiráciu najmä v personalizme a existencializme.