Spoločenská veda

Spoločenská veda je súbor vedných disciplín o spoločnosti v jej historickom i synchrónnom priereze.

Dejiny

18. storočie – 1. polovica 19. storočia

V klasickom období pri vytváraní sociálnych koncepcií výrazne dominovala filozofia. Konkrétnejšie koncepcie jednotlivých sfér skutočnosti (ekonomické, politické, umelecké koncepcie atď.) možno chápať ako konkretizácie určitých filozofických princípov. Hoci aj v klasickom období malo konkrétnejšie skúmanie spoločenského života (napríklad politická ekonómia) svoju vlastnú logiku vývoja, predsa len základný pohyb ideí smeroval od abstraktného ku konkrétnemu a od všeobecného k jednotlivému.

19. storočie

Filozofia už (sc. po Hegelovi) nie je monopolným generátorom ideí. Vytvárajú sa relatívne samostatné roviny sociálneho myslenia. Vývin sociálneho myslenia v rovine vedy už (sc. ako v spoločenskej vede v 18. stor. – 1. pol. 19. stor.) nie je jednoznačne korelovaný s vývinom filozofického myslenia. Stretávame sa s prípadmi, keď idea vzniká a rozvíja sa v rámci konkrétnejšej formy sociálneho myslenia a až dodatočne hľadá filozofické či vedecké zdôvodnenie. Napríklad buržoázny historizmus vo svojich prvých podobách rozvíja sa vo sfére politických, estetických, historiografických úvah a až dodatočne – v plnej miere u W. Diltheya – sa prenáša do filozofie.

Apriórne konštrukcie prestávajú usmerňovať skúmanie sociálnej skutočnosti, veda si vyhradzuje právo samostatného, filozofickými predsudkami neovplyvneného skúmania faktov a faktických súvislostí. (I keď toto skúmanie, oslobodzujúce sa od filozofických predsudkov, aj naďalej často usmerňujú nefilozofické predsudky.) Rastúca špecializácia urýchľuje získavanie nových poznatkov. Výrazne sa začína prejavovať problém syntézy spoločenskovedného poznania. Čoraz zreteľnejšie sa ukazuje, že encyklopédie nenahradia teoretické, filozofické a svetonázorové syntézy empirického materiálu." "…Metodológia mala byť sférou zabezpečujúcou jednotu sociálneho poznania, ktorá by umožnila novú, nešpekulatívnu syntézu empirických poznatkov o dejinách, spoločnosti a kultúre.

Konkrétne vedy orientované na skúmanie rozmanitých aspektov spoločenského života vznikajú až v polovici 19. stor. Ich novosť okrem iného dokumentuje aj to, že dosiaľ neexistuje jednotne akceptované označenie týchto vied (spoločenské vedy, sociálne vedy, kultúrne vedy, idiografické vedy, humanistika, morálne vedy atď.). Až v polovici 19. stor. sa utvára jasné vedomie odlišnosti týchto skúmaní od filozofického uvažovania, ako aj od prírodovedných skúmaní. Takisto v tomto období sa vytvára vedomie príbuznosti, spolupatričnosti týchto vied."

Názory na spoločenskú vedu

Podľa hermeneutiky „je nám skutočnosť daná zásadne odlišnými spôsobmi: vonkajšou a vnútornou skúsenosťou. Vonkajšia skúsenosť, z ktorej vychádzajú prírodné vedy, je predovšetkým zmyslová skúsenosť, jej základom je koexistencia a následnosť zmyslových vnemov. Súvislosť medzi zmyslovými vnemami nie je nikdy daná priamo, vždy je hypoteticky konštruovaná a správnosť konštrukcie sa dodatočne experimentálne overuje, potvrdzuje alebo vyvracia. Duchovné vedy (takto hermeneutický prúd nazýva vedy o spoločenskom živote) vychádzajú z vnútornej skúsenosti, zo zážitku. Zážitok však nie je niečo amorfné, ale vnútorne, imanentne sa rozčleňujúci celok. Preto sú súvislosti, ktoré skúmajú duchovné vedy, čímsi pôvodne daným, priamo prežívaným. Práve vnútorná skúsenosť je základom, z ktorého vyrastá chápanie iných ľudí. Len transpozíciou mojej vnútornej skúsenosti mimo seba nadobúdam schopnosť vidieť konanie iných nie ako fyzikálny pohyb, ale ako súvislosť činov usmerňovaných určitými hodnotami a cieľmi. Pochopenie určitého spoločenského procesu sa nikdy nedá úplne vyjadriť v pojmoch. Pochopenie je totiž vždy viac než len intelektuálny proces. Tvorba pojmov a teórií v duchovných vedách je vždy usmerňovaná vciťovaním sa, schopnosťou zážitkovo rekonštruovať skúmanú dejinnú akciu. Základný rozdiel medzi prírodnými a duchovnými vedami hermeneutika vidí v tom, že sa v nich odlišne realizujú vzťahy subjektu a objektu. Objekt a subjekt v prírodných vedách sú si niečím navzájom cudzím, vonkajším. Vo sfére sociálneho poznania sa nachádzame v zásadne inej situácii. Tu sme my sami súčasťou skúmanej skutočnosti, tu sme zároveň subjektom i objektom. Predmet skúmania je daný „zvnútra“, a nie „zvonku“ ako v prírodných vedách. Prírodné procesy môžeme vysvetľovať iba pojmovo. Konanie iných ľudí chápeme, i keď niekedy nie sme schopní toto pochopenie úplne vyjadriť v pojmoch.“[1]

Pozitivizmus: Metodologicky najčistejšími verziami naturalizmu sú pozitivistické koncepcie. Pozitivizmus sa vyznačuje redukovaným zmyslom pre špecifickosť spoločenských vied a žiada aplikovať postupy a metódy, ktoré sa osvedčili pri skúmaní prírodného diania, na skúmanie spoločenského diania. Požaduje kontinuálny prechod od metód prírodných vied k metódam sociálnych vied. Špecifickosť sociálnych vied pozitivizmus vidí len v zložitosti, komplexnosti a závislosti javov, ktoré sú predmetom ich skúmania. No pozitivistické metodologické programy vždy vyústili do návrhov, ako redukovať túto komplexnosť, ako ju zachytiť.

Zoznam spoločenských vied

Medzi spoločenské vedy sa podľa Ministerstva školstva SR radia nasledovné podskupiny odborov a samotné odbory:[2]

Referencie
  1. Encyklopédia Filit - veda spoločenská
  2. Smernica č. 27/2006-R Ministerstva školstva Slovenskej republiky z 21. decembra 2006 o sústave odborov vedy a techniky a číselníku odborov vedy a techniky

Zdroj
  • FILIT Zdroj z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.