Albert Schweitzer

Narodil sa v Kaysersbergu v Hornom Alsasku, v Nemeckej ríši. Pochádzal z hudobne nadanej rodiny, bol najstarším synom luteránskeho pastora. Vyštudoval filozofiu a teológiu, medicínu. Bol známy i svojimi organovými koncertmi a upútal tiež svojimi náboženskými, teologickými predstavami, tiež hudobnými a literárnymi dielami. Počas štúdií sa oženil a po získaní doktorátu odchádza so svojou manželkou H. Bresslauovou do Afriky, do Lambaréné, do Gabonu. Tu postavil prevažne z vlastných prostriedkov nemocnicu, v ktorej liečil domorodé obyvateľstvo. Týmto sa snažil odčiniť aspoň čiastočne to, čo európska civilizácia v Afrike napáchala. Peniaze na lieky si zarábal klavírnymi koncertmi v Európe. Zároveň aj na tomto mieste pokračuje v písaní svojich diel. Zomrel ako 90-ročný, v Lambaréné, a je tu aj pochovaný.

Schweitzer bol vynikajúcim organistom vtedajšej doby. Zaujímal sa najmä o hudbu Johanna Sebastiana Bacha. Už v deviatich rokoch hral pri bohoslužbách na organe v alsaskom Gunsbachu a ako stredoškolský študent sa začal zoznamovať s Bachovým dielom. Vyvinul jednoduchý štýl hudobného prevedenia, ktorým sa snažil pochopiť hĺbku toho, čo Bachova hudba predstavovala. Svoju interpretáciu opieral hlavne o Bachove náboženské zámery jednotlivých skladieb, ktoré dôkladne skúmal. Počas svojich štúdií u Charlesa-Marie Widora v Paríži privádzal svojho učiteľa do úžasu pri vysvetľovaní obrazov obsiahnutých v Bachových chorálových prelúdiách prostredníctvom hymnických textov, ktoré by mali byť spievané spolu s týmito melódiami. Knihou Johann Sebastian Bach, ktorej finálnu verziu dokončil v roku 1908, obhajuje tento nový štýl hry, ktorý má veľký vplyv v spôsobe, akým je Bachova hudba zušľachťovaná. Widor a Schweitzer spolupracovali na vytvorení novej kompletnej edície Bachových organových prác. Schweitzerov pamflet “Umenie organovej tvorby a organovej hry v Nemecku a Francúzsku“ (1906) účinne vymrštil organovú hru dvadsiateho storočia, ktorú odvrátil z romantických extrémov a doviedol k znovu objaveniu barokových princípov. Nahrávky Bachových skladieb v podaní Alberta Schweitzera sú dostupné na CD nosičoch. Albert Schweitzer bol bojovníkom za záchranu starých organov, vynikajúcim organistom a mal mnoho koncertov po Európe. Peniaze z týchto koncertov použil ako finančný príspevok do svojej vybudovanej nemocnice v Lambaréne.

Ako mladý teológ publikoval dielo Pátranie po historickom Ježišovi (1906), ktoré mu získalo dobrú reputáciu. V tejto knihe interpretuje život Ježiša vo svetle Ježišových eschatologických presvedčení. Schweitzer demonštroval, že 19. storočie "liberálneho života Ježiša" produkujú tí, ktorí sa usilujú o znovupredstavenie Ježiša prostredníctvom historických štúdií s reflexiami autorov na vtedajší historický a sociálny kontext. Túto prácu končí po desiatich rokoch spomínaným dielom Pátranie po historickom Ježišovi ako vedľajšiu disciplínu štúdií Nového zákona pokiaľ sa nevyvinie takzvané Druhé pátranie, medzi ktorého dôležitých predstaviteľov patril aj študent Rudolfa Bultmanna Ernst Käsemann. Originál uvedenej edície bol preložený do angličtiny Williamom Montgomerym a publikovaný bol v roku 1910. Druhá nemecká edícia bola publikovaná v roku 1913, zahrňovala dôležité zmeny v chápaní istých častí teológie a jej rozmach. Toto upravené vydanie sa neobjavilo preložené do angličtiny až do roku 2003. Dobré meno Albertovi Schweitzerovi priniesli okrem bádania Novej zmluvy aj ďalšie teologické štúdie obohatené o lekársky pohľad do danej tematiky, ktorých výsledkami boli práce Psychiatrická štúdia Ježiša (1911) a Mysticizmus apoštola Pavla (1930). Vo svojich štúdiách Pavla skúmal eschatologické presvedčenia Pavla a prostredníctvom nich posolstvo Novej zmluvy. Počas trvania jeho funkčného obdobia ako luteránskeho farára kostola St. Nicholas v Štrasburgu oddal aj Theodora Heussa, ktorý sa neskôr stal prvým prezidentom Nemeckej spolkovej republiky. Schweitzerova teológia inklinovala smerom k teológii hlásiacej sa ku liberálnemu kresťanstvu.

Zameral sa na trpiacu osobnosť a ideu slobodnej mravnej humanity.

Príčinu súčasnej degradácie človeka videl v hegelovskom nastolení vlády všeobecného a anonymného nad osobným, v prevahe rozumu nad vôľou. Podľa Schweitzera základom etickej obnovy má byť úsilie chrániť a rozvíjať akýkoľvek život.

Albert Schweitzer strávil väčšinu svojho života v Lambaréne, nachádzajúcom sa v súčasnej Gabonskej republike v Afrike. Po absolvovaní štúdia medicíny v roku 1913 tam odišiel spolu so svojou ženou založiť nemocnicu do blízkosti už existujúcej misijnej stanice.

V roku 1914 sa začala prvá svetová vojna a keďže bol Schweitzer Nemec vo francúzskej kolónii bol spolu so svojou ženou dočasne vzatý do väzby. V roku 1917 boli poslaní do francúzskej školy Garaison v Monléon-Magnoac a o rok neskôr do Saint-Rémy-de-Provence, kde sa mali stať sekundárnymi lekármi. Tu študoval a písal svoje slávne dielo „Kultúra a Etika“ (publikovanej v roku 1923). V júli 1918 sa stal opäť voľným a počas svojej práce lekárskeho asistenta a pomocného pastora v Štrasburgu dokončoval svoju knihu.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Albert Schweitzer
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Albert Schweitzer