Sigmund Freud

Psychoanalytik, neurológ, psychiater. Formoval a ovplyvnil debaty v lekárskej, sociálnej, religionistickej, psychologickej, politickej a vedeckej oblasti tak, ako žiaden iný lekár. Bol uctievaný a zaznávaný a sotva by sa našla osobnosť, ktorá by bola predmetom ostrejších sporov ako bol a je práve on. Freud navštevoval univerzitu vo Viedni, kde bol považovaný za výborného a ambiciózneho študenta.

Až neskôr sa rozhodol pre medicínu, pretože jeho prianím bolo stať sa politikom. Už počas asistentskej práce vo Viedenskom psychologickom inštitúte začal so skúmaním činnosti nervového systému, ktorý mu neskôr priniesol postup v kariére – išlo o štúdium nervových ochorení a ich liečbu. Dokázal, že v nás drieme nebezpečná sila, potláčaná slušnou výchovou a zákonmi civilizácie. Vybíja sa v zločinoch a zvrhlostiach, duševných chorobách alebo v ťaživých snoch. Upozornil na seba tým, že odhalil sexuálne tajomstvá, pretože podľa jeho teórie Oidipovského komplexu je ľudské správanie rozhodujúcou mierou ovplyvnené sexuálnymi silami. Ako hlavný pohon určil „Libido“ (chuť, túžba, žiadostivosť, pohlavný pud), ktorá je protikladom k „Smrteľnému pudu“.

Freud vypracoval dva topické modely subjektu, t. j. modely komponentov psychického aparátu. Prvý model obsahuje pojem nevedomia, predvedomia a vedomia. Druhý topický model obsahuje pojem Es (ono), pojem Ich (ja) a pojem Über-Ich (nad ja).

Freud berie svet a človeka v ich prírodnej danosti, k čomu patrí aj to, čo o nich vypovedajú vedy o anorganickom a organickom.

Vyložiť psychoanalyticky danosť „reálny človek“ pre Freuda znamená vidieť ju z hľadiska onej energie, ktorú označuje ako „pud“ (Trieb). To si vyžaduje, aby sa súbor ľudských kreácií v najširšom zmysle slova redukoval na ich pudové podnety, hybné sily, a to na tie, ktoré ich vyvolávajú, ako aj tie, ktoré ich brzdia.

Pudová skutočnosť sa rozvíja v telesných i duševných účinkoch a výrazoch, ktoré častejšie zahaľujú ako odhaľujú, čím sú podmienené mnohé okľuky psychoanalytickej metódy.

Objavom nevedomia Freud zásadným spôsobom revolucionalizoval predstavu, ktorú mala filozofia a klasická psychológia o psychickom dianí. Nevedomie je infantilno ("dass Unbewusste ist das Infantile", Freud). Veľký význam tohoto objavu, ktorý nie je nejakým postulátom, ale ide o výsledok systematických pozorovaní, je pochopiteľný až vtedy, keď si pripomenieme, že dovtedy bolo "vedomé" a "psychické" považované za identické, vedomie sa považovalo za podstatný regulačný systém, ktorý je v detstve rozvinutý len neúplne, v priebehu rokov vyzrieva a je základom každého psychického prežívania. Popri tejto formálnej organizácii existuje citový život, ktorý má svoje vlastné zákonitosti a je ovládaný princípmi potrieb a vášní.

Pri Freudovom poznatku došlo k významnému obratu v bežných myšlienkových kategóriách. Freud ukázal, že nevedomie je základom všetkého duševného prežívania. Toto zásadné spochybnenie vlády rozumu a vedomia a existencia nevedomia znamená pre ľudí zneistenie, že totiž človek nie je pánom vo svojom vlastnom dome, že jeho city a fantázie sa nedajú ovládať silou rozumu.

S nevedomím ako celkom obsahov, ktoré nie sú prítomné v aktuálnom poli vedomia, Freud úzko spája jeho dynamiku. Hoci aj iní autori pred ním hovorili, aj keď menej systematicky, o nevedomých psychických fenoménoch, chápané boli vždy iba ako statické. Naproti tomu u Freuda je nevedomie zrozumiteľné až pomocou konfliktu rozporných duševných síl. Takéto chápanie vedie k postulovaniu inštancií a fenoménov, akými je vedomie a nevedomie, aktivita a pasivita, pud a obrana, obsadenie a protiobsadenie, primárny a sekundárny proces a nakoniec nachádzajú svoj špeciálny význam v teórii pudov. Táto zostáva u Freuda vždy dualistická. V prvom učení o pudoch postuluje dualizmus sexuálnych pudov a ego - pudov resp. sebazáchovných pudov. Neskôr, v práci "za hranicami princípu slasti" (1920) stavia v tejto druhej teórii pudov proti sebe pud života a pud smrti.

Až pri prístupe k nevedomiu ako k určitému dynamickému dianiu sa dostáva do centra pozornosti vývoj dieťaťa. Psychoanalýza nepovedala o dospelých nič, čo by nakoniec nebolo výpoveďou o detstve. Freud v celom svojom diele pripisuje hlavnú úlohu v psychickom konflikte sexuálnemu pudu. Na začiatku života existujú podľa jeho predstáv parciálne pudy (napr. orálny a análny parciálny pud). Zo začiatku fungujú od seba nezávisle a neskôr majú tendenciu zjednotiť sa pod vedením genitálnej organizácie. V zmysle tejto základnej koncepcie rozpracováva Freud v rokoch 1913-1923 včasný detský vývoj ako na seba naväzujúci sled foriem organizácie libida pod vedením príslušných erogénnych zón (orálnej, análnej, genitálnej), ktoré sa súčasne vyznačujú prevládaním určitého objektného vzťahu. Tieto zóny charakterizujú vždy určité organizačné formy psychického života.

Niektoré Freudove myšlienky sú ťažko akceptovateľné jeho kultúre a dobe. Iné sú nie ľahko testovateľné. Niektoré môžu byť záležitosťou jeho vlastnej osobnosti a skúseností. Freud bol vynikajúci pozorovateľ ľudí a mnohé z jeho tvrdení, ktoré vyslovil, majú relevantný dosah dodnes. Hoci mnohé z Freudových teórií sa v súčasnosti spochybňujú, Sigmund Freud zostáva jednou z najvplyvnejších osobností psychiatrie 20. storočia.

Sigmundovi Freudovi vyšlo aj niekoľko kníh zaoberajúcich sa hlavne psychoanalýzou, ľudskou sexualitou a hypnózou. V slovenčine bolo vydaných niekoľko jeho diel.

1. Matriční záznam o narození a křtu
2. Haggbloom, S.J.; et al. (2002). "The 100 Most Eminent Psychologists of the 20th Century". Review of General Psychology 6 (2): 139–152

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sigmund Freud
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Sigmund Freud

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sigmund Freud na českej Wikipédii.