Raraka

Raraka (pôvodný názov Te Marie)[2] je malý atol v centrálnej časti súostrovia Tuamotu vo Francúzskej Polynézii.

Raraka
(Te Marie)
atol
Snímka atolu od NASA
Štát Francúzsko
Zámorská korporácia Francúzska Polynézia
Región Tuamotu
Súradnice 16°10′00″J 144°54′00″Z
Miestna osada Motupapu
Najvyšší bod
 - výška 3 m n. m.
Dĺžka 26 km
Šírka 20 km
Rozloha 397,7 km² (39 770 ha)
 - súše 7,2 km² (720 ha)
Obyvateľstvo 110 (2012[1])
Hustota 15,28 obyv./km²
Pre verejnosť regulovaný
Prístup loďou
Objaviteľ kapitán Ireland
 - dátum 2. október 1831
Lagúna polootvorená
Vstup do lagúny splavný, s navigáciou podľa IALA
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Mapa komunity Fakarava
Mapa komunity Fakarava
Wikimedia Commons: Raraka
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
Geografický portál

Jeho najbližšími susedmi sú atoly Kauehi (necelých 19 km na severozápad), Katiu 39 km na juhovýchod a komunitný atol Fakarava (49 km na západ). Centrálny ostrov Francúzskej Polynézie Tahiti je vzdialený 475 km na juhozápad.

Geografia atolu

Atol má oválny tvar, na dĺžku meria približne 26 km a na šírku 20 km. Lagúna má celkovú rozlohu 361,8 km². Voda sa do a z lagúny z okolitého oceánu dostáva najmä z južnej strany ponad plytké prieplavy, prerušované množstvom maličkých „motu“. Inak tvorí prstenec atolu, najmä zo severnej strany, takmer súvislý pás súše s vegetáciou.

Do lagúny vedie jediný splavný prieplav Manureva na severnom konci, široký viac ako 200 m ale vďaka členitému dnu a koralom rôzne hlboký 3 – 10 m . Kvôli tomu a aj v dôsledku silných miestnych prúdov, ktorých rýchlosť môže dosiahnuť až 6 uzlov, sa vstup do vôd atolu odporúča len s pomocou skúsených domorodých obyvateľov alebo lodivodov, ktorí poznajú miestne pomery a podmienky.

Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, ponorenej 70 m pod hladinou mora. Sopka z oceánskeho dna na výšku meria 1,3 km a jej vek sa odhaduje na 51,8 až 53,8 mil. rokov.[3]

Dejiny

Najstaršie záznamy sa datujú až do roku 1831, keď britský kapitán „Ireland“ uviedol dátum 2. október ako deň objavu.[4][5][6]

Prvým Európanom, ktorý na atol vystúpil, bol v roku 1838 francúzsky bádateľ a dôstojník Jules Dumont d’Urville.

Následne atol dvakrát navštívil Charles Wilkes pri jeho námornej objaviteľskej výprave Spojených štátov do Južného oceánu, a to 30. augusta 1839 a 18. decembra 1840.[5]

Demografia

V 19. storočí, keď sa Kauehi stal francúzskym územím, mal asi 100 obyvateľov.[7]

Rok 2002 2007 2012
Počet obyvateľov 67 72 110
Zdroj ISPF,[1][8] Sčítanie obyvateľstva

Súčasnosť

Väčšina populácie atolu žije v severnej oblasti atolu, hneď pri splavnom vstupe do lagúny Manureva, v osade Motupapu.

Obyvatelia sa živia rybolovom, produkciou kopry a perál.

Atol je súčasťou „biosférickej rezervácie“ podľa programu UNESCO MAB (Človek a biosféra). Znamená to, že pre dané územie platia zvláštne predpisy, ktorými sa riadi prístup na atol a využívanie jeho zdrojov.[9]

Administratívne a geografické členenie

Geograficky patrí atol Raraka k najväčšiemu zoskupeniu ostrovov v Tuamotu, Ostrovom Raeffsky. Tie zahŕňajú ešte aj atoly Anaa, Faaite, Tahanea, Motutunga, Takume, Raroia, Taenga, Nihiru, Makemo, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Marutea Nord, Haraiki, Katiu, Aratika, Kauehi a Taiaro.

Administratívne je atol súčasťou komunity Fakarava, kde patria ešte atoly Aratika, Niau, Taiaro, Kauehi a Toau.

Referencie

  1. Populácia v r.2012 podľa štatistického úradu Francúzskej Polynézie
  2. J. L. Young: Names of the Paumotu islands, with the old names so far as they are known. Journal of the Polynesian Society, Vol. 8, No. 4, december 1899, s. 264-8
  3. Raraka Seamount podľa katalógu Seamount na earthref.org
  4. Raraka na tahitiheritage.pf
  5. Les Atolls des Tuamotu, Jacques Bonvallot, Institut de recherche pour le développement, nakladateľstvo IRD, 1994, ISBN 9782709911757, p. 275 – 282.
  6. Tahiti et ses archipels od Pierre-Yves Toullelana, nakladateľstvo Karthala, 1991, ISBN 2-86537-291-X, strana 61.
  7. Notices sur les colonies françaises, Étienne Avalle, éditions Challamel aîné, Paris, 1866, p.637.
  8. ISPF, Sčítanie obyvateľstva
  9. Unesco Mab Biosphere Reserve Information

Externé odkazy

Zdroje

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.