Kauehi
Kauehi (pôvodný názov Putake, alebo známy aj ako Vincennes)[2] je malý atol v západnej časti súostrovia Tuamotu vo Francúzskej Polynézii.
Kauehi (Putake) | |||
Vincennes | |||
atol | |||
Snímka atolu od NASA | |||
Štát | |||
---|---|---|---|
Zámorská korporácia | |||
Región | Tuamotu | ||
Súradnice | 15°50′00″J 145°07′01″Z | ||
Miestna osada | Tearavero | ||
Najvyšší bod | |||
- výška | 4 m n. m. | ||
Dĺžka | 24 km | ||
Šírka | 19 km | ||
Rozloha | 343,4 km² (34 340 ha) | ||
- súše | 15,18 km² (1 518 ha) | ||
Obyvateľstvo | 531 (2012[1]) | ||
Hustota | 34,98 obyv./km² | ||
Pre verejnosť | Voľný | ||
Prístup | loďou alebo lietadlom | ||
Objaviteľ | Robert FitzRoy | ||
- dátum | 13. november 1835 | ||
Lagúna | polootvorená | ||
Vstup do lagúny | splavný, s navigáciou podľa IALA | ||
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
| |||
Mapa komunity Fakarava
| |||
Wikimedia Commons: Kauehi | |||
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |||
Jeho najbližšími susedmi sú atoly Raraka (necelých 19 km na juhovýchod), komunitný atol Fakarava (43 km na juhozápad) a na severozápad, približne 35 km, atol Aratika. Centrálny ostrov Francúzskej Polynézie Tahiti je vzdialený 463 km na juhozápad.
Geografia atolu
Atol má hruškovitý tvar, na dĺžku meria približne 24 km a na šírku 19 km. Lagúna má celkovú rozlohu 315,12 km². Voda sa do a z lagúny z okolitého oceánu dostáva ponad prerušenú súš prstenca z južnej a severozápadnej strany, inak tvorí prstenec atolu takmer súvislý pás súše s vegetáciou.
Do lagúny vedie jediný splavný prieplav Arikitamiro na juhozápade, široký 200 m a hlboký 9 – 11 m . Je vybavený svetelnou navigáciou, ale v dôsledku silných miestnych prúdov sa vstup do vôd atolu odporúča s pomocou skúsených domorodých obyvateľov alebo lodivodov, ktorí poznajú miestne pomery a podmienky.
Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, ponorenej 95 m pod hladinou mora. Sopka z oceánskeho dna na výšku meria 1,5 km a jej vek sa odhaduje na 52,5 až 58,1 mil. rokov.[3]
Dejiny
Prvým Európanom, ktorý na atol vystúpil, bol 13. novembra 1835 kapitán Robert FitzRoy.[4][5][6]
Následne atol navštívil Charles Wilkes pri jeho námornej objaviteľskej výprave Spojených štátov do Južného oceánu 31. augusta 1839. Atolu dal názov „Vincennes“.[2][5]
Demografia
V 19. storočí, keď sa Kauehi stal francúzskym územím, mal asi 30 obyvateľov.[7]
Rok | 1977 | 1983 | 1988 | 1996 | 2002 | 2007 | 2012 | |
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
Počet obyvateľov | 172 | 196 | 240 | 699 | 701 | 243 | 531 | |
Zdroj ISPF,[1][8] Sčítanie obyvateľstva |
Súčasnosť
Väčšina populácie atolu žije v severovýchodnej oblasti výbežku súše prstenca, asi 6 km od letiska, v osade Tearavero. V osade je veľký kostol a niekoľko budov, postavených na začiatku 19. storočia z koralových blokov.[4]
Obyvatelia sa živia rybolovom, produkciou kopry a perál. Na severnej čati atolu bolo v roku 2001 postavené moderné letisko s asfaltovou dráhou, dlhou 1 200 m.
Atol je zároveň súčasťou „biosférickej rezervácie“ podľa programu UNESCO MAB (Človek a biosféra). Znamená to, že pre dané územie platia zvláštne predpisy, ktorými sa riadi prístup na atol a využívanie jeho zdrojov.[9]
Administratívne a geografické členenie
Geograficky patrí atol Kauehi k najväčšiemu zoskupeniu ostrovov v Tuamotu, Ostrovom Raeffsky. Tie zahŕňajú ešte aj atoly Anaa, Faaite, Tahanea, Motutunga, Takume, Raroia, Taenga, Nihiru, Makemo, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Marutea Nord, Haraiki, Katiu, Aratika, Taiaro a Raraka.
Administratívne je atol súčasťou komunity Fakarava, kde patria ešte atoly Aratika, Niau, Raraka, Taiaro a Toau.
Referencie
- Populácia v r.2012 podľa štatistického úradu Francúzskej Polynézie
- J. L. Young: Names of the Paumotu islands, with the old names so far as they are known. Journal of the Polynesian Society, Vol. 8, No. 4, december 1899, s. 264-8
- Kauehi Seamount podľa katalógu Seamount na earthref.org
- Kauehi na tahitiheritage.pf
- Les Atolls des Tuamotu, Jacques Bonvallot, Institut de recherche pour le développement, nakladateľstvo IRD, 1994, ISBN 9782709911757, p. 275 – 282.
- Tahiti et ses archipels od Pierre-Yves Toullelana, nakladateľstvo Karthala, 1991, ISBN 2-86537-291-X, strana 61.
- Notices sur les colonies françaises, Étienne Avalle, éditions Challamel aîné, Paris, 1866, p.636.
- ISPF, Sčítanie obyvateľstva
- Unesco Mab Biosphere Reserve Information
Zdroje
- Tahiti Heritage
- National Geospatial-Intelligence Agency, navigačná príručka „Pacific Islands“
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Aratika na francúzskej Wikipédii.