Falanga (šík)

Najstaršia známa falanga je z vyobrazení lagašského kráľa Eannatuma, kde jeho falangy doslova rozdrvili vojská mesta Ummy. Postupne túto taktiku prebrali všetky sumerské štáty. Neskôr však boli objavené aj jej slabiny, keď v bitke pri Uruku zničili pohyblivé vojská akkadského kráľa Šarukkenua (Sargona) falangy kráľa Lugalzagesiho.

Grécka falanga

Najznámejšie sa však stali falangy v podaní gréckych vojsk. Gréci pravdepodobne prebrali tento spôsob boja práve od východných národov ako boli Sumeri či Akkadi. Ich falangy však boli veľmi dokonalé a vďaka perfektnému výcviku a kondícii (šport bol v tých dobách pre Grékov obľúbeným druhom zábavy) boli nesmierne silné. Grécka falanga, (nehľadiac na šírku) bola tvorená najčastejšie z 8 radov vojakov (mohlo ich byť aj viac) s kopijami a štítmi. Taktika gréckej falangy spočívala v čo možno najhustejšom zhluknutí vojakov, pričom vzadu na samom konci falangy boli najskúsenejší vojaci, ktorí udávali smer a zadržiavali vojakov v prípade úteku. Taktiež tu bol muž, ktorý hral na píšťalu a tak udával falange smer a udržiaval kroky. Každý vojak (hoplit) sa chránil vlastným štítom a potom tiež štítom svojho spolubojovníka po svojej pravici. Ale takýto systém znamenal, že vojaci na samom konci pravého radu boli z voľnej strany štítom nechránení a vytvorila sa slabina v radách vojska, čo často využívali protivníci. Z tohto dôvodu sa táto strana často posilňovala ľahkoodencami. Vojaci falangy (hopliti) boli vybavení prilbou (najčastejšie korinthský typ), guľatým kovovým štítom, kratšou kopijou, kovovým kyrysom, gréckym krátkym mečom a náholenníkmi. Keď sa obe armády vo falangovom šíku stretli, snažili sa jeden druhého vytlačiť svojimi štítmi a preraziť tak falangu.

Do hĺbky sa členila takto:

• Predný rad bojoval
• Stredné rady podporovali predný a vypĺňali medzery vzniknuté v dôsledku strát
• Zadný mal za úlohu zadržiavať demoralizovaných jedincov, ktorý sa rozhodli pre ústup, bol tvorený najskúsenejšími vojakmi.

Šírkové členenie pozostávalo:

• ťažkoodenci – hopliti – stred zostavy
• ľahkoodenci – peltasti – pravé krídlo

Hopliti boli veľmi účinní na boj s kopijou, keď si nepriateľa držali od tela. V boji zblízka im bola kopija ale skôr na obťaž, a preto sa ťažkoodenci navzájom kryli. Boli však tiež vyzbrojení krátkymi mečmi. Ale Gréci sa nikdy nesnažili šermovať s mečom, alebo robiť nejaké manévre. Ich cieľ bol jednoducho bodnúť protivníka čo najrýchlejšie a posunúť sa dopredu. Na krídlach, hlavne na pravom (kde nebolo možné krytie štítom) bola falanga veľmi zraniteľná. Ich ďalšou úlohou spolu s jazdou bol tiež boj proti pohyblivým ľahkoodencom, ktorí mohli likvidovať pomalých ťažkoodencov na diaľku oštepmi, alebo prakmi (túto taktiku použil aténsky stratég Ifikratés v bitke pri Lechaione).

Najlepšie falangy mala Sparta. Najväčšiu reformu spravil Epameinóndás v bitke pri Leuktre, kde vytvoril tzv. kosý šík (loxé falanx), t. j. posilnil jedno krídlo a druhé spolu so stredom oslabil, čím predviedol jeden z princípov taktiky – mať prevahu na rozhodujúcom mieste.

Macedónska falanga

Macedónska falanga bola vrcholom dokonalosti gréckej falangy. Vymyslel ju kráľ Fillipos a zdokonalil jeho syn Alexander Veľký. Bola tvorená 32 radmi kopijníkov (pezetairi) so 6 m dlhými kopijami (Sarisses). Macedónska falanga mala približne 4000 mužov, ktorí sa ďalej formovali do šíku Syntagma. Syntagmu tvorilo 256 mužov so 16 radami s 26 mužmi. Používanie dlhých kopijí zdokonalilo Falangu. Pred bojom držali Hopliti kopije nad hlavou. Keď sa však priblížili k nepriateľovi, prvých 4 alebo 5 radov sklopilo kopije, čím mohli nabodnúť veľa nepriateľov. Ostatné rady držali kopije nad hlavou a tak sa úspešne kryli proti strelám. Nechránený pravý rad bol posilnený jazdou a ľahkoodencami. Filippos a Alexander používali aj tzv. šikmú Falangu. Týmto spôsobom si kryli pravé krídlo a zároveň útočili na pravé krídlo nepriateľskej falangy. Krídla a záloha boli tvorené peltastami. Velil jej osobne generál alebo sám kráľ. Ako použiteľná taktika zanikla po úplnej porážke Macedóncov Rimanmi vo viacerých vojnách, keď Rimania vždy zvíťazili nad kráľom Filippom V. a nakoniec v bitke pri Kynoskefalách a Pydne, kde sa ukázali byť falangy menej pohyblivé a bojaschopné než obratnejšie rímske légie v manipulovej formácii. Touto bitkou sa zároveň končí používanie klasickej gréckej Falangy.

Starí Rimania a Etruskovia taktiež používali falangu. Počas obchodných stykov medzi Etruskami a italskými Grékmi prebrali Etruskovia Grécku falangu a tradičnú Grécku zbroj. Keď vládol Rímu Etruský kráľ Servius Tullius v 6 stor. pred Kr. reformoval armádu Ríma a do Rímskej armády zaviedol Grécku falangu, ktorá sa používala aj za raného obdobia republiky, pričom vzhľad Rímskeho a Gréckeho ťažkoodenca bol fakticky rovnaký. Falanga sa však počas republiky prestala používať a bola nahradená ľahko manévrovateľným manipulom (dve centúrie). Falanga sa definitívne prestala používať niekedy počas prvej púnskej vojny. Jedine generál Varrus sa k nej vrátil v bitke pri Cannách, kde nedodržal odstupy v radoch vojakov a Hannibalovi sa tak podarilo túto armádu zničiť. V období, kedy Rimania bojovali s Grékmi, falangu nepoužívali.

V stredoveku sa falanga používala menej, väčšinou sa miesto kopijí používali meče alebo iné zbrane ako napríklad halapartne a piky. Použitá bola napr. v bitke pri Dorostolone ruským vojskom. Použitiu falangy sa čiastočne podobalo použitie pechoty v boji s jazdectvom. Tiež známe sú škótske šiltrony zo škótsko-anglických vojen alebo švajčiarska batália. V tridsaťročnej vojne to boli tiež známi landsknechti. Falangám sa tiež čiastočne podobali strelecké šíky využívané pri lineárnej taktike v 17. až 19. storočí.