Laonikos Chalkokondyles

Chalkokondyles sa narodil do bohatej meštianskej rodiny v Aténach, ktoré v tomto období ovládal florentský rod Acciaiolovcov. V roku 1447 spolu s otcom opustili rodné mesto a odišli na palaiologovské panstvo v Mystre, kde vstúpil do učenia Pletóna. Z Peloponézu odišiel po dobytí Morejského despotátu Turkami v roku 1460. Usadil sa pravdepodobne na benátskej Kréte,[3] alebo niekde v Egejskom mori.[4] Niektorí historici pre Laonikovu znalosť Benátskej republiky uvažovali taktiež o tom, že Laonikos odišiel podobne ako jeho bratranec Demeter Chalkokondyles do Talianska.[2]

• Výklad dejín,[1] doslovne „Historické dôkazy“ (gr. Ἀποδείξεις Ἱστοριῶν / Apodeixis historión)

V češtine vyšlo vo vydavateľstve Odeon ako Poslední zápas Byzance.

Spis sa skladá z 10 kníh, ktoré popisujú historickú etapu byzantských a osmanských dejín. Udalosti popisuje z viacerých uhlov pohľadu, pretože mal prístup ako k byzantským, tak aj osmanským prameňom. Vzorom v písaní mu bol Hérodotos a Thoukydides.[3] V diele Chalkokondyles popisuje narozdiel od iných gréckych (dovtedy čisto byzantských) historikov len dejiny Konštantínopola a jeho vládcov, ale i udalosti v iných európskych a ázijských krajinách, obsahuje zmienky o Francúzoch, Angličanoch, Nemcoch, Rusoch, ale i o husitoch (všetky značne skreslene)[1] a bežne a pomerne spoľahlivo spomína aj udalosti z uhorských dejín (napr. Huňadyovcov), či dejín južných Slovanov.[2]

Nedostatkami jeho diela je absencia chronologických údajov a viera v zázraky a znamenia.[4] Pomerne ľahostajný je k náboženským témam a dejinám, nezaujíma sa príliš o otázky cirkevnej únie, vzťahy kresťanstva a islamu. Čechov a husitov zase napríklad popisuje ako nekresťanov - pohanov.[1]

Zvláštnosťou Chalkokondylovho diela bolo takisto to, že o Byzantskej ríši a Byzantíncoch nehovorí ako jeho predchodcovia ako o Rimanoch ale len ako o Grékoch (Helénoch).