Katiu

Katiu (pôvodný názov Taungataki alebo Atina)[2] je atol v centrálnej časti súostrovia Tuamotu vo Francúzskej Polynézii.

Katiu
(Taungataki, Atina)
atol
Snímka atolu od NASA
Štát Francúzsko
Zámorská korporácia Francúzska Polynézia
Región Tuamotu
Súradnice 16°26′00″J 144°22′01″Z
Miestna osada Hitianau
Najvyšší bod
 - výška 2 m n. m.
Dĺžka 26 km
Šírka 13 km
Rozloha 265 km² (26 500 ha)
 - súše 10 km² (1 000 ha)
Obyvateľstvo 250 (2012[1])
Hustota 25 obyv./km²
Pre verejnosť Voľný
Prístup loďou alebo lietadlom
Objaviteľ Faddej F. Bellinsgauzen
 - dátum 15. júl 1820
Lagúna polootvorená
Vstup do lagúny splavný s navigáciou podľa IALA
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Vyznačenie atolov komunity Makemo v súostroví Tuamotu
Vyznačenie atolov komunity Makemo v súostroví Tuamotu
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
 Geografický portál

Nachádza sa v strede súostrovia a jeho najbližšími susedmi sú atoly Tuanake (necelých 20 km na juhovýchod), komunitný atol Makemo (26 km na východ) a na západ, približne 40 km, atol Raraka. Centrálny ostrov Francúzskej Polynézie Tahiti je vzdialený 520 km smerom na západo-juhozápad.

Geografia atolu

Atol na dĺžku nepresahuje 26 km a na šírku má 13 km. Lagúna má celkovú rozlohu 235 km², pričom na mnohých miestach sa dno dvíha v podobe koralových hláv, siahajúcich z dna až tesne k hladine. Voda sa do a z lagúny z okolitého oceánu dostáva ponad útes z juhu a cez úzky splavný prieplav z juhozápadnej strany. Podobne ako u mnohých iných atolov v oblasti (Taenga, Makemo, Tahanea, Tuanake, Arutua, Hiti a i.), je jeho južná časť prstenca umiestnená iba tesne na úrovni hladiny oceánu, ale severná je tvorená vyšším a často takmer súvislým pásom súše s veľkým zastúpením vegetácie.

Do lagúny vedie jediný, 30 m úzky a iba 3,3 m hlboký prieplav pre menšie lode. Je však vybavený osvetlenou námornou navigáciou podľa IALA.

Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, na ktorej ležia aj atoly Hiti, Tuanake, Makemo a Tepoto.

Dejiny

Prvý Európan, ktorý atol navštívil a je o tom písomná zmienka, bol 15. júla 1820 Faddej Faddejevič Bellinsgauzen,[3][4] ktorý mu dal názov „Saken“, resp. „Osten-Saken“.[2]

Po ňom to bol 20. decembra 1840 Charles Wilkes so svojou veľkou americkou expedíciou z rokov 1838 – 1842.[3] [5]

Demografia

V 19. storočí, keď sa Katiu stal francúzskym územím, mal asi 50 obyvateľov.[6]

Rok 1977 1983 1988 1996 2002 2007 2012
Počet obyvateľov 98 122 200 208 352 285 250
Zdroj ISPF,[1][7] Sčítanie obyvateľstva

Súčasnosť

Atol je veľmi nízko situovaný, bez výraznejších geomorfologických zaujímavostí. Na väčšine súše, kde je vegetácia schopná rásť a udržať sa, je vysadený kokosovník.

Väčšina populácie atolu žije v osadách Hitianau a Toini.

Obyvatelia sa živia rybolovom, produkciou perál a kopry. V roku 2001 bolo postavené moderné letisko s asfaltovou dráhou, dlhou 1 180 m.

Fauna a flóra
Cassytha filiformis

Ostrov je domovom vzácneho endemického vtáka Chevalier des Tuamotu (Prosobonia parvirostris).[8]

Bežnou vegetáciou na atole je kokosová palma, ktorá bola intenzívne vysádzaná po celej Francúzskej Polynézii v prvej polovici 19. storočia s cieľom ťažiť kopru. Z tých vzácnejších je to parazitná Cassytha filiformis [9] z rodiny Lauraceae alebo tráva Achyranthes aspera z rodiny Amaranthaceae.[10]

Administratívne a geografické členenie

Geograficky patrí atol Katiu k najväčšiemu zoskupeniu ostrovov v Tuamotu, Ostrovom Raeffsky. Tie zahŕňajú ešte aj atoly Anaa, Faaite, Tahanea, Motutunga, Takume, Raroia, Taenga, Nihiru, Makemo, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Marutea Nord, Haraiki, Aratika, Kauehi, Taiaro a Raraka.

Administratívne je atol súčasťou komunity Makemo, do ktorej patria ešte atoly Haraiki, Marutea Nord, Nihiru, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Takume, Raroia a Taenga.

Referencie
  1. Populácia v r.2012 podľa štatistického úradu Francúzskej Polynézie
  2. J. L. Young: Names of the Paumotu islands, with the old names so far as they are known. Journal of the Polynesian Society, Vol. 8, No. 4, december 1899, s. 264-8
  3. Les Atolls des Tuamotu, Jacques Bonvallot, Institut de recherche pour le développement, nakladateľstvo IRD, 1994, ISBN 9782709911757, p. 275 – 282.
  4. Tahiti et ses archipels od Pierre-Yves Toullelana, nakladateľstvo Karthala, 1991, ISBN 2-86537-291-X, strana 61.
  5. United States Exploring Expedition
  6. Notices sur les colonies françaises, Étienne Avalle, éditions Challamel aîné, Paris, 1866, p.638.
  7. ISPF, Sčítanie obyvateľstva
  8. Review of the protected areas system in Oceania Arthur L. Dahl, IUCN Commission on National Parks and Protected Areas, United Nations Environment Programme, éd. IUCN, 1986, ISBN 9782880325091, p.206
  9. FLORENCE, Jacques. Flore de la Polynésie française. [s.l.] : Institut de recherche pour le développement, 2004. Dostupné online. ISBN 9782709915434. S. 145.
  10. Florence (2004), strana 50

Pozri aj

Externé odkazy

Zdroje
  • Tahiti Heritage
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Katiu na francúzskej Wikipédii.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.