Staroveké Grécko

Významné bitky v starovekom Grécku.

Grécke mestské štáty sa v 5. storočí pred Kr. rozdelili na dve veľké zoskupenia. Na Peloponéze a Korintskej šiji sa už v 6. storočí pred Kr. spojili štáty do tzv. peloponézskeho spolku, ktorého hegemónom bola Sparta. V roku 478 pred Kr. sa vytvoril délsky námorný spolok (nazývaný aj délska symmachia), v ktorom sa spojili grécke mestské štáty, obávajúce sa hrozby perzského útoku. Po prenesení pokladnice z ostrova Délos do Atén sa spolok premenoval na aténsky námorný spolok. Peloponézske vojny boli výsledkom sporov medzi štátmi oboch zoskupení, predovšetkým v oblasti hľadania surovín, potravinových zdrojov a politickej rivality medzi politickými skupinami vnútri jednotlivých štátov (demokrati a aristokrati).

Po prepuknutí vojna zasiahla prakticky všetky oblasti, osídlené Grékmi. Do vojny sa zapojili štáty v materskom Grécku, ale Aténčania si potrebovali zabezpečiť aj námorné cesty do Čierneho mora, odkiaľ dovážali asi tretinu spotreby obilia v štáte, takisto zaútočili proti Syrakúzam na Sicílii, odkiaľ takisto dovážali obilie.

Vojny sa viedli na mori i na pevnine. Hoci platilo základné pravidlo, že Atény a ich spojenci mali prevahu na mori a Sparta zase na zemi, nakoniec sa rozhodujúca bitka odohrala na mori a Sparta v nej zvíťazila. Sparťania využili svoje víťazstvo a donútili Atény nielen zbúrať tzv. Dlhé hradby, ale zmenila sa aj vláda (k moci sa dostali reakčné skupiny, prenasledujúce demokratických politikov v štáte), Atény museli rozpustiť svoj námorný spolok.

Po skončení vojny Sparťania využili svoje vedúce postavenie a do porazených mestských štátov i do vedenia štátov, ktoré boli ich spojencami, dosadzovali svojich politikov (harmostovia), čo viedlo k nespokojnosti obyvateľov a k vytváraniu nových protispartských spojenectiev. Sparta bola oslabená a do popredia sa dostali na prechodné obdobie predovšetkým Théby v Boiótii a od polovice 4. storočia pred Kr. Macedónia.

Hlavným prameňom k poznaniu dejín peloponézskych vojen je dielo gréckeho historika Thukydida, na ktorého nadviazal Xenofon. Okrem toho sa zachovali aj viaceré nápisy, ktoré informujú o uzatváraní spojenectiev medzi jednotlivými štátmi, účty o nákladoch na budovanie lodí a ďalšie pramene.

Víťazný oblúk cisára Galéria, 4. stor., Solún.

Kelsiova knižnica v Efeze, 2. stor. po Kr.

Počas rímskeho obdobia si Grécko dlho udržiavalo určitú autonómiu. Rimania rešpektovali kultúrnu a vzdelanostnú úroveň Grécka a stále sa chodili vzdelávať do Atén, na Rodos, alebo navštevovali významné grécke mestá a veštiarne. Cisár Nero obľuboval Grécko a dal tam usporadúvať početné hudobné a básnické súťaže, z ktorých si prinášal zlaté vence víťaza. Za to získavali grécke mestá oslobodenie od daní alebo rôzne úľavy. Cisár Vespazián načas obmedzil privilégiá gréckych miest, ale cisár Hadrián, ako veľký filhelén dal napr. v Aténach vybudovať veľký chrám Dia Olympského, knižnicu a agoru, kúpele, novú štvrť a víťazný oblúk. Inšpiroval sa stavbami v Aténach a vo svojej vile v Tivoli si dal vybudovať napodobeninu aténskej stoy a karyatídy. Tradičné helenistické grécke centrá mestá boli po Ríme najväčšie mestá ríše, boli to maloázijský Efez, sýrska Antiochia a egyptská Alexandria. Tieto mestá mali viac ako pol milióna obyvateľov. Navyše západná Malá Ázia bolo územie Rímskej ríše s vôbec najväčšou koncentráciou miest, veľké mestské centrá boli od seba vzdialené len niekoľko kilometrov. V Aténach naďalej fungovali filozofické školy (predovšetkým Platónova Akadémia), konali sa tiež tradičné slávnosti, ako panaténaje a olympijské hry. Až v roku 395 ich cisár Theodosius I. zakázal a v roku 529 cisár Justinián I. dal zavrieť filozofické školy v Aténach.

Architektúra a sochárstvo prežívali aj počas rímskeho obdobia veľký rozkvet, tradičné centrá gréckej kultúry ako Atény a Efez sa stali ríšskymi centrami umeleckých dielní, kde sa vyrábali sochy, sarkofágy a vlysy. V architektúre sa presadil korintský sloh. Stavali sa rozsiahle kolonády a fóra, monumentálne budovy, kúpele, divadlá, akvadukty a štadióny.

V roku 395 cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu na dve časti. Hranica medzi Východorímskou ríšou a Západorímskou ríšou sledovala jazykovú hranicu: na východe sa rozprávalo prevažne grécky, na západe latinsky. Grécko sa stalo súčasťou Byzantskej ríše, ktorá síce pokračovala v tradícii rímskeho štátu, no jej kultúra a prejav bol grécky, pričom si zakladala na pokračovaní kultúry starovekého Grécka. Niektorí historici kladú zánik antickej gréckej kultúry do 6. stor., kedy Grécko obsadili Slovania, ktorí počas svojich nájazdov zničili dovtedy prosperujúce tradičné centrá gréckej kultúry na európskom kontinente, napríklad Atény, Korint, Spartu a Téby, ktorých obyvateľstvo mestá opustilo a utiahlo sa na vidiek, čím fakticky na niekoľko stáročí končí tisícročná kultúra vyspelých gréckych mestských centier v Grécku. Grécko sa z týchto pohrôm dokázalo spamätať až v 10. stor., no kultúrne centrá Grékov boli natrvalo prenesené do maloázijských miest a do Konštantínopolu.

Pozri aj: Grécka literatúra

Grécka literatúra začína v 9. stor. pred Kr. Homérom. Gréci vymysleli moderný epos, drámu, teda komédiu a tragédiu a historiografiu. Najvýznamnejší starovekí spisovatelia boli napr. Sofokles, Euripides, Aischylos, Aristofanes, Thoukydides, Hérodotos či Ploutarchos. Z filozofov najznámejší Platón a Aristoteles.

Platónska akadémia, mozaika, Pompeje

Staroveké Grécko je kolískou antickej filozofie, ktorá sa stala základom súčasnej európskej filozofie, ale aj vedy a techniky.

Grécku filozofiu nazývame antickou filozofiou. Je to súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali myslitelia v starogréckej i starorímskej spoločnosti od konca 7. storočia až do 6. storočia pred Kr. Pôvodná rodová spoločnosť sa rozpadá a vznikajú štáty. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť vo vytvárajúcej sa otrokárskej spoločnosti. Tieto zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné mýtické predstavy o svete a vytvárajú sa vedecké názory a abstraktno-filozofické predstavy o skutočnosti. Vznik filozofie v antickom Grécku bol dôsledkom hlbokých premien gréckej spoločnosti a človeka v nej. Filozofia vznikla v maloázijskej Iónii, kde miestni vysoko civilizovaní Gréci preberali rozličné myšlienkové podnety od vyspelých orientálnych národov. Práve tu vzniká milétska (iónska) škola, ktorá položila základy filozofie. Filozofia sa rozšírila aj do iných centier gréckej kultúry, najmä do Atén a tiež do južnej Itálie (známa Eleatská škola).

Vývoj otrokárskeho zriadenia zodpovedá aj vývoj filozofie.

Delíme ho na štyri obdobia:

• rané (kozmologické) obdobie = filozofi sa zaoberajú najmä prírodovednou problematikou, otázku sveta chápu prevažne naturalisticky a materialisticky. Dominuje iónska škola – stredisko v Miléte (Táles, Anaximandros, Anaximenes). Do tohto obdobia patria: Herakleitos, pytagorovci (Pytagoras), eleatská škola (Parmenides, Xenofanes a Zenón), Empedokles, Anaxagoras a Demokritos
• klasické obdobie = je obdobím najväčšieho rozkvetu gréckej filozofie – sofisti, Sokrates, Platón, Aristoteles. V popredí ich záujmu je človek. Človek, je mierou všetkých vecí. Vývin filozofie vyúsťuje do metafyziky.
• helenistické obdobie = súvisí s hospodárskym a politickým úpadkom Grécka. Grécko stráca politickú nezávislosť. Grék v novej situácii hľadá sám seba- uzatvára sa do seba. Končí sa tvorivý rozvoj zdravej filozofickej špekulácie. Obdobie malo tri hlavné prúdy: epikureizmus, stoicizmus, skepticizmus
• mystické obdobie = je obdobím zmeny filozofického myslenia. Filozofiu nahrádza teozofia. Patrí sem novoplatonizmus.

Hráči s kitharou

Pozri aj: Grécka hudba a Hudba starovekého Grécka

Hudba bola pre starých Grékov veľmi dôležitou súčasťou života, čo u Grékov pretrvalo dodnes. Grécke slovo hudba (mousiké), pochádza od slova múza, pričom múza hudby bola Melpomené (od slovesa melpein = vznešene spievať, prednášať hymny). Starogrécka hudba čerpala z orientálnych (maloázijských) tradícií miestnych národov. Hudobné nástroje boli strunové (lýra, mandolína tamburas, kithara) a dychové (aulos, diaulos, syrinx). Rozdeľujeme vznešené hymny na počesť bohov a ľudovú hudbu. Fragmenty hymien pre bohov sa nám čiastočne dochovali (Apollónova, Dionýzova hymna). Gréci vedeli hudbu zapisovať, čo sa tradične spája s Pytagorom, ktorý prvý zapísal tóny. Jediná staroveká kompletne dochovaná pieseň je Seikilova pieseň, ktorú maloázijský Grék Seikilos venoval svojej mŕtvej žene v 2. stor. po Kr. Gréci radi tancovali a zabávali sa, preto existovalo množstvo ľudových sviatkov na počesť bohov, či dobrej úrody. Tancovali sa kruhové tance, pričom poznáme tanec syrtos, ktorý sa uvádza na epitafe z 1. stor. a tento tanec existuje dodnes a je jedným z najobľúbenejších gréckych tancov. Iný známy tanec bol pyrrichios, tiež kruhový bojový tanec, ktorý sa považuje za najstarší tanec na svete, pretože stále existuje pod rovnakým menom a tancujú ho Pontskí Gréci. Na počesť bohov sa konali recitály hudby a prednesy či súťaže v rozličných mestách Grécka, na takýchto súťažiach sa zúčastnil aj cisár Nero. Bohovia hudby a zábavy boli Apolón a Dionýzos. Zo starogréckej hudby sa vyvinula byzantská cirkevná hudba a novogrécka hudba.

Gréci obľubovali stretávanie sa s priateľmi, počas ktorých hodovali, počúvali hudbu, či prednášali básne, spoločne debatovali a preberali aktuálne problémy. Tieto stretnutia sa nazývali symposia. Boli obľúbenou formou súkromnej zábavy mužov a jediné ženy, ktoré mali povolené vstúpiť na tieto oslavy boli spoločníčky, tzv. hetéry, ktoré boli vzdelané a vedeli debatovať s mužmi. Najznámejšia hetéra bola Aspasia, ktorá bola milenkou Perikla. Tradícia sympózia je v Grécku veľmi stará, prvé doklady pochádzajú ešte z obdobia pred mykénskou civilizáciou.

Zeus, alebo Poseidón, Aténske múzeum.

Grécke náboženstvo sa nazýva dodekatheón, teda dvanásťbožstvo, pretože je založené na uctievaní dvanástich hlavných bohov. Je pravdepodobné, že pôvod tohto náboženstva pochádza ešte z predgréckej doby a teda by malo byť prevzaté od Pelasgov, pôvodných obyvateľov Grécka, ako tomu dokladá etymologický pôvod niektorých mien Bohov. Napríklad tak meno Aténa nie je gréckeho pôvodu. Je však nejasné dokázať kontinuitu dodekatheónu do mykénskej doby a nie ešte do tej predgréckej. Bohovia dodekatheónu boli Zeus (vládca), Héra, Aténa, Poseidón, Afrodita, Démétér, Hádes, Hefaistos, Apolón, Áres, Helios a Hermes. Medzi Grékmi boli obľúbení rôzni hrdinovia stotožňovaní s rozličnými štátmi, ako dórsky hrdina Herakles, uctievaný Spartou, či aténsky hrdina Téseus. Na počesť bohov sa konali rôzne oslavy, sviatky a veselice, napríklad Panaténajské slávnosti, Dionýzie, či Olympiáda. Slávností bolo veľmi veľa, mali kultovú podstatu a ľudia sa počas nich zabávali a tancovali. Do gréckeho náboženstva sa postupne (hlavne počas helenistického obdobia) dostávajú orientálne božstvá, ako maloázijská matka bohov Kybéla, či egyptská Isis. Od 1. stor. sa do Grécka dostáva aj kresťanstvo, hlásané apoštolom Pavlom. Kresťanstvo si našlo mnoho nasledovníkov, no dodekatheón pretrval až do včasne byzantského obdobia. Južný Peloponéz ostal pohanský až do 9. stor.

Dórsky chrám v Agrigento na Sicílii.

Scéna hudobníčok. Červenofigúrová keramika, amfora, Niobin Maliar.

Monumentálna architektúra sa po páde Mykénskej kultúry v Grécku začína objavovať až v archaickom období. Nie je známy pôvod gréckych architektonických slohov, predpokladať sa dajú vplyvy z Egyptu a z Malej Ázie, najmä preto, že pred vznikom monumentálnej architektúry mnohí Gréci pracovali v Egypte a susedili s vyspelými civilizáciami Malej Ázie. Tradičný megarónový pôdorys gréckeho chrámu sa však v Grécku vyskytoval ešte počas neolitických kultúr Sesklo a Dimini a pretrval aj v monumentálnych mykénskych palácoch. Rozoznávame tri typy gréckych chrámov, dórsky, iónsky a korintský. Najstarší je dórsky, ktorý pravdepodobne napodobňuje drevenú stavbu. Neskôr vzniká v Iónii iónsky sloh, ktorý je viac zdobený a typický svojou volutovou hlavicou. Korintský stĺp vznikol až koncom klasického obdobia a naplno sa presadil až v rímskej architektúre. Grécke obytné domy (oikoi) boli jednoduché, so škridlovou strechou, podlažím a dvorom (aulé). V priestrannejších domoch bola izba vyhradená na sympózia (triklinion), ženská izba (gynaikeion), mužská izba (andrón), kúpeľňa (loutron) a sklady (apothékai) či kuchyňa (optanion). Pôdorys gréckeho domu prevzali a čiastočne upravili Etruskovia a od nich ho prevzali Rimania. Paláce sa objavujú v Macedónii a následne veľkolepé paláce až v helenizme. K verejným stavbám gréckeho mesta patrí miesto zasadania občanov či vládcov (bouleuterion), krytá polyfunkčná budova stoa a tiež aj divadlo (theatron). Najznámejší grécky architekt je Hippodamos z Milétu, ktorý založil racionálne plánovanie mesta, ktoré je základom modernej architektúry.

Monumentálne sochárstvo prevzali Gréci pravdepodobne od Egypťanov, no boli to až Gréci, ktorých sochy boli presným anatomickým stvárnením ľudského tela. V archaickom období vznikajú sochy mladých chlapcov (kúros) a dievčat (koré). Ženské sochy boli spočiatku vždy zahalené, minimálne chitónom, nahé ženské sochy sa začínajú robiť až v koncom klasického obdobia, kedy grécke sochárstvo zažilo obdobie najväčšej dokonalosti. Sochárstvo helenistickej doby zachycuje ľudské emócie (radosť, smútok, utrpenie) a deti, či portréty konkrétnych osôb, čo v klasickom období nebolo. Známi sochári sú Feidias, Myrón, Praxiteles a Polykleitos.

Veľmi kvalitná bola aj grécka keramika. Spočiatku, v archaickom období boli dve hlavné centrá výroby, Atény a Korint, čiastočne maloázijské ostrovy (najmä Rodos a Chios), no v klasickej dobe sa najznámejšou stala Atická keramika, teda keramika z Atén. Išlo o čiernofigúrovú a neskôr červenofigúrovú keramiku, ktorá zobrazovala mytologické scény, oslavy, bohov, aj bežný život. Pri výpale bola použitá zložitá metóda dosiahnutia čiernej alebo červenej farby postáv a objektov. Atická keramika bola obľúbená v celom Grécku aj mimo neho, nachádzame ju v celom Stredomorí, dokonca v Západnej aj Strednej Európe, kde si ju nechali dovážať miestne elity. Najväčší odberatelia atickej keramiky boli Etruskovia, ktorí si dokonca objednávali vlastné mytologické vyobrazenia na svoju keramiku. Dokonca z Etrúrie pochádza vôbec najviac nálezov atickej keramiky. Tvary gréckej keramiky boli rôzne, od nádoby na vodu, hydria, cez krátér na miešanie vína, až po nádoby na pitie vína (kylikes), nádoby na voňavky (arybaloi), či pohrebné okrasné nádoby lekytos). Známi maliari atických keramických nádob sú Polygnotos, Achilov maliar či Agatarchos. Známe keramické dielne boli aj v juhoitalských gréckych kolóniách, ktoré boli ovplyvnené atickou keramikou.

V helenistickej dobe bola populárna aj mozaika, ktorá pochádza z Malej Ázie, tú však dochovanú nemáme, jediné grécke mozaiky pochádzajú z mesta Pella z paláca macedónskych kráľov (je tu vyobrazený aj Alexander Veľký) no mnohé grécke mozaiky boli znovu kopírované Rimanmi (napríklad mozaika Alexandra Veľkého z Pompejí). Tiež sa nám v Grécku málo dochovali ukážky nástenného maliarstvo, a ktoré bolo v dobe helenizmu veľmi populárne, no v hrobkách v Trácii (Bulharsko), či z hrobiek aristokracie a kráľov Macedónie máme ukážky tohto umenia (Kazanlăk, Vergina, Derveni-Solún). Rovnako tak rímske nástenné maliarstvo kopíruje grécke predlohy, výborné príklady sú dochované pompejské fresky.

Nálezy kovových predmetov sú vzácne. Prestížny kovový riad sa dochoval hlavne v macedónskych hrobkách (Krátér Derveni – Múzeum v Solúne), či grécky krátér z keltskej hrobky princeznej z francúzskeho Vix.