Atika (polostrov)
Atika alebo (pre súčasnosť aj) Attiki (gr. Αττική - starogr. Attiké/novogr. Attiki) je historické územie na juhu Grécka. Zodpovedá rovnomennému polostrovu a priľahlými menšími ostrovmi. Na severe hraničí s Boiótiou, na juhu s Peloponézom. Krajina je typicky juhogrécka, kamenistá. K Atike tradične patria aj ostrovy Aegina a Salamina. Územie sa kryje s rovnomenným administratívnym krajom s hlavný mestom Atény (Atika (kraj)).
Dejiny
Spočiatku Atiku obýval mediteránny predgrécky kmeň Pelasgovia, ktorí tu vytvorili vyspelú civilizáciu. Prví Gréci na území Atiky boli Achájci, ktorí tu založili mesto Atény. Achájci sa tu usadili medzi 4. - 3. tisícročím pred Kr. V polovici 2. tisícročia pred Kr. sa tu začali usadzovať grécke kměne Iónov, ktorí splynuli s gréckymi Mykénčanmi (Achajci). Existuje aj teória, podľa ktorej sú Ióni potomkovia Achajcov a teda Atiku obývali kontinuálne, prípadne, že Ióni sú potomkovia helenizovaných Pelasgov, ktorí Atiku obývali už pred Mykénskou civilizáciou. Niečo podobné tvrdili aj klasickí Aténčania, keď hovorili, že obyvatelia Atiky sú autochtónnym obyvateľstvom. V klasickom staroveku bola Atika centrom gréckej a teda aj európskej civilizácie, v tejto dobe sa tu rozprávalo atickou gréčtinou, ktorá je považovaná za gréčtinu starovekej kultúry. Okrem Atén sa tu nachádzali mestá ako Sunion, Marathon, Eleusina, Pireus, či Megara (jej obyvatelia však boli Dóri). Kraj vyplienili Peržania a odohrávali sa tu bitky grécko-perzských vojen (bitka pri Maratóne, bitka pri Salamíne). V 4. stor. po bitke pri Cheronii Atiku ovládol macedónsky kráľ Filip a jeho syn Alexander Veľký. Potom kraj v 1 stor. pred Kr. ovládli Rimania, ktorí tu potom zvádzali boje s gréckym kráľom Mithridatom, kráľom Pontu.
V rímskej dobe bola Atika z hľadiska kultúry dôležitým miestom. Korintský prieplav sa chystal vysekať už Caesar, no tento zámer sa mu nepodarilo uskutočniť pre náhlu smrť. Nastáva postupný rozmach kresťanstva, po ceste svätého Pavla.
V roku 395 sa Atika dostala do Východorímskejríše (gréckej Byzantskej ríše). Atiku vyplienili rôzne barbarské kmene, v 4. a 5. stor. to boli Góti, v 5 stor. Huni a v 6. - 8. storočí kraj vyplienili Slovania, hoci tí Stredné Grécko nikdy trvalo neosídlili. Slovanské nebezpečenstvo sa podarilo Grékom zničiť definitívne až v 9. storočí. Význam Atiky upadol v 6. storočí, kedy boli zatvorené aténske akadémie a z kraja sa stala iba chudobná oblasť, pričom rozhodujúcu úlohu mali teraz v štáte predovšetkým Maloázijskí Gréci. Z Atén však pochádzala aj cisárovná Irena. Po zničení Slovanov bola Atika súčasťou správneho celku thémy Hellas. Keď križiaci v r. 1204 dobyli Byzantskú ríšu dostáva sa Atika do európskeho Latinského cisárstva, ktoré ovládalo aj Konštantinopol. V r. 1261 sa Byzancia obnovila, avšak Atika ostala pod správou Európanov v štáte Atény. V tomto období prichádzajú do Atiky z dnešného južného Albánska kmene Arvanitov. Tých do Grécka pozývali vládnucé mocnosti. V Atike, na rozdiel od Boiótie, bolo grécke obyvateľstvo zdecimované rôznymi vojnami a tak tu Arvaniti získali prevahu, keď splynuli s pôvodným obyvateľstvom. Výnimkou bolo iba mesto Megara a ostrovy Aegina a Salamina a Atény, kde stále žili Gréci, ktorí až do 20. storočia rozprávali starým atickým dialektom. Aeginske obyvateľstvo síce Turci zmasakrovali a Benátčania ostrov osídlili Arvanitmi, no neskôr sa sem presídlili mnohí Gréci z Atiky.
Do mesta Pireus neskôr prišli Gréci z ostrovov. Arvaniti sa tu podrobili gréckym šľachticom a pokladali sa za Grékov, pričom rozprávali albánsky. V 15. storočí ovládli Atiku Turci, ktorí neskôr zriadili v aténskej Akropole pevnosť, v byzantskej dobe slúžila ako kostol. V nasledujúcich storočiach sa v Atike usadila aj židovská komunita a niekoľko Arvanitov prestúpilo na islam.
V 19. storočí povstalo grécke obyvateľstvo na Peloponéze a v južnom Grécku proti Turkom, ktorých porazili a v roku 1830 bolo vyhlásené Grécke kráľovstvo. Hlavným mestom sa stalo dovtedy malé mesto Atény (Athina). Turecké vojská sa stiahli z pevnosti na Akropole, ktorú sa v minulosti Benátčanom podarilo zbombardovať a tak sa poškodil Partenón, ktorý bol dovtedy v relatívne dobrom stave. Začiatkom 19. storočia. sa v Atike, hlavne v okolií Maratóna usadili grécki pastieri Sarakatsáni z kraja Evrytania.
Údaje o počte obyvateľstva z 19. storočia hovoria, že v Atike žilo 22 000 obyvateľov, z toho 11 000 Gréci|Grékov, 7 000 Arvanitov a ostatok 4 000 obyvateľov tvorili hlavne Turci a Židia. Gréckohovoriace obyvateľstvo bolo sústredené hlavne v Aténach, Megare, Aigine a v meste Keratea. Atény potom osídlili Gréci z rôznych častí Grécka a Anatólie. Prístav Pireus osídlili Gréci z neďalekých ostrovov. Po ustanovení gréckej moci vidiecku Atiku osídlili mnohí Gréci z gréckych ostrovov, ktori tu založili mnohé mestá potom, čo sem prišli za prácou. Gréci z ostrovov osídlili aj centrum Atén, Plaku. Založili aj atické mestá ako bolo napr. Pendeli či Dionysos. Po katastrofe v gréckom maloázijskom meste Smyrna sa odtiaľto do Atiky prisťahovalo približne 200 000 Grékov. Po následnej grécko-tureckej výmene obyvateľstva v r. 1923 sem prišiel ešte raz taký počet anatólskych Grékov, ktorí pri Aténach založili mestá ako Nea Smyrni, Nea Ionia, Kesaria, Kallithea, Nea Makri, Nea Palatia a Palea Fokea. Maloázijskí Gréci sa usadili vo veľkom počte aj v Pireu, Lavriu a v meste Eleusina, kde tvoria väčšinu.
