Fangataufa

Fangataufa je atol v juhovýchodnej časti súostrovia Tuamotu v rámci Francúzskej Polynézie. Najbližším susedom je známy atol Mururoa, ležiaci približne 36 km na sever. Na oboch atoloch bolo medzi rokmi 1966 – 1996 vykonaných takmer 200 pokusných atómových výbuchov.

Fangataufa
(Fanga-taufa)
Fangatafoa
atol
Snímka atolu od NASA
Štát Francúzsko
Zámorská korporácia Francúzska Polynézia
Región Tuamotu
Súradnice 22°15′J 138°45′Z
Najvyšší bod
 - výška 1,5 m n. m.
Dĺžka 10 km
Šírka 5,3 km
Hĺbka 40 m
Rozloha 55 km² (5 500 ha)
 - súše 5 km² (500 ha)
Obyvateľstvo neobývaný
Pre verejnosť Zakázaný
Prístup iba loďou
Objaviteľ Frederick William Beechey
 - dátum 27. január 1826
Lagúna polootvorená
Vstup do lagúny splavný
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Wikimedia Commons: Fangataufa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
 Geografický portál

Geografická charakteristika

Od Tahiti je Fangataufa vzdialený 1 190 km. V najdlhšom rozmere meria približne 10 km a v najužšom 5 km. Je úzky, súvislú pevninu má na východnej strane, zo západnej je tvorený väčšinou len plytkým útesom a piesočnými presypmi. Jediný približne 60 m široký a 6,5 m splavný prieplav do lagúny má na severe. Z geologického hľadiska je to koralový atol s výškou 345 m od vrcholu podmorskej sopky. Tá má z oceánskeho dna na výšku 3,3 km, a jej vek sa odhaduje na 33,3 až 34,7 mil. rokov.[1]

V severnej časti lagúny je menší z dvoch prístavov. Má 12 m na dĺžku a hĺbku 2,5 m. Druhý, podstatne väčší a hlbší, je na východnej strane, s nakladacími rampami, dĺžkou 50 m a hĺbkou 5 m. Vstup do kanála je označený na oboch stranách majákmi, ale je zablokovaný plávajúcou reťazou. Vstup do lagúny je len na zvláštne povolenie vojenskej autority. Na severovýchodnej časti atolu je vybudované aj letisko s pristávacou dráhou pre transportné lietadlá.

História

Prvú zmienku o atole napísal britský moreplavec Frederick William Beechey 27. januára 1826.[2] V roku 1841 s atol stáva francúzskym územím.

Administratívne začlenenie

Atol patrí do komunity Tureia, do ktorej patria ešte atoly Tureia, Mururoa a Vanavana.

Nukleárne výbuchy

Do širšieho povedomia sa dostal spolu s neďalekým atolom Mururoa najmä ako francúzska atómová strelnica, na ktorej boli uskutočnené pokusné atómové výbuchy francúzskych atómových bômb. Francúzsko ich tu v rokoch 1966 až 1996 testovalo takmer dve stovky, čo vyvolalo vlnu odporu nielen v samotnej Polynézii, ale aj na celom svete. Správy o presnom počte pokusných výbuchov sa líšia medzi 175 and 181.[3][4]

Francúzsko tu svoje testy presunulo po tom, čo bývalá severoafrická kolónia Alžírsko vyhlásila samostatnosť. V roku 1963 odmietlo dohodu o zákaze atmosférických pokusných výbuchov atómových zbraní.

1. októbra 1963 bol 115. ženijný prápor Walk Air pridelený k dispozícii pre práce v Pacifickom testovacom centre (CEP) v rámci jadrových skúšok vo Francúzskej Polynézii. V roku 1968 boli ukončené hlavné zemné práce, letecká a cestná infraštruktúra na atole: 90 000 m² povrchov ciest, pristávacej dráhy a obslužných plôch.

Štyri atmosférické jadrové výbuchy prebehli v rokoch 1966 až 1970, 24. augusta 1968 bol vykonaný prvý atmosférický test dvojstupňového termonukleárneho výbuchu vodíkovej bomby (operácia s kódovým označením Canopus) so silou 2,6 Mt TNT. Ďalších 10 podzemných výbuchov bolo uskutočnených medzi rokmi 1988 až 1996.

Nukleárne explózie v atmosfére otvorene kritizoval napr. laureát Nobelovej ceny mieru Albert Schweitzer a odsúdila ich v júni 1972 aj historicky prvá konferencia OSN o životnom prostredí.[5]

Atol je neobývaný a neobývateľný človekom už od roku 1998. V súčinnosti s komisárom komisie pre atómovú energiu (CEA) prebieha pravidelné rádiologické monitorovanie s odberom vzoriek z prostredia vykonávaného vojenským personálom.[6]

15. októbra 2006 Zhromaždenie Francúzskej Polynézie prijalo správu o dôsledkoch jadrových testov, ktorá súhrnne informuje o situácii a fakte, že jadrové testy majú významný vplyv na zdravie, životné prostredie, spoločnosť a hospodárstvo Polynézie. Hospodárska, sociálna a kultúrna rada Francúzska na základe tejto správy odporúča, aby „štát uznal tieto skutočnosti a prijal plnú zodpovednosť“.[7]

Mururoa a Fangataufa boli francúzskym štátom vyvlastnené už v roku 1964. Hlasovanie o návrhu zákona z roku 2012 v Senáte o pôžičkách pre spoločenstvo Francúzskej Polynézie vláda odmietla.[8].

Referencie
  1. Fangataufa Seamount podľa katalógu Seamount na earthref.org
  2. Les Atolls des Tuamotu par Jacques Bonvallot, Institut de recherche pour le développement, éditions de l'IRD, 1994, ISBN 9782709911757, pp.275 – 282.
  3. STANLEY, David. Moon Handbooks South Pacific. [s.l.] : David Stanley, 3 December 2004. Dostupné online. ISBN 978-1-56691-411-6. S. 115.
  4. Mururoa. How safe are the French tests? [online]. Australian Broadcasting Corporation. Dostupné online.
  5. ŠUTA, Miroslav. 20 let od útoku na Rainbow Warrior - Francouzští atentátníci zůstali ve vězení jen 2 roky [online]. Britské listy, 11. júl 2005, [cit. 2010-02-27]. Dostupné online. (po česky)
  6. International Atom energie organisation (IAEO): Radiological Situation at the Atolls of Mururoa and Fangataufa: Summary Report (Radiological Assessment Reports Series), 1999, ISBN 92-0-101298-5.
  7. Správa o štátom uznaných práv obetí francúzskych jadrových testov a ich vplyvu na životné prostredie, hospodárstvo, sociálne a verejné zdravie vo Francúzskej Polynézii
  8. Question No. 5966 in Journal officiel in 2. october 2012; p. 5306 (question) in 5 march 2013; p. 2570 (response), on website Assemblée nationale.

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Fangataufa

Externé odkazy

Zdroj
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Fangataufa na anglickej Wikipédii a Fangataufa na francúzskej Wikipédii.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.