Filozofia 17. storočia

Francis Bacon (1561 - 1626)

Bacon na začiatku 17. storočia pri hodnotení stavu európskej vedy uviedol, že sa v nej vytvárajú tri druhy nesprávnych teórií - sporné, afektované a fantazijné. Spornými sú teórie scholastikov na vtedajších univerzitách, ktoré obracali pohľad od prírody k sporným a neplodným tradičným textom. Potom tu boli reformátori a humanisti, ktorí sa zase kŕčovito držali starovekých autorov a považovali ich za autority bez toho, aby klasické pramene preskúmali kriticky. Podľa Bacona išlo o strojenosť a afektovanosť. Napokon sa v Európe rozvíjali fantazijné hypotézy, čím mal Bacon na mysli nepresný spôsob svedectva rôznych "vedcov" o prírodných úkazoch.[6] Riešením tejto situácie má byť rekonštrukcia všetkých náuk pomocou novej metódy.

Pri hľadaní novej metódy sa Bacon sústredí na kritiku prirodzeného ľudského rozumu, hlavných filozofických systémov a logiky dôkazu. Zisťuje, že úsudok ľudského rozumu je často skreslený rôznymi nesprávnymi predstavami a pojmami, ktoré nazýva idolmi. Nesprávne mienky rozdeľuje do štyroch druhov:

• idoly kmeňa (predsudky vyplývajúce z našej ľudskej podstaty, napr. vnášanie antropomorfických prvkov do prírody, učenie o účelovosti a pod.)
• idoly jaskyne (obmedzenia našich úsudkov, ktoré sa vždy formujú cez prizmu našej subjektivity, napr. sú zásadne ovplyvnené našou výchovou, telesnou konštitúciou, vzdelaním, skúsenosťami a pod.)
• idoly trhu (skresľovanie poznatkov prenosom od človeka k človeku prostredníctvom nedokonalej a limitovanej medziľudskej komunikácie)
• idoly divadla (nekritické preberanie názorov autorít)

Kritikou idolov Bacon pripravil pôdu pre uplatnenie empirického prístupu vo vedách, pretože "jediná nádej je v správnej indukcii".[7] Induktívna metóda bola aj dovtedy vo filozofii známa, avšak Bacon sa zaslúžil o rozpracovanie tohto princípu do konkrétnych metodologických postupov pozorovaním a experimentom. Na začiatku disponujeme pracovnou hypotézou ako východiskom, následne sa zhromažďuje skúsenosť prostredníctvom experimentu, ktorý je usporiadaný podľa daného cieľa, a napokon sa na základe spoločných znakov a súvislostí vyvodia dôsledky a formulácie všeobecných viet. Táto metóda neslúži len pre aplikáciu prírodovedného poznania v praktickom živote, ale má sa využívať aj pri rozpoznávaní teoretických poznatkov dôležitých pre rozvoj vedy, ako aj za účelom lepšieho chápania základných filozofických problémov.[7]

Galileo Galilei (1564 - 1642)

Podľa Galileiho náš rozum v porovnaní s Božou mysľou určite nie je vševediaci, no nie je zároveň úplne neschopný poznať pravdu. Boh stvoril svet na báze matematickej architektúry, ktorú môžeme svojím rozumom rozpoznávať a odhaľovať, a tým mať čiastočnú účasť na Božom poznaní "veľkej knihy prírody". Vedec musí byť preto realista, ktorý akceptuje nezávislú existenciu prírodného sveta a zároveň potvrdzuje schopnosť človeka aspoň do istej miery poznať tento svet, a to s objektívnou istotou. Síce čo do extenzity (rozsahu) nemôžeme disponovať nekonečným poznaním v jednom vhľade a intuícii ako Boh, no čo do intenzity (objektívnej istoty ohľadom poznania konkrétneho javu) máme rovnaké možnosti, aké má Boh.[8] Nový prístup sa v rámci takto interpretovaného realizmu musí preto zaujať najmä pri hľadaní novej vedeckej metódy, aby bola objektívna istota vôbec možná. A tak Galilei kritizoval Aristotelov štandard dôkazu v zmysle dobových peripatetických a scholastických textov, ako aj odvolávanie sa na autority. Veda sa nesústredí v prvom rade na to, "že to je" a "akej to je podstaty", ale primárne sa má sústrediť na to, "ako to je". Prípravnými krokmi pre rozvoj vedeckého poznania sú tak zmyslové (resp. empirické) poznanie a tiež pochybovanie.

Galilei chápal prírodu ako zhmotnený matematický systém, ktorého pôvodcom je geometrický Boh. Preto sa filozofia nemôže zaoberať skúmaním cieľových príčin, keďže ich nemožno podriadiť matematickej analýze a kvantitatívnemu vyjadreniu. Nie je možné ani poznať skutočnú vnútornú esenciu prirodzených substancií, ako si to nárokuje dobová metafyzika. Boh tieto esencie isto pozná, no človek sa o to nemá ani len pokúšať, lebo sa nevymaní z područia pravdepodobnostných špekulácií. Predmetom filozofie má byť príroda a jej nástrojom má byť matematika.[9]

Neskôr Galilei priznal, že jestvuje časť reality, ktorá je nepostihnuteľná matematickou kvantifikáciou a objektívnym dôkazom. Išlo najmä o oblasti humanitného poznania, dejín alebo práva. Vedecký opis jeho metódy sa tak ukázal napokon ako neúplný a u ďalších filozofov najmä z okruhu racionalizmu (Descartes, Leibniz, ale z iného okruhu aj Locke) vyvolal otázku, či je vôbec možné vypracovať jednu spoločnú metódu, ktorá by zároveň zahŕňala aj človeka, aj prírodu.

Isaac Newton (1643 - 1727)

Newton zavŕšil vývoj klasickej fyziky formuláciou všeobecne platných zákonov mechaniky. Jeho systém sa takisto opiera o postulát matematicky štruktúrovaného univerza, ako tomu bolo u Galileiho, hoci nepovažuje matematiku za jedinú možnú adekvátnu metódu na porozumenie sveta. Ako východiskové predpoklady mu poslúžili pojmy absolútneho priestoru a času, mechanického pohybu a gravitácie, čo mu umožnilo vytvoriť nový výklad sveta, zastávaný v prírodnej vede takmer až do konceptu Alberta Einsteina v 20. storočí.[10]

Newton nadviazal v otázkach vedeckej metódy na práce Bacona a Galileiho. Snažil sa docieliť vyváženie medzi empirickými a racionálnymi aspektami filozofie prírody, preto určil matematiku za nástroj filozofie iba v tom prípade, ak ide o opis zákonitostí a dôkazov vo veci mechanického pohybu telies. Matematika je síce naďalej suverénny nástroj rozumu na všeobecné dokazovanie, ale musí sa prispôsobiť podmienkam dynamiky, postrehnuteľnej naším zmyslovým vnímaním. To v podstate znamená, že cieľom filozofie prírody má byť najprv empirické skúmanie pohybových javov, a potom ich pomocou a analýzou dokazovať ďalšie javy. Svoju fundamentálnu úlohu tu zohráva induktívna metóda. Newton definitívne sformuloval metódu klasickej modernej fyziky, ktorou je v prvom kroku analytická indukcia so svojím základom v skúsenosti a v druhom kroku pokračuje syntetickým dokazovaním ďalších dôsledkov, zohľadňujúc príslušné zmyslové údaje.[11] Na rozdiel od Galileiho však Newton neverí, že by takáto metóda založená na indukcii viedla k objektívnej istote poznania. Nevie totiž poskytnúť absolútne istý dôkaz, nakoľko nikdy nedosiahne také zovšeobecnenie zmyslových dát, aby sa mohli principiálne vylúčiť akékoľvek budúce experimentálne opravy interpretácie výsledkov. No pokiaľ ide o zmyslové pohybové javy, Newton túto metódu považuje za najlepšiu cestu pre človeka.

Newton napokon formuloval pravidlá usudzovania v prírodnej filozofii, ktoré sa v nasledujúcej epoche (najmä Hume a Kant) všeobecne prijali ako tzv. základné požiadavky vedeckého poznania:

• úspornosť v myslení (ekonómia myslenia) - pri objasňovaní kauzálnych súvislostí v prírode sledujeme vysvetlenie, ktoré je zároveň pravdivé (na základe matematickej analýzy) a zároveň postačujúce (zahŕňajúce iba relevantné javy); cielime tak úspornosť v argumentoch
• jednotnosť (uniformita) - tým istým prírodným účinkom máme, pokiaľ je to možné, pripísať tie isté príčiny
• všeobecnosť - kvality telies, ktoré patria všetkým telesám v rozsahu našich pokusov, treba považovať za všeobecné kvality vôbec všetkých telies
• empirická obozretnosť - závery experimentálnej filozofie sú pravdivé len do určitej miery; akonáhle odhalíme nové javy, voči ktorým musíme byť pri skúmaní obozretní a poctiví, tak je nutné pôvodné závery upresňovať, modifikovať, alebo ich dokonca úplne zmeniť[12]