Makatea

Prístav ostrova

Ostrov je geologického hľadiska zaniknutý koralový atol, ktorý bol neskôr geologickými procesmi opäť vyzdvihnutý až do výšky cca 100 m nad hladinu oceánu. Je dlhý takmer 8 km a široký priemerne 4,5 km. Okraj ostrova tvoria najmä impozantné kolmé útesové steny vysoké až 80 m. Prístup na ostrov je prostredníctvom betónového prístavného móla, vybudovaného do vysekaného koralového útesu. Zo severovýchodnej strany je v oblúku ostrova piesočná pláž s vysadenou kokosovou plantážou. Najvyšší bod ostrova je 110 m n. m. a nazýva sa Puutiare.

Prvá vierohodná písomná zmienka o návšteve ostrova z Európy je z pera holandského moreplavca Jakoba Roggeveena 2. júna 1722. Ostrov nazval „Eiland von Verkwikking“.[2] Existuje aj sporný záznam od Pedra Fernandesa de Queirós z roku 1606, ktorý dal ostrovu názov „Sagitario“. Podľa dochovaných záznamov z tohto obdobia, Polynézania ostrov nazývali „Papa Tea“ (v preklade „biela skala“).[3]

Ďalší záznam o návšteve je od španielskeho moreplavca José Andia y Varelu, z 6. novembra 1774 a ktorý uviedol ostrov pod názvom „San Diego“. Nasleduje britský kapitán John Turnbull vo februári 1803, ktorý ho pre zmenu pomenoval Maka Tableland.[2] Napokon je tu ešte záznam od Američana Charlesa Wilkesa z jeho veľkej výpravy, a ten je datovaný na 9. septembra 1839. Tentoraz je ostrov zapísaný pod názvom Aurora[2].

Pamätník intenzívnej ťažby fosfátov

Z 20. storočí sa ostrov dostal do pozornosti najmä vďaka bohatým náleziskám fosfátov, podobne ako na atole Mataiva. Na rozdiel od pôsobivého atolu, ktorý bol uchránený od ťažby a zničenia ekosystému, Makatea sa tomuto osudu neubránila. Medzi rokmi 1917 až 1965 tu prebiehala intenzívna ťažba.

Kapitán Bonnet, francúzsky dôstojník bývajúci na Tahiti, objavil ložisko už v roku 1890. O osem rokov neskôr sa začali prvé testy ťažby fosfátu. Ale technické ťažkosti spojené s banským dielom toto úsilie znemožňovali. Na základe notárskeho zápisu v Papeete vznikla v roku 1908 spoločnosť „Compagnie française des phosphates de l'Océanie“ (CFPO) s kapitálom vo výške 6 miliónov frankov. Spoločnosť získala v roku 1917 všeobecnú ťažobnú koncesiu, ktorá jej umožnila začať svoju činnosť a pustiť sa do dobývania.[4]

Logistika odvozu fosfátovej rudy plavidlami narážala na veľké technické problémy, ktoré bolo nutné riešiť prostredníctvom zlepšenia infraštruktúry a výstavbe prístavu. Makatea je v bezprostrednej blízkosti obklopená podvodnými strmými útesmi a skalami, preto je prístup na ostrov veľmi obťažný. Ostrov má iba dve pláže vhodné na výstavbu prístavnej infraštruktúry. Na východnej, kde sa nachádzala pôvodná polynézska dedina, bolo postavené mólo na prvú prepravu fosfátov. V začiatkoch ťažby sa na dopravu fosfátu používali člny, ktoré prepravovali veľké koše plné rudy. Tento systém bol pomalý a nebezpečný, vyžadoval použitie veľkého množstva pracovnej sily. V prípade nepriaznivého počasia bolo takmer nemožné člnmi dopraviť rudu na loď, kotviacu takmer pol kilometra od brehov. Napokon bol za pomoci výbušnín v roku 1927 vybudovaný trvalý a bezpečnejší prístav pre väčšie lode na západnej strane ostrova.[4]

Na ostrove bola vybudovaná sieť železničných tratí s rozchodom 600 mm, na ktorej fungovalo päť parných lokomotív typu 040T, nahradené typom Orenstein&Koppel (O&K). Neskôr sa používali lokomotívy Boilot – Pétolat, Deutz a tri T100D Biliard, postavené pre organizáciu Todt.[5][6]

Ťažba fosfátu na krátke obdobie znásobila populáciu Makatey z tridsiatich obyvateľov na začiatku storočia až po 3000 v roku 1962.

Mapa ostrova z čias ťažby

Ťažba zanechala na ostrove nezameniteľné a trvalé stopy. Po celom ostrove sú do povrchu vyvŕtané diery o priemere až 2,4 m a hĺbky 15 – 22 m , ktoré vidieť aj na satelitných fotografiách. Často sú prekryté vegetáciou a je obťažné ich zbadať, preto sa odporúča výnimočná opatrnosť pri prechádzkach po ostrove. Kým ťažba prebiehala, fungovala tu škola, pekáreň, nemocnica a iné zariadenia pre pohodlný a komfortný život. Dnes je väčšina zničená prírodou, časom alebo bola rozobratá neskoršími osadníkmi. Len sporadicky ešte vidieť ruiny obrastajúce divokým viničom a vegetáciou.

Dnes (2012) tu žije necelých 70 obyvateľov. Živia sa poľnohospodárstvom, rybolovom, produkciou kopry a predajom kokosových krabov.

Ostrov hral úlohu aj vo filme Šesť dní, sedem nocí z roku 1998, kde hrali Harrison Ford, Anne Heche a David Schwimmer. Z citácie postavy Quinna Harrisa, ktorého hral Harrison Ford: "Toto je ostrov, zlato. Ak to sem neprinesieš, tak to tu nenájdeš." Aj keď je vo filme použitý názov ostrova, žiadne zábery nie sú natáčané na ostrove Makatea.

Demografický vývoj obývania ostrova:

Z vtáctva sa tu okrem bežných vodných a morských vtákov vyskytuje vzácny druh holuba lat. Ptilinopus chalcurus, hniezdi tu endemický druh spevavého vtáka z čeľade trsteniarikovitých (lat. Acrocephalus caffer) a lat. Ptilinopus coralensis alebo lat. Ducula aurorae.[8][9][10] Podľa Svetovej únia ochrany prírody (IUCN) má biodiverzita ostrova označenie veľkého významu.[8]

Bežnou vegetáciou na ostrove je pandán, kokosová palma, ktorá bola intenzívne vysádzaná po celej Francúzskej Polynézii v prvej polovici 19. storočia s cieľom ťažiť kopru. Z ostatných plodín, ktoré slúžia najmä na obživu obyvateľstva, sú to taro, jam, sladké zemiaky, banány, papája a ďalšie druhy tropického ovocia. Medzi vzácne rastliny sa radí endemická Barringtonia asiatica.

Geograficky patrí ostrov Makatea k Palliserovým ostrovom. Tie tvoria ešte atoly Fakarava, Niau, Toau, Arutua, Apataki, Kaukura, Mataiva, Tikehau a Rangiroa.

Administratívne patrí ostrov do komunity Rangiroa, do ktorej patria okrem rovnomenného atolu ešte Mataiva a Tikehau.

• Archív zoznamu atolov na OceanDots
• Zoznam pôvodných názvov ostrovov Puamotu
• Biodiverzita polynézskych atolov

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Makatea na anglickej Wikipédii.
• Loïc CHARPY and Philippe DUFOUR, The Institute for Research and Development
• Štúdia po faune na Makatea, Smithsonian Institution, Washington, 1987
• Červená kniha ohrozených druhov IUCN