Sparta (starovek)

Sparta sa nachádza v regióne Lakónia na juhovýchode Peloponézskeho polostrova. Sparta bola vybudovaná pri rieke Eurotas, hlavnej rieke Lakónii, ktorá zabezpečila Sparte pitnú vodu. Údolie rieky Eurotas tvorí prírodnú pevnosť ohraničenú na západe horou Taygetos (2 047 m) a na východe horou Parnon (1 935 m). Na severe je Lakónia oddelená od Arkádie horským masívom, ktorý dosahuje výšku 1 000 m n. m.

rieka Eurotas

Lakedaimón bol mýtický kráľ Lakónie. Bol to syn boha Dia, ktorý si zobral za manželku Spartu, dcéru Euróta. Z ich manželstva sa narodili synovia Amyklas a Himeros a dcéry Eurydika (nie je totožná s Orfeovou manželkou), Asiné a Kleodiké.[2] Oblasť pomenoval po sebe a mesto po svojej manželke. Verí sa, že postavil svätostánok Charitkám, ktorý sa nachádzal medzi Spartou a dedinou Amyklai.

Až do začiatku 20. storočia bola jedna z najdôležitejších budov objavených v Sparte divadlo, ktoré ale bolo ale zväčša pod zemou. Jediné, čo nebolo pod zemou, boli oporné časti múrov. Ďalší dôležitý pozostatok Sparty bola tzv. hrobka Leonida, čo bolo štvorcová budova postavená z obrovského bloku kameňa, do ktorého boli vytesané dve komory. Ďalej sa našiel most vedúci cez rieku Eurotas, zrúcanina kruhovej štruktúry, pozostatky rímskych opevnení, niekoľko murovaných budov a chodníková mozaika.

Zostávajúce archeologické bohatstvo pozostávalo z nápisov, sôch a iných objektov zozbieraných v miestnom múzeu. Múzeum bolo postavené v roku 1872 a rozšírené bolo roku 1907. V rokoch 1892 až 1893 bola z časti odkrytá okrúhla stavba žiakmi z Americkej školy v Aténach. Odvtedy bolo zistené, že polkruhový oporný múr gréckeho pôvodu bol čiastočne obnovený počas rímskej nadvlády.

V roku 1904 začala Britská škola v Aténach dôkladné skúmanie Lakónie a v nasledujúcom roku boli vykonané archeologické vykopávky v mestách Thalamae, Geronthrae a v Angelona v blízkosti Monemvasia. Roku 1906 začali výkopy v Sparte.

Sparta existovala už v mykénskom období, podľa tradície v nej vládol kráľ Menelaos, ktorého manželku Helenu uniesol trójsky princ Paris, čo vyvolalo trójsku vojnu. Menelaovým bratom bol Agamemnon, vládca Mykén a vodca Achájskych Gréckov pri Tróji.

Spartský štát sformovali Dóri, ktorí prišli do Grécka na prelome 12./11. storočia. Tradícia pripisovala vytvorenie spartskej ústavy bájnemu Lykurgovi, ale ústava sa sformovala až po dobytí susednej Messénie (juhozápadná časť Peloponézu), keď si Sparťania podmanili tamojšie obyvateľstvo a urobili si z neho otrokov.[4]

V 6. storočí bol založený peloponézsky spolok, v 5. storočí sa zúčastnila na grécko-perzských vojnách a v peloponézskych vojnách porazila roku 404 pred Kr. Atény. Nakoniec bola Sparta roku 371 pred Kr. porazená Tébami a potom upadala.

Pozri aj: Pedagogika v Starovekom Grécku

V Sparte riadil výchovu budúcich občanov štát. Narodenie bolo už spomenuté skôr. Rozdiel od Atén bol tiež v tom, že v Aténach malé batoľatá zavinovali do plienok, zatiaľ čo v Sparte pestúnky novorodeňatá nezavinovali. Už od najútlejšieho veku bola výchova veľmi tvrdá. Ako informuje Ploutarchos vo svojej knihe:

Lakonské pestúnky, si navykli akémusi staraniu o deti, ktoré bolo spojené s umením, takže nemluvňatá odchovávali bez plienok a dopriali tak voľnosti údom a celej postave, dohliadali na to, aby sa ich zverenci uspokojovali s malým množstvom potravy a neboli vyberaví, aby sa nebáli tmy a samoty, ani aby nepoznali nespôsobnú mrzutosť a plačlivosť.

Preto mnohé aristokratické rodiny hľadali pestúnky pre svoje deti práve v Sparte.

Od 7. roku boli chlapci rodičom odoberaní a vychovávaní v prísnej kázni[5] spoločne pod štátnym dozorom v družinách (aelegia), rozdelených podľa veku. Každá družina bola vedená 20-ročným mužom, ktorého musela bezpodmienečne poslúchať a za neposlušnosť boli chlapci bičovaní remencami. Učili sa skromnosti v jedle a pití, v odeve a bývaní. Obliekali sa jediným hrubým kusom odevu, chodili prostovlasí a bosí. Cvičili sa v behu, skoku do diaľky, zápolení, vrhaní oštepom a diskom, učili sa písať, čítať, hudbe, spevu a tancu a memorovali homérske básne a štátne zákony. Ploutarchos o spartskej výchove píše

Vedami sa zaoberali len z nutnosti. Celé ostatné vychovanie potom smerovalo len k úplnej poslušnosti, vytrvaniu v náročných podmienkach a k víťazstvu v boji. Preto i v pokročilejšom veku ich cvičenie dosť prepínali, dohola ich strihali a zvykali ich, aby chodili bosí a hrali sa obyčajne nahí.

Od 12. rokov sa ich výchova stávala tvrdšou. Stravu mali ešte chudobnejšiu, ale mohli si ju prilepšovať krádežami. Tým sa v nich mala cvičiť múdrosť a obratnosť: kto sa nedal chytiť bol pochválený, kto bol pri krádeži pristihnutý, bol prísne potrestaný.[5] Od dvanástich rokov sa tiež začala viac prejavovať náklonnosť starších mužov.

V tomto veku sa už povoľovalo, aby medzi deťmi a dospelými vznikli milostné (pederastia), ak nie telesné vzťahy, ktoré sú, ako sa zdá, nutným sprievodným javom v živote spoločne žijúcich mladých mužov, izolovaných od ostatných ľudí. Zákon i verejná mienka ich dovoľovali, ale zároveň im kládli isté medze, ktoré možno určiť len obťažne. Medzi milencom a chlapcom, ktorého dospelý svojou voľbou vyznamenal, sa vytvorila tesná vzájomná náklonnosť. Milenec mu bol zároveň ochrancom aj vzorom a tieto zvláštne citové putá, s ktorými sa stretávame aj u iných dórskych národov, viedla k súpereniu, ktoré ďalej prispievalo k rozvinutiu bojovníckych cností.”

Po 15. roku spali chlapci len na holom rákosí, ktoré si museli natrhať na brehoch rieky Eurót v ktorej sa otužovali kúpeľmi. Na dôkaz telesnej odolnosti boli vybraní jedinci každoročne na počiatku jari bičovaní pred oltárom Artemidy zvanej Orthia, čím malo byť dosiahnuté omladenie jarnej prírody (porovnateľné s veľkonočnou šibačkou). Pri tom nesmeli prejaviť bolesť, takže niekedy klesli aj mŕtvi k zemi. V tomto veku sa smeli občas zúčastniť spoločných hostín mužov a načúvať ich rozhovorom o veciach politických i otázkach etických, a tým obohacovali svoje vedomosti a cibrili svoj charakter. V prípade, že boli opýtaní, odpovedali stručne, tzv. "lakonicky”. Cieľom mravnej výchovy spartských chlapcov bolo vypestovať v nich hlavne úctu k starším a oddanosť štátu.

V 18. rokoch sa stali dospelými, prechádzali vojenským výcvikom a zúčastňovali sa tzv. krypterií. Tak bola označovaná služba mladých Sparťanov, ktorá pôvodne súvisela s ich "zasväcovaním” v mužov. Tento názov sa potom preniesol aj na označenie oddielu konajúceho túto službu. Princíp bol v tom, že vo dne sa chlapci ukrývali (gr. kryptein) a v noci sa vydávali na výpravy proti heilótom. Tzv. kryptoi boli tiež súčasťou spartskej armády. V 20 rokoch sa stávali vojakmi,[5] patrili k družine asi 15 mužov, ktorí vo vojne tvorili bojovú družinu, ktorá spala v spoločnom stane (syskenoi) a museli sa účastniť spoločného stravovania (syssítia), na ktoré museli pravidelne prispievať naturálnymi dávkami. Najskôr v 30 rokoch sa stávali plnoprávnymi občanmi a mohli si založiť vlastnú rodinu.

Dievčatá boli nechávané aj po 7. roku doma, zúčastnili sa však výchovy gymnastickej a tanečnej, a dokonca aj spolu s mládencami pretekali. Čo sa týka duševnej a telesnej výchovy dievčat, Sparta a jej osada Kýréne jej venovali značnú pozornosť. Mali pre to dôvody jednak branné (po odchode mužov do vojny pripadala ženám povinnosť chrániť mesto pred nepriateľom a heilótmi), a jednak eugenické (pri malom počte slobodného obyvateľstva sa bral zreteľ k úlohe rodičky zdravého pokolenia). Spartské dievčatá sa cvičili vo všetkých častiach päťboja, v rôznych druhoch skokov, v tanci, loptových hrách a súťažili aj s chlapcami pri slávnostiach, napr. gymnopaidiách a podobne ako chlapci, neoblečené.

Ploutarchos v svojom diele píše:

Lykurgos, odstránil rozmaznanosť, chúlostivosť a všetku ženskosť (celkom bežnú u mladých Atéňaniek) tým, že dievčatá privykal rovnako ako mladíkov, aby pri sprievodoch kráčali nahí a aby pri niektorých slávnostiach tancovali a spievali za prítomnosti a pred očami mladých mužov.[6] Takýmto spôsobom sa pripravovali manželské spojenia mladých ľudí, ktorí sa k sebe dobre hodili, a ktorí potom vo svojich deťoch dávali Sparte budúce statné deti. S dievčatami sa stretávame i pri celogréckych hrách. Každého piateho roku sa konal v Olympii pri slávnosti bohyne Héry, kedy bola jej socha obliekaná do nového peplu, ktorý utkalo šestnásť žien, na olympijskom štadióne preteky dievčat v behu. Pretekárska dráha bola o jednu šestinu štadiónu kratšia ako u mužov, t. j. asi o 160 m, a dievčatá boli rozdelené do troch vekových kategórií.