Paul Tillich

Narodil sa v malom priemyselnom mestečku Starzeddel ako syn evanjelického farára, neskôr superintendenta v dištrikte Schönfliess-Neumark vo východnom Brandenbursku. Mestečko malo stredoveký ráz. Bolo obohnané hradbami okolo starej gotickej katedrály a vstupovalo sa doň bránou, nad ktorou stála veža. Spravované bolo zo stredovekej mestskej radnice. Toto všetko vyvolávalo pocit malého, chráneného a sebestačného sveta. Okolie mesta obklopovala krásna príroda, ku ktorej mal Tillich po celý život blízko. Z obdivu k nej bol neskôr už len krôčik k romantizmu, ktorý sa v ňom umocňoval čítaním poézie Goetheho, Hölderlina, Novalisa, Nietzscheho, Rilkeho a iných vnímaných vo svetle vlastných zážitkov z detstva. Poézia ho oslovovala počas celého života.

Vzťah k prírode vychádza u Tillicha z jeho luteránskej tradície, ktorá na rozdiel od reformovanej tradície v učení o extra calvinisticum, čo znamená, že konečné nie je schopné prijať nekonečné....niečo mi v tejto vete chýba, nejaké slovo... Dôsledkom tohto reformovaného učenia je, že dve prirodzenosti u Krista ostávajú oddelené. Naproti tomu luteránska tradícia – intra lutheranum – prijíma, že konečné je schopné prijať nekonečné, z čoho vyplýva, že v Kristovi vzájomne prebývajú dve prirodzenosti. To znamená, že prítomnosť nekonečného v každom konečnom je teologicky potvrdená, inak povedané, mystika prírody je možná.

Ako som už uviedol, Tillich vyrástol v meste, v ktorom každý kameň bol svedkom stáročnej histórie. Nečudo, že sa jeho romantizmus prejavuje aj vo vzťahu k minulosti. Nie však v rovine poznania, ale ako živá realita, v ktorej sa minulosť podieľa na prítomnosti. Táto črta jeho myslenia sa ešte umocnila po príchode do USA, kde pociťoval nedostatok historického vedomia v tamojšej kultúre. Hoci Američania poznali históriu, nikdy sa nestala súčasťou ich existencie. Osudom Európy je, že každá generácia zakúša veľkosť a tragédiu historickej existencie, naproti čomu americká história začala so stratou ako bremena tak i bohatstva histórie, aj preto myslí prevažne v pojmoch budúcnosti. Tillich otvorene pripúšťa, že vzťah k romantizmu mal vplyv na jeho neskorší teologický vývoj, čo sformuloval v učení o participácii prírody na páde a vykúpení. Bez vplyvu romantizmu by nebolo ani myšlienky teonómie v minulosti či budúcnosti. Z detstva si najmä vďaka starému gotickému kostolu odnáša aj zážitok „svätého“, na ktorom buduje svoje teologické a religionistické dielo. Knihu Rudolfa Otta Posvátno číta vo svetle skúseností z detstva. Stala sa jedným z diel, ktoré hlboko poznačili jeho myslenie vo filozofii náboženstva, kde vychádza zo skúsenosti svätého a prechádza k myšlienke Boha. Jeho pochopenie mystického, sakramentálneho a estetického má svoje korene v „idei svätého“. Vo svojej autobiografii na to Tillich spomína: – Keď som prvýkrát čítal Ottovu knihu Posvátno, okamžite som jej porozumel vo svetle skúseností z detstva a prevzal som ju do svojho myslenia ako konštitutívny prvok. Určovala moju metódu vo filozofii náboženstva, kde som začal so skúsenosťami svätého a prešiel k idei Boha a nie naopak.

Spolu s Rudolfom Ottom tak dosiahol významný prínos v hnutí liturgickej obnovy a prehodnotení kresťanského i nekresťanského mysticizmu. Okrem silných zážitkov z detstva, z vidieckeho prostredia Tillicha na druhej strane poznačila návšteva Berlína – veľkého mesta, ktoré ho inšpirovalo a kde neskôr žil.

Po celý život sa vracal k tomu, že sa narodil v 19. storočí, a tento fakt hlboko zasiahol do jeho myslenia. Udalosti, ktoré na neho vplývali, ho posúvali do hraničných situácií. Sám o sebe hovoril, že žije na hranici medzi dvoma temperamentmi: rýnskym, ktorý zdedil po matke, a pruským, ktorý zdedil po otcovi. Pritom obaja rodičia boli silnými osobnosťami. Otec ako konzervatívny a autoritatívny človek vychovával svojho syna k úcte voči tradícii. Dalo sa s ním polemizovať len jeho systémom proti jeho systému. Keďže bol vzdelaný vo filozofii, mladý Paul viedol s ním dlhé filozofické rozhovory, ktoré patrili k jeho najkrajším chvíľam. Z nich si odnáša imúnnosť voči každému systému a vzťah k autonómii. Spôsob, akým bojuje proti každému heteronómnemu systému, neskôr vyjadril v učení o protestantskom princípe. Naproti tomu matka ho povzbudzovala k slobodnejšiemu, otvorenejšiemu mysleniu, k čomu inklinovala synova vynaliezavá povaha.

Štrnásťročnému Paulovi nesmierne imponovalo, keď sa rodina v roku 1900 presťahovala z vidieka do Berlína, kde bol otec povolaný do významnej cirkevnej funkcie. Táto radosť z veľkomesta Tillicha sprevádzala po celý život.

Študoval na gymnáziu, kde sa so záľubou venoval latinčine a gréčtine, ale aj filozofii a histórii Ešte počas gymnaziálnych rokov navštevoval súkromné hodiny filozofie, kde sa dôverne oboznámil s Kantom, Fichtom, Schleiermacherom, Heglom a Schellingom, pričom Schelling sa mu stal predmetom ďalšieho štúdia. Záľuba vo filozofii, najmä vplyv Kanta a Hegla, tak sprevádzajú Tillicha celou teologickou dráhou a konečnú podobou našli v jeho Systematickej teológii.

Humanistické vzdelanie, ktoré nadobudol, bolo dobrou prípravou na akademickú dráhu. Po maturite v roku 1904 sa Tillich zapísal na univerzity v Berlíne, Tübingene a Halle. Študentský život v tom čase mal veľmi individualistický charakter. Neexistovali internáty, takže študenti bývali na priváte, a spoločenských aktivít sa našlo málo. Náboženský život bol oddelený od cirkevného, preto nejestvovala ani funkcia študentského kaplána. Medzi študentmi a profesormi bol veľký odstup. Na pozadí tejto reality členstvo v bratstve s kresťanskými princípmi bolo pre Tillicha šťastnou a významnou životnou skúsenosťou.

Štúdium ukončil v roku 1911 doktorátom z filozofie na univerzite v Breslau a v roku 1912 licenciátom z teológie na univerzite v Halle. Doktorská práca z filozofie a licenciát z teológie pojednávali o Schellingovej filozofii náboženstva. Táto orientácia ho skôr smerovala k filozofii ako k teológii. Napriek tomu sa však cítil byť viac teológom, ako filozofom. V jeho duchovnom živote totiž vždy viac dominovali existenciálne otázky o tom, čo sa nás bezpodmienečne týka, a existenciálne odpovede kresťanskej zvesti.

V roku 1912 bol Paul Tillich ordinovaný v evanjelickej a. v. cirkvi. Tillich sa v teológii cítil byť najviac zaviazaný svojmu učiteľovi, systematickému teológovi Martinovi Kählerovi, ktorý vedel efektívnym spôsobom sprostredkovať svoje poznatky študentom. Od neho prijal i jeho interpretáciu ospravedlnenia, ktorá sa vzťahuje aj na naše myslenie, na naše pochybovanie v otázkach viery. Pochopil, že každý dogmatizmus vo svetle Kählerovej interpretácie ospravedlnenia je intelektuálnou formou farizejstva. Vo filozofii bol zaviazaný Fritzovi Medicusovi, ktorý ho uviedol do Schellingovej filozofie určujúcej smer a charakter Tillichovho filozofického myslenia.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa Paul Tillich dobrovoľne prihlásil do armády ako vojenský kaplán, pôsobil tak od septembra 1914 do septembra 1918. Jeho entuziazmus pre toto poslanie však vyprchal už počas prvých týždňov.

Počas vojnových rokov sa jeho pozornosť upriamovala okrem umenia aj na politickú oblasť, najmä na socializmus. Po niekoľkých mesiacoch služby vojenského kaplána pochopil, že vojna bude trvať dlho a zruinuje celú Európu. Vysnívaná jednota národa sa mu javila ako ilúzia. Navyše v tejto situácii cirkev stála na strane vládnucich skupín. Tillich však vždy prechovával sympatie voči sociálnemu zápasu a cítil, že je potrebné zaujať otvorený postoj k sociálnej otázke. Stal sa preto vášnivým obhajcom náboženského socializmu. Jeho sympatia k sociálnym problémom mala pôvod v zvesti izraelských prorokov proti nespravodlivosti a v Ježišových slovách proti boháčom. Biblické citáty vzťahujúce sa k týmto miestam poznal naspamäť už ako dieťa. Nezdieľal však všetky predstavy hnutia socialistov alebo všetkých jeho predstaviteľov. Tak sa ocitol na hranici medzi idealizmom a marxizmom vo filozofii a v praktickom živote medzi luteranizmom a socializmom. Hoci sa angažoval v socialistickom hnutí, nikdy sa nestal členom žiadnej politickej strany. O socializme napísal v roku 1933 i knihu The Socialist Decision. Revolučné myšlienky na jednej strane a romantizmus na druhej strane sprevádzali jeho myslenie po celý život.

Po skončení prvej svetovej vojny si Tillich uvedomil, že akademická sloboda a individualizmus študentov mali zhubný vplyv na politický vývoj a situáciu v Nemecku. Ocenil preto, že popri zázemí v rodine mu členstvo v bratstve dáva možnosť žiť v komunite, ktorá poskytuje priateľstvo, duchovné zdieľanie sa, možnosť prežívať radosť zo života i diskutovať na dôležité aktuálne témy. Bez tejto skúsenosti by asi ťažko chápal zmysel a poslanie cirkvi tak, ako ho chápal.

Z teologických štúdií bolo Tillichovi jasné, že protestantská teológia je zastaraná, ale na druhej strane schopná do seba prijať vedecké metódy, kritickú filozofiu, realistické chápanie človeka a spoločnosti, silné etické motívy, a pritom nestratiť svoju kresťanskú zvesť. Cítil zodpovednosť urobiť niečo v tomto smere. Bolo mu jasné, že každá generácia si musí sama a pre seba zrozumiteľným a prijateľným spôsobom vyložiť kresťanskú zvesť, nielen opakovať už vyslovené, ťažko zrozumiteľné alebo neprijateľné tézy.

Vojna a skúsenosti vojenského kaplána dominantným spôsobom ovplyvnili Tillichov ďalší vývoj. Jeho záujem sa rozširuje o oblasť umenia a politiky. Vojnové roky, ktoré niesol ťažko, mu totiž umožnili vyskúšať si v praxi akademické poznatky, a on zisťuje, že s tradičnou rečou teológie ďaleko nezájde – zažil tak „zemetrasenie“ svojho duchovného sveta. Tento zážitok bol pre neho natoľko silný, že neskôr dal svojej prvej zbierke kázní názov The Shaking of the Foundations (Otriasanie základov). Uprostred vojnového pekla sa utieka ku štúdiu umenia. S hlbokým záujmom študuje všetko o maliarstve. Nemá k tomu ďaleko, jeho manželka sa venovala umeniu, zvlášť maľbe. Jeho myseľ je plná umenia. Nie náhodou preto po skončení vojny jeho prvá cesta vedie do Kaiser Friedrich Museum v Berlíne, kde ho hlboko oslovil Botticelliho obraz Madony. Vtedy sa mu „otvoril zmysel pre to, čo maliarstvo môže zjaviť – novú dimenziu bytia“. Umenie hlboko ovplyvnilo neskoršie Tillichovo myslenie v rôznych smeroch. Jeho filozofické a teologické kategórie majú korene v jeho reflexii, skúsenosti a interpretácii umenia. V tomto čase už premýšľa o teológii kultúry, tu vznikajú prvé pracovné tézy, ktoré neskôr rozvíja. Jeho teológia zostáva po celý čas otvorená súdobej kultúre, s ktorou komunikuje.

Po vojne sa stal súkromným docentom teológie na univerzite v Berlíne (1919 – 1924), kde začal akademickú kariéru. Prednášal na rôzne témy: vzťah náboženstva k politike, umeniu, filozofii, ale aj k hlbinnej psychológii a sociológii. Jeho zámerom bolo vytvoriť apologetickú teológiu, ktorá by z teologického hľadiska interpretovala povojnovú situáciu v Berlíne. Tieto prednášky neskôr dostali spoločný názov Teológia kultúry.

Na radu ministra školstva Karla Beckera prijal miesto profesora teológie na univerzite v Marburgu. Tu sa stretáva s vplyvom neoortodoxie, ktorá z teologického myslenia vylúčila kultúrne problémy aj sociálne a politické diskusie. Odmietla teológov, ako bol Adolf von Harnack, Friedrich Daniel Ernst Schleiermacher, E. Troeltsch a R. Otto. Oproti skúsenostiam z Berlína to bola pre Tillicha veľká zmena. A práve pod vplyvom týchto okolností začína písať Systematickú teológiu, ktorej prvý zväzok vyšiel knižne až v roku 1951.

Krátky pobyt na univerzite v Marburgu zanechal na Tillichovi silný vplyv. Tu sa stretol s existencializmom. Bol na to pripravený dôverným poznaním Schellingovej filozofie, Kierkegaarda a filozofie života. Hoci prednášal filozofiu, vnútorne sa cítil byť viac teológom ako filozofom. V tom čase pôsobil v Marburgu ako profesor filozofie Martin Heidegger a filozofia existencializmu tam mala dominujúce postavenie. Tillich vzdoroval existencializmu, no napokon ho akceptoval ako nový spôsob myslenia. Ďalším dôležitým vplyvom na jeho teologický vývoj bolo objavenie Kierkegaarda. Okrem akademického roku 1924/1925, v ktorom prednášal teológiu v Marburgu, 20. a 30. roky strávil prednášaním filozofie na univerzitách v Drážďanoch, Lipsku a vo Frankfurte nad Mohanom.

V roku 1925 bol pozvaný do Drážďan a krátko na to i do Lipska. Drážďany ako mesto vizuálneho umenia, maliarstva, architektúry, tanca a opery ho inšpirovalo a kultúrne dianie nielen pozorne sledoval, ale sa ho i zúčastňoval. Láska a obdiv k tancu mu zostala počas celého života. V roku 1929 prijal pozvanie za profesora filozofie do Frankfurtu nad Mohanom na najmodernejšiu a najliberálnejšiu univerzitu v Nemecku, ktorá nemala teologickú fakultu. Jeho prednášky z tohto obdobia sa pohybujú na hranici teológie a filozofie. Tieto jeho verejné vystúpenia mu prinášali problémy zo strany silnejúceho nacistického hnutia už pred rokom 1933. Jeho angažovanie v hnutí národného socializmu – prejavy, články a postoje – ho stáli kreslo na frankfurtskej univerzite. Krátko po tom, ako sa Hitler ujal funkcie nemeckého kancelára, Tillicha pozbavili profesúry.

Na pozvanie svojho priateľa Reinholda Niebhura z Union Theological Seminary odišiel Paul Tillich s rodinou na jeseň 1933 do USA. Tak sa pohybuje na hranici dvoch svetov: starého európskeho kontinentu a nového amerického, presnejšie Spojených štátov amerických. Nový život v novom prostredí začínal vo veku 47 rokov s minimálnymi znalosťami angličtiny. Na Union Theological Seminary mu však s ňou a s administratívnymi záležitosťami pomáhali kolegovia i študenti, na čo nikdy nezabudol a jeho priateľstvá z tohto obdobia pretrvávali aj po odchode do dôchodku.

Začínal ako hosťujúci profesor, neskôr bol docentom a napokon riadnym profesorom. Spoločenský život v Spojených štátov amerických bol opakom extrémneho individualizmu v Nemecku. Úzke kontakty medzi profesormi, zamestnancami, študentmi, stretnutia na bohoslužbách a spoločenských udalostiach, ale aj s rodinami kolegov, to bolo pre Tillicha nové poznanie, ktoré nezažil počas akademického pôsobenia v Nemecku. Na Union Theological Seminary pôsobil 18 rokov, ktoré pre neho znamenali predovšetkým tvrdú prácu, často na úkor spoločenských relaxačných aktivít. Tu mu z jeho postavenia vyplývala i povinnosť kázať a viesť biblické zamyslenia, čo tiež bola pre neho nová, doteraz nepoznaná skúsenosť.

Tillich je jeden z mála teológov, ktorý sledoval dianie v hlbinnej psychológii a viedol s ňou intenzívny dialóg. Osobne ho zaujímal vzťah medzi teologickým a psychoterapeutickým chápaním človeka, ale aj medzi náboženstvom a zdravím. Bol presvedčený, že je nemožné vypracovať kresťanské učenie o človeku bez použitia poznatkov z hlbinnej psychológie. Politika zostala dôležitou témou Tillichovej teológie počas celého života. Viac ako 15 rokov predsedal Spoločnosti pre emigrantov zo strednej Európy, teda organizácie emigrantov pre emigrantov, z ktorých prevažnú väčšinu tvorili Židia. Táto práca mu poskytla hlboký ponor do ľudskej úzkosti a biedy, spoznal aj veľkosť odvahy a silu zbožnosti, ktorá je za normálnych okolností zahalená súkromím. Aj táto skúsenosť, s ktorou sa stretol v emigrácii, mu bola počas akademického života v Nemecku vzdialená.

Po druhej svetovej vojne dvakrát navštívil Nemecko, kde prednášal o tamojšej duchovnej situácii. Bol prekvapený i potešený, s akou rýchlosťou sa prekladajú jeho knihy z angličtiny do nemčiny. V začiatkoch dialektickej teológie Tillich sympatizoval s Karlom Barthom, ale Barth podľa neho zostal príliš cirkevný, zatiaľ čo on sa cítil viac slobodomyseľnejší, otvorenejší dobe.

Svoju poslednú prednášku Význam dejín náboženstiev pre systematického teológa predniesol 12. októbra 1965 na University of Chicago. Na druhý deň v skorých ranných hodinách ho previezli do Billings Hospital v Chicagu so srdcovým infarktom. Tam i zomrel 22. októbra 1965. Je pochovaný v East Hampton na Long Islande, jeho urna s popolom je uložená v Pamätnom parku Paula Tillicha v New Harmony v štáte Indiana.

• Das System der Wissenschaften nach Gegenständen und Methoden. Ein Entwurf. Göttingen: Vandenhoeck und Ruprecht, 1923. The System of the Sciences with regard to Subjects and Methods.
• Der Begriff des Übernatürlichen, sein dialektischer Charakter und das Prinzip der Identität, dargestellt an der supranaturalistischen Theologie vor Scheiermacher. Königsberg: Madrasch, 1915. The Concept of Supernatural, its dialectical Character and the Principle of Identity as presented in the Supranaturalistic Theology of Schleiermacher – habilitačná práca, Halle – Wittenberg.
• Die religionsgeschichtliche Konstruktion in Schellings positiver Philosophie, ihre Voraussetzungeen und Prinzipien. Breslau: Fleischman, 1910. Angl. preklad The Construction of the History of Religion in Schelling´s Positive Phlilosophy: its Presuppositions and Principles, Lewisburg, PA: Bucknell University Press 1974.
• Die Religiöse Lage der Gegenwart. Berlin: Ullstein 1926. Angl. preklad The Religious Situation. New York: Henry Holt 1932.
• Die socialistische Entscheidung. Postdam: Protte 1933, Angl. preklad The Socialist Decesion. New York: Harper and Row 1977.
• Love, Power and Justice. New York: Oxford University Press 1954.
• Mystik und Schuldbewusstsein in Schellings philosophischer Entwicklung. Beiträge zur Förderung christlicher Theologie, XVI, No. I. Gütersloh: Bertelsmann, 1912. Angl. preklad Mysticism and Guilt-Consciousness in Schelling´s Philosophical Development. Lewisburg, PA: Bucknell University Press 1974.
• Systematic Theology, vol. 1. Chicago: University of Chicago Press 1951.
• Systematic Theology, vol. 2. Chicago: University of Chicago Press 1957.
• Systematic Theology, vol. 3. Chicago: University of Chicago Press 1963.
• The Courage to be. New Haven & London: Yale university Press 1952.
• The Eternal Now. New York: Scribener´s 1963.
• The Interpretation of History. New York: Scribener´s 1936.
• The New Being. New York: Scribener´s 1955.
• The Protestant Era. Chicago: University of Chicago Press 1948.
• The Shaking of the Foundations. New York: Scribener 1948.
• Biblical Religion and the Search for Ultimate Reality. Chicago: University of Chicago Press 1955.
• Dynamics of Faith. New York: Harper and Row 1957.
• Theology of Culture. Ed. Robert C. Kimball. New York: Oxford University Press 1959.
• Christianity and the Encounter with the World Religions. New York: Columbia University Press 1963.
• Morality and Beyond. Ed. Ruth Nanda Anshen. New York: Harper and Row 1963.
• The Ultimate Concern: Tillich in Dialogue. Ed. D. Mackenzie Brown. New York: Harper and Row 1965.

• The Future of Religions. Ed. Jerald C. Brauer, New York: Harper and Row 1966.
• On the Boundary: An Autobiographical Sketch. New York: Scribener´s 1966.
• My Search for Absolutes. New York: Simon and Schuster 1967.
• Perspectives on Nineteenth and Twentieth Century Prostestant Theology. Ed. Carl E. Braaten. New York: Harper and Row 1967.
• A History of Christian Thought. 2nd edition, rev. and ed. Carl E. Braaten. London: SCM Press 1968. Prednášky z Union Theological Seminary, zaznamenané a pôvodne vydané Petrom H. Johnom.
• What is a Religion? Ed. James Luther Adams. New York: Harper and Row 1969. Obsahuje tri eseje, ktorré boli už predtým publikované: The Philosophy of Religion, The Conquest of the Concept of Religion in the Philosophy of Religion, On the Idea of a Theology of Culture.
• My Travel Diary: 1936. Between Two Worlds. Ed. Jerald C. Brauer, prel. Maria Pelikan. New York: Harper and Row 1970.
• The Political Expectation. Ed. James L. Adams. New York: Harper and Row 1971.
• The Socialist Decision. Prel. Franklin Sherman. New York: Harper and Row 1971.
• The Meaning of Health: Essays in Existentialism, Psychoanalysis and Religion. Ed. Perry LeFevre. Chicago: Exploration Press 1984.
• On Art and Architecture. Ed. John Dillenberger and Jane Dillenberger. New York: Crossroad 1989.
• Theology of Peace. Ed. Ronald H. Stone. Westminister: John Knox Press 1990.

• TILLICH, Paul. Systematická teológia. Preklad Ján Grešo. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 2009. 744 s. ISBN 978-80-7140-319-7.