Globálne otepľovanie

Globálne otepľovanie je označenie zložitého a nie celkom objasneného procesu, ktorého výsledkom je vzostup priemernej teploty oceánov a atmosféry v krátkom časovom úseku (niekoľkých desiatok až stoviek rokov) v mierke celej planéty. V užšom význame sa tento termín používa na klimatické zmeny pozorované na konci 20. storočia.

Globálna stredná teplota od r. 1880 do r. 2015 podľa inštrumentálnych meraní. Čierna čiara je ročný priemer a červená čiara je päťročný kĺzavý priemer. Zjavný je vzostup globálnych teplôt.
Mapa odchýlok 10-ročných priemerov teploty za obdobie 2000 – 2009 oproti priemeru 1951 – 1980.
Koncentrácie atmosférického CO2 za posledných 650 tisíc rokov.
Koncentrácie atmosférického CO2 za posledných 60 rokov – meracia stanica Mauna Loa (Havaj)

Podľa meraní Goddard Institute for Space Studies v NASA sa priemerné ročné teploty na Zemi zvýšili od roku 1880 o 0,8 °C. Od roku 1975 sa otepľovanie zväčšuje približne 0,15 – 0,20 °C za desaťročie. Z priebehu priemerných ročných teplôt vzduchu na stanici Praha – Klementinum, kde sa vykonávajú merania už od roku 1775 a od roku 1784 sú súvislé i podľa dnešných požiadaviek, je viditeľné, že koniec 18. storočia bol sprevádzaný rastom priemernej ročnej teploty, ktorý vrcholil okolo roku 1790. Prvú polovicu 19. storočia začal pokles priemerných ročných teplôt, ktorý dosiahol minimum v období rokov 1860 až 1880. Od druhej polovice 19. storočia sa priemerná ročná teplota začína postupne zvyšovať, rast priemernej ročnej teploty sa v prvej polovici 20. storočia spomalil, ale od 80. rokov opäť stúpa. Pritom hodnoty priemernej ročnej teploty z konca 18. storočia boli opäť dosiahnuté až v 70. rokoch 20. storočia.

Podľa záverov IPCC sa na tomto zvýšení priemerných ročných teplôt výraznou mierou, najmä posledných 25 – 50 rokov, podieľa činnosť človeka, a to najmä emisie skleníkových plynov, ako napríklad oxid uhličitý. Podľa inej teórie sú hlavnou príčinou globálneho otepľovania prírodné cykly, ako napríklad kolísanie slnečnej aktivity. Prírodné cykly sú však zriedkavo označované ako jediná príčina globálneho otepľovania.

Rôzne klimatické modely predpovedajú, že teploty sa zvýšia v rozmedzí 1,4 °C do 5,8 °C medzi rokom 1890 a 2100.

Hoci diskusie ohľadom globálneho otepľovania sa často sústreďujú najmä na teplotu, klimatické zmeny môžu priniesť aj zmeny iných geografických prvkov, zahŕňajúc zvýšenie hladiny morí, extrémne zrážky alebo dlhodobé suchá a iné prejavy. Tieto zmeny môžu spustiť rôzne ničivé javy, cez povodne, suchá, veľké horúčavy a zníženie poľnohospodárskych výnosov, až po extrémne zmeny klimatických podmienok spôsobujúce masové migrácie populácie a s tým spojené konflikty, i ozbrojené.

Termín Globálne otepľovanie vo všeobecnosti zahŕňa ľudský faktor. Neutrálnejší termín klimatické zmeny sa používa pre zmeny v klíme, bez predpokladu príčin a bez charakteristiky typu zapríčinených zmien. Z tohto pravidla existuje významná výnimka: Rámcová dohoda OSN o zmene klímy používa termín klimatické zmeny pre ľudskou činnosťou vynútené zmeny a klimatické kolísanie pre zmeny bez ľudského pričinenia. Niekedy sa pre naznačenie predpokladu ľudského vplyvu používa termín klimatická zmena.

Historický vývoj teplôt

Všetci klimatológovia sa zhodujú v názore, že planéta Zem prešla minimálne posledný milión rokov (na základe najstarších polárnych hlbinných vrtov možno zdokladovať viac ako 800 000 rokov dozadu) viacerými cyklami globálneho oteplenia a ochladenia. Pozorované cykly majú formu 100 000 rokov ľadovej doby vystriedaných približne 10 000 až 20 000 rokov teplej doby. Už približne 10 000 rokov sa ľudstvo nachádza v teplej dobe, ale táto, bez zmien vyvolaných ľudskou aktivitou, by mala trvať ešte niekoľko tisíc rokov. Počas posledných 1000 – 2000 rokov pred rokom 1850 bola globálna teplota relatívne stabilná s rôznymi (pravdepodobne lokálnymi) výkyvmi, ako Stredoveké teplé obdobie alebo Malá doba ľadová.
V priebehu posledných 50 rokoch došlo ku výraznému zvýšeniu globálnej teploty, takže vývoj klimatického zemského systému sa stal nelineárnym a nestabilným.

Súčasný stav a základné predpovede

Konsenzom zhrnutým v závere správy IPCC ohľadom globálneho otepľovania je, že Zem sa ohrieva a že ľudstvom produkované emisie skleníkových plynov k tomu prispievajú významnou mierou. Táto skupina bola založená v roku 1988 dvomi organizáciami Spojených Národov – Svetovou meteorologickou organizáciou a Programom Spojených národov pre životné prostredie – a jej úlohou bolo prešetriť riziká spojené s ľudskou činnosťou spôsobujúcou klimatické zmeny. IPCC však nie je vedecký orgán, ale politické zoskupenie, do ktorého menujú svojich zástupcov národné vlády na základe politických dohôd. IPCC v Tretej hodnotiacej správe z roku 2001 zhrnula, že „väčšinu oteplenia pozorovaného za posledných 50. rokov možno pripísať ľudským aktivitám“. Táto pozícia bola nedávno potvrdená medzinárodnou skupinou vedeckých akadémií krajín G8 a Brazílie, Číny a Indie. Nie všetci odborníci, ktorí sa na vypracovaní prvej správy IPCC podieľali však súhlasili s celou správou alebo mali výhrady k jej jednotlivým častiam a časť z nich sa už na vypracovaní ďalších hodnotiacich správ z rôznych príčin (často politických) nepodieľala.

Následky zväčšujúceho sa otepľovania planéty sú stále viac pozorovateľné a viditeľné. Od preindustriálnej doby sa globálna teplota (oceánov a zemského povrchu) zvýšila približne priemerne o 1 °C[1][2]. Súčasne sa zvýšilo množstvo oxidu uhličitého (CO2) v atmosfére z 280 milióntin v roku 1800, na 315 milióntin v roku 1958 a 407,4 milióntin (ppmv) v roku 2018[3]. Zvýšili sa aj hodnoty ďalších skleníkových plynov. Budúce hodnoty CO2 nie je možné predpovedať s presnosťou, pretože závisia od neistého ekonomického, sociologického a technologického rozvoja. Špeciálna správa scenárov emisií IPCC poskytuje široké rozpätie budúcich hodnôt CO2, od 400 do 1000 ppmv do roku 2100.

Klimatické modely, ktoré berú do úvahy najmä odhady nárastu CO2 a v menšej miere odhady zníženia sírnych aerosólov, predpovedajú, že teploty sa zvýšia v rozmedzí 1,4 °C do 5,8 °C medzi rokom 1990 a 2100. Väčšina nepresností týchto odhadov vychádza z neznámeho množstva budúceho CO2, ale existuje tiež neistota ohľadom správnosti samotných klimatických modelov. Štúdie klimatických záväzkov predpovedajú, že aj keby hodnoty skleníkových plynov a slnečnej aktivity ostali nezmenené, globálna teplota sa s určitosťou zvýši o 0,5 °C počas nasledujúcich 100 rokov kvôli oneskorenému otepleniu, ktoré bude spôsobené už existujúcim nárastom teploty oceánov.

Hoci všeobecné závery správy IPCC postačovali na to, aby presvedčili viac ako 140 krajín ratifikujúcich Kjótsky protokol, existujú polemiky o podiele emisií skleníkových plynov na otepľovaní planéty. Nepresnosti boli v minulosti využité niektorými politikmi a vplyvnými korporáciami podporovaných priemyslom na to, aby sa postavili proti aktivitám potrebným k zmierneniu globálneho otepľovania. V dnešnej dobe sa názory podnikateľov postupne menia k akceptovaniu globálneho otepľovania ako reality, ktorá si vyžaduje príslušné opatrenia. Proti záverom správ IPCC sa stavia časť výskumníkov.

Je otázne, či dodatočné náklady štátov a firiem, vynaložené na znižovanie emisií CO2 sú vynakladané efektívne, pretože prinajmenšom porovnateľný efekt by mali aj kroky na adaptáciu na zmenené klimatické podmienky. Ak je totiž vplyv antropogénnych zdrojov CO2 na globálne otepľovanie malý až zanedbateľný, náklady na znižovanie emisií CO2 sú v podstate zbytočným plytvaním a naopak kroky na adaptáciu na zmenené klimatické podmienky budú už v blízkej budúcnosti nevyhnutné, čo si samozrejme opäť vyžiada ďalšie dodatočné náklady.

Postoj Slovenska

Slovensko sa pripojilo k výskumu zmien klímy v rámci Národného klimatického programu ČSFR v roku 1991 a Slovenského národného klimatického programu od roku 1993 za účasti asi 20 inštitúcií. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky vydalo v rokoch 1995, 1997, 2001, 2005 a 2009 päť Národných správ SR o zmene klímy[4] ako súhrn aktivít v oblasti inventarizácie emisií skleníkových plynov do atmosféry, výskumu zmien a premenlivosti klímy, výskumu možných dôsledkov zmien klímy na socio-ekonomické sektory na Slovensku, opatrení na znižovanie emisie skleníkových plynov a na adaptáciu na zmenené klimatické podmienky. Všetky uvedené správy predstavujú príspevok SR k implementácii odporúčaní Rámcového dohovoru OSN o klimatickej zmene (UN FCCC) na Slovensku.

Príčiny

Vplyv CO2

Skleníkový efekt je zachytávanie časti dlhovlnného (tepelného, infračerveného) vyžarovania povrchu Zeme skleníkovými plynmi, najmä vodnou parou, v menšej miere ozónom O3, oxidom dusným N2O, metánom CH4, oxidom uhličitým CO2 a antropogénnymi freónmi. Tieto plyny prepúšťajú dobre krátkovlnné a viditeľné žiarenie Slnka (okrem ozónu O3, ktorý zachytáva aj ultrafialové žiarenie) a spätne zachytávajú časť dlhovlnného tepelného vyžarovania zemského povrchu. Tento jav je prirodzený, odhaduje sa, že bez neho by bola priemerná zemská teplota o 14 až 36 °C chladnejšia. 35% slnečnej energie sa odráža od atmosféry a zemského povrchu, zvyšok je absorbovaný vzduchom, oceánmi a povrchom, a transformovaný na teplo. Zohriata Zem vyžaruje žiarenie, ktorého časť je zachytená skleníkovými plynmi – to ohrieva atmosféru a vysiela časť energie naspäť k povrchu Zeme. Ak sa zvyšuje množstvo molekúl skleníkových plynov, zväčšuje sa aj skleníkový efekt, výsledkom čoho je väčšie množstvo tepelnej energie, prejavujúcej sa mnohými formami.

Sledovanie množstva CO2 v atmosfére počas posledných 400 000 rokov ukazuje, že jeho rapídny nárast nastal od začiatku priemyselnej revolúcie. Prirodzené množstvo CO2 v atmosfére sa odvtedy rapídne zvýšilo, najmä vinou emisií produkovaných spaľovaním fosílnych palív (uhlie, ropa, drevo, plyn) a technologických emisií výrobných procesov. Zvyšovanie koncentrácie atmosférického CO2 je čiastočne vyvažované oceánmi a vegetáciou, ktoré sú „prirodzenými studňami uhlíka“. CO2 je absorbovaný morskými vodami a fotosyntézou rastlín. Preto k zvyšovaniu obsahu CO2 v atmosfére prispieva aj zmena využitia zemského povrchu, najmä odlesňovanie.

Asi tri štvrtiny ľudských emisií CO2 v atmosfére počas posledných 20 rokov možno pripísať emisiám spaľovania fosílnych palív a výrobných procesov. Tie prispievajú ročne do atmosféry 22 miliardami ton CO2, ako aj inými skleníkovými plynmi. Asi polovica ľudských emisií ostáva v atmosfére. Atmosférická koncentrácia CO2 sa oproti obdobiu pred priemyselnou revolúciou (1750) zvýšila o 31 %. Toto je výrazne viac ako v ktorejkoľvek dobe za posledných 420 000 rokov (podľa hlbinných polárnych vrtov). Na základe menej priameho geologického dôkazu sa predpokladá, že takého hodnoty boli naposledy dosahované pred 40 miliónmi rokov. Najdlhšie kontinuálne prístrojové meranie hodnôt CO2 začalo v roku 1958 v Mauna Loa. Odvtedy sa priemerné ročné hodnoty monotónne zvyšovali z 315 ppm na 376 ppm v roku 2003. Južný pól ukazuje podobný nárast. Mesačné merania vykazujú sezónne a medziročné oscilácie.

Pokiaľ sa vplyvu CO2 na celkovom skleníkovom efekte prisúdi váha 1, tak podiel vodnej pary na celkovom skleníkovom efekte má váhu viac ako 10 000 a podobne veľkú váhu majú aj ostatné skleníkové plyny (tabuľka je v článku skleníkové plyny).

Alternatívne príčiny

Väčšina vedcov akceptuje názor že ľudská civilizácia prispieva ku globálnemu otepľovaniu.[5] Národné vedecké akadémie vyzvali svetových lídrov aby vytvárali politiky na zníženie emisií skleníkových plynov.[6] Ale časť vedcov spochybňuje, že ľudská civilizácia a jej činnosť je hlavná či dokonca jediná príčina globálneho otepľovania. Veľmi závažné argumenty predložili predovšetkým kritici práce IPCC, ktorí poukazujú na závažné chyby v jej postupoch a výstupoch, pričom niektorí hovoria až o vedeckých podvodoch alebo o prácach na politickú objednávku. Dokonca aj časť vedcov, ktorých práce boli súčasťou zverejnených správ IPCC sa od iných častí týchto správ dištancovala.

Tvrdenie o ľudskom (antropogénnom) vplyve na klimatické zmeny prostredníctvom produkcie CO2 je dobre spochybniteľné, pretože neberie do úvahy iné zdroje klimatického záznamu z posledného tisícročia, kde sa objavuje výrazne teplé obdobie v prvej štvrtine tisícročia (cca 1000 – 1250) s priemernými teplotami dokonca vyššími ako sú súčasné a následný nástup malej ľadovej doby (cca 1350 – 1850) súvisiacej so zmenami v slnečnej činnosti a slnečnom magnetickom poli (Spörerovo minimum v období cca 1450 – 1550, veľmi výrazné Maunderovo minimum v období 1645 – 1715 (na polstoročie prakticky zmizli pozorovateľné slnečné škvrny), Daltonovo minimum v období 1790 – 1820). Maximum slnečnej činnosti v súčasnosti trvalo zhruba od roku 1950 do roku 2004 a dobre sa kryje s hlavným obdobím nárastu priemerných teplôt. V poslednom období však aktivita slnečnej činnosti značne klesla, čo je nápadné predovšetkým od konca roku 2008. Priemerné teploty v roku 2009 prinajmenšom spomalili svoj rast, podľa niektorých zdrojov stagnujú či dokonca klesajú.
Je teda celkom dobre možné, že antropogénny vplyv na súčasné klimatické zmeny je malý alebo dokonca zanedbateľný a hlavným motorom klimatickej zmeny je premenlivá činnosť Slnka.

Rôzne vedecké správy poukazujú aj na vzťah medzi globálnym otepľovaním a zvýšením hodnôt CO2 v atmosfére, ale s opačnou väzbou príčin a následkov. To znamená, že nie zvýšenie hladiny CO2 spôsobuje otepľovanie, ale nárast teplôt spôsobuje následné zvýšenie hladiny CO2 v atmosfére. Tieto štúdie zároveň poukazujú na skutočnosť, že CO2 predstavuje len nepatrný podiel cca 0.052% zo všetkých skleníkových plynov, pričom najväčší podiel na celkovom skleníkovom efekte zemskej atmosféry majú vodné pary a to vyše 90%.

Ďalší fakt, na ktorý tieto štúdie poukazujú je, že ľudská produkcia CO2 je v porovnaní s jeho prirodzenými zásobníkmi (najväčším zásobníkom CO2 sú oceány) pomerne malá. Aj malé zvýšenie teploty vody v oceánoch – obsahujú 93% všetkého voľného CO2, atmosféra len 7% – má za následok uvoľnenie obrovského množstva v nej rozpusteného CO2 (s rastúcou teplotou vody rozpustnosť plynov vo vode klesá). Pritom doba odozvy oceánskeho tepelného výmenníka na zvýšenie povrchovej teploty je dlhá – odhaduje sa na 800 a viac rokov.

Kolísanie slnečnej aktivity

Na vysvetlenie kolísania globálnej teploty boli navrhnuté rôzne hypotézy týkajúce sa kolísania slnečnej aktivity. V správe IPCC bolo uvedené, že polovica teplotného kolísania pred rokom 1950 môže byť spôsobená vulkanickými a slnečnými silami, ale čistý vplyv týchto prírodných síl je odvtedy neutrálny. Naopak, zmeny klímy vplyvom nárastu skleníkových vplyvov od roku 1750 sa odhadujú ako 8-krát vyššie ako vplyvy vzrastajúcej slnečnej aktivity počas tej istej doby.

Množstvo štúdií však toto tvrdenie spochybňuje a pripomína, že dlhodobé (dlhšie ako jeden slnečný cyklus) kolísanie slnečnej aktivity a celkového slnečného žiarenia existuje, ale do klimatických modelov nebolo vôbec zahrnuté, alebo bolo v týchto modeloch značne podcenené. Výsledkom sú polemiky, či sú zmeny klímy výsledkom ľudskej činnosti alebo prírodných síl, pretože už malé dlhodobé zmeny celkového slnečného žiarenia môžu spoľahlivo prekryť vplyv ľudskej činnosti. Problémom je, že spoľahlivé a dostatočne presné merania celkového slnečného žiarenia pokrývajú obdobie len posledných 50 rokov – od začiatkov meraní pomocou družíc – staršie pozemské merania sú zaťažené značnými chybami vyplývajúcimi z nemožnosti presne určiť priehľadnosť atmosféry.

Zmeny albeda Zeme a zmeny v slnečnej činnosti

Iné výskumy smerujú k štúdiu vplyvu zmien slnečnej činnosti na zmeny v energetickej rovnováhe Zeme, predovšetkým na zmeny albeda Zeme a zmeny v tvorbe a rozsahu rôznych typov oblačnosti. Podľa niektorých zdrojov má albedo Zeme hodnotu 0,367, iné zdroje uvádzajú rozmedzie 0,37 – 0,39. Určiť presné albedo Zeme, s jej premenlivou oblačnosťou, je však náročné a merania sú zaťažené značnou chybou.[pozn 1] Pritom presné určenie albeda Zeme má priamy a podstatný vplyv na výpočet energetickej bilancie celej planéty.

Zmeny v tvorbe a rozsahu rôznych typov oblačnosti pôsobia obomi smermi, ako smerom k poklesu teploty v dôsledku zvýšenia albeda a teda zníženia energetického toku od Slnka (predovšetkým vysoké typy oblačnosti), tak smerom k zvýšeniu teploty, v dôsledku zadržiavania a odrazu tepelného vyžarovania povrchu Zeme (predovšetkým, ale nielen, nízke typy oblačnosti). Pritom vplyv oblačnosti na energetickú bilanciu sa mení v závislosti na ročnej dobe ale i v rámci striedania dňa a noci (denná oblačnosť miestnu priemernú teplotu obvykle znižuje, nočná zvyšuje). Pritom historické záznamy o globálnych zmenách rozsahu rôznych typov oblačnosti a ich optickej hrúbky prakticky neexistujú, hoci na celkovú energetickú bilanciu planéty majú podstatný vplyv (rozhodne väčší ako CO2).

Premenlivá aktivita Slnka a predovšetkým intenzita a rozsah slnečného magnetického poľa má zreteľnú koreláciu s množstvom a optickou hrúbkou oblačnosti a teda aj s albedom Zeme. Tieto výskumy sú však dlhodobé a zatiaľ iba v začiatkoch.

Na zmeny albeda Zeme má priamy, i keď malý vplyv, i ľudská činnosť – rozsiahle plochy poľnohospodársky obrábanej pôdy menia sezónne svoje albedo v značnom rozsahu v dôsledku obrábania, zavlažovania, rastu a zberu plodín.

Problém úplnosti klimatických modelov
  • Závažný problémom doteraz publikovaných klimatických modelov (do roku 2012), vytvorených v rámci práce IPCC, je ich neschopnosť rekonštruovať vývoj klímy pri "spätnom behu" – teda určiť klimatické údaje v minulosti (ktoré sú prinajmenšom čiastočne známe) vychádzajúc z súčasných klimatických dát. V iných oblastiach vedy by takýto typ problému viedol k jednoznačnému odmietnutiu modelu ako nesprávneho alebo prinajmenšom neúplného.
  • Iný, ale podobný problém, sa týka práce modelov s odlišnými skupinami vystupných dát – klimatický model z roku 2010 nebol schopný, z klimatických dát do roku 1950 a dát o vývoji množstva CO2 v atmosfére v nasledujúcich rokoch, zrekonštruovať známy vývoj klímy v období 1950 – 2010.

Oba vyššie uvedené problémy, ale i niektoré ďalšie, na ktoré poukazujú špecialisti na klimatológiu stojaci v opozícii k stanoviskám IPCC, naznačujú, že klimatické modely IPCC boli vytvorené tak, aby dávali "požadované výsledky", a nie výsledky vedecky správne.

Iné teórie

Neobjasnený je zatiaľ i vplyv zmien v geomagnetickom poli Zeme. Skúmaním dochovaných historických lodných kompasov a starých preberacích protokolov k nim sa zistilo, že od 17. storočia zoslablo geomagnetické pole asi o 10% v niekoľkých krokoch. Historické preberacie protokoly vojnových a obchodných lodí obsahujú okrem iného aj údaje o náklone ihly alebo kotúča kompasu voči horizontu. Kompas bol v minulosti najdôležitejším navigačným prostriedkom lodí a jeho presnosti – a kompenzácii chýb – sa venovala veľká pozornosť pri zhotovení i pri preberaní.

Existujú aj ďalšie alternativné vysvetlenia globálneho otepľovania:

  • Otepľovanie je v rozsahu prirodzených prírodných variácií, pretože doba existencie spoľahlivých písomných záznamov a prístrojových meraní je prakticky zanedbateľná i v porovnaní s dobou trvania holocénu (asi 11500 rokov)
  • Otepľovanie je dôsledkom končiacej predchádzajúcej studenej doby – Malej doby ľadovej, teda pozorovaná zvyšujúca sa priemerná teplota je návratom k dlhodobému teplotnému priemeru v období holocénu.

Predpoveď budúcnosti

Globálne otepľovanie a zmena klímy sú súčasťou každodenného života. Už teraz môžeme vidieť rôzne nebezpečné následky a predpoveď budúcnosti nie je vôbec ubezpečujúca. Vedci predpovedajú, že ak sa budeme správať tak, ako doteraz, toto sú problémy, ktorým budeme musieť čeliť v blízkej budúcnosti:

  • Topenie ľadovcov, skoré topenie snehu a silné suchá spôsobia dramatický nedostatok vody a zvýšia riziko požiarov. Očakáva sa, že Arktický oceán sa zmení na ľad v lete už pred rokom 2050.
  • Rastúce hladiny morí povedú k pobrežným záplavám. Búrky a vysoké prílivy by sa mohli skombinovať s nárastom hladiny morí, čím by sa mohli zvýšiť záplavy aj v nepobrežných oblastiach. Úroveň hladiny mora bude neustále narastať, pretože oceánom trvá veľmi dlho, kým zareagujú na teplejšie podmienky na povrchu Zeme. Odborníci sa domnievajú, že aj keby sme všetky naše emisie zastavili hneď zajtra, nárast hladiny mora o približne 4 až 5 metrov je nevyhnutný.[7]
  • Dôjde k zmenám v ročných obdobiach, k predĺženiu sezóny bez mrazov a k väčším a dlhším dažďom. Predpokladá sa, že letné teploty budú naďalej stúpať, čo povedie k zníženiu pôdnej vlhkosti a tým aj k plodnosti.
  • Vlny horúčav, dezertifikácia, zvýšené záplavy a intenzívne búrky poškodia alebo zničia poľnohospodárstvo a rybné hospodárstvo. Do roku 2025 bude v krajinách alebo regiónoch s absolútnym nedostatkom vody žiť 1,8 miliardy ľudí a dve tretiny svetového obyvateľstva by mohli žiť v podmienkach so sťaženým prístupom k vode.[8]
  • Mnohé rastlinné a živočíšne druhy budú čeliť vyhynutiu.
  • Klimatické zmeny do roku 2050 donútia k vysťahovaniu z domovov 250 miliónov ľudí.
  • Alergie, astma a infekcie sa stanú bežnejšími v dôsledku vyššej miery znečistenia ovzdušia.

Vedecké inštitúcie

Národné

Medzi významné národné inštitúcie zaoberajúce sa problematikou globálneho otepľovania a klimatických zmien patria Národné klimatické programy (NKP). Zastrešuje ich Svetový klimatický program (World Climate Program – WCP) zriadený v roku 1979 Svetovou meteorologickou organizáciou na podnet OSN. Národný klimatický program ČSFR bol zriadený k 1. januáru 1991 podpisom vtedajšieho ministra životného prostredia ČSFR Josefa Vavrouška. NKP SR so sídlom v Slovenskom hydrometeorologickom ústave a podporovaný Ministerstvom životného prostredia SR v období 1993 – 2001 vydal 11 vedeckých zborníkov a zorganizoval niekoľko vedeckých seminárov a konferencií. Na činnosti NKP SR sa podieľalo asi 20 inštitúcií zo Slovenska. Na aktivity NKP SR nadväzovalo riešenie viacerých vedeckých projektov najmenej v 12 inštitúciách na Slovensku.

Poznámky
  1. Podľa je chyba družicového merania žiarenia odrazeného od zemského povrchu a atmosféry 5 – 10W/m2 (to prestavuje chybu asi 0,5 – 1% – odhadovaný vplyv CO2 tak prekonávajú asi o jeden rád)

Referencie
  1. Climate Change: Global Temperature | NOAA Climate.gov [online]. climate.gov, [cit. 2020-03-27]. Dostupné online.
  2. Reuben A. Hastings, Louise A. Rutterford, Jennifer J. Freer, Rupert A. Collins, Stephen D. Simpson, Martin J. Genner. Climate Change Drives Poleward Increases and Equatorward Declines in Marine Species [online]. Current Biology, 2020-03-26, [cit. 2020-03-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. Rebecca Lindsey. Climate Change: Atmospheric Carbon Dioxide | NOAA Climate.gov [online]. climate.gov, [cit. 2020-01-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. http://www.minzp.sk/sekcie/temy-oblasti/ovzdusie/politika-zmeny-klimy/dokumenty/
  5. Royal Society. Economic Affairs - Written Evidence. [s.l.] : UK Parliament website, 2005. Dostupné online. Dokument je možné stiahnuť: PDF format
  6. Academia Brasileira de Ciéncias (Brazil), Royal Society of Canada, Chinese Academy of Sciences, Académie des Sciences (France), Deutsche Akademie der Naturforscher Leopoldina (Germany), Indian National Science Academy, Accademia Nazionale dei Lincei (Italy), Science Council of Japan, Academia Mexicana de Ciencias, Russian Academy of Sciences, Academy of Science of South Africa, Royal Society (United Kingdom), National Academy of Sciences (United States of America). G8+5 Academies’ joint statement: Climate change and the transformation of energy technologies for a low carbon future [online]. US National Academies website, May 2009, [cit. 2010-05-05]. Dostupné online.
  7. GILLIS, Justin. Climate Change Is Complex. We’ve Got Answers to Your Questions.. The New York Times, 2017-09-19. Dostupné online [cit. 2019-05-26]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
  8. International Decade for Action 'Water for Life' 2005-2015. Focus Areas: Water scarcity [online]. www.un.org, [cit. 2019-05-26]. Dostupné online. (EN)
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.