Aratika

Atol na dĺžku nepresahuje 20 km a na šírku má 9,7 – 17 km . Lagúna má celkovú rozlohu 151,8 km², pričom na mnohých miestach sa dno dvíha v podobe koralových hláv a plošín, siahajúcich z dna až tesne k hladine. Voda sa do a z lagúny z okolitého oceánu dostáva ponad útes zo všetkých strán okrem severu, ktorý tvorí takmer súvislý pás súše s vegetáciou, dlhý 17 km.

Do lagúny vedú dva úzke prieplavy, Tamaketa a Fainukea. Sú určené len pre menšie lode, ale v dôsledku silných miestnych prúdov, zložitosti navigácie a pretože prakticky po celej lagúne sú rozmiestnené perlové farmy, sa vstup do vôd atolu odporúča len za prítomnosti skúsených domorodých obyvateľov alebo lodivodov, ktorí poznajú miestne pomery a podmienky.

Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, ponorenej iba tesne pod hladinou mora. Sopka z oceánskeho dna na výšku meria 1,6 km a jej vek sa odhaduje na 56,1 až 58,9 mil. rokov.[4]

Pravdepodobne prvý Európan, ktorý atol zazrel, bol v roku 1769 James Cook.[5] Nepotvrdený údaj návštevy atolu Jakobom Roggeveenom v roku 1722 je uvedený na .

Podľa iných zdrojov to bol v marci 1824 Otto von Kotzebue.[6][7]

Ďalším sa stal 2. októbra 1831 francúzsky objaviteľ Jules Dumont d’Urville. Na atol sa vrátil aj v septembri 1838. Následne atol navštívil, a to dokonca až trikrát, Charles Wilkes. 3. septembra 1839, 15. decembra 1840 a 18. januára 1841. Ten mu dal názov „Carlshoff“.[6][8]

V 19. storočí, keď sa Aratika stal francúzskym územím, mal asi 30 obyvateľov.[9]

Väčšina populácie atolu žije v severovýchodnej oblasti niekoľkých motu neďaleko prieplavu Fainukea.[11] Najväčším motu je 400 metrov dlhý a 180 metrov široký Paparara, kde bola do roku 1906 starobylá osada. Tá však bola spolu s osadou Oruna[12] v tomto roku zničená cyklónom.

Obyvatelia sa živia rybolovom, produkciou kopry, kvetov Tiaré (Gardenia taitensis)[13] a perál. Práve tá zaznamenala v posledných rokoch významný rast a spôsobila, že pri novovznikajúcej osade Nukumaru na severnom páse súše bolo v roku 2000 postavené moderné letisko s asfaltovou dráhou, dlhou 1 265 m. Staršia, už prakticky nefunkčná, perlová farma je situovaná na južnom cípe atolu. Fungovala najmä medzi rokmi 1980 až 2005[14] a jej súčasťou je aj staršie letisko s nespevnenou dráhou, dlhou 760 m.

Perlovú farmu vlastní tahiťanka Dora Fourcade, ktorá v roku 1978 spolu s bratom stratila rodičov. Investovala všetky peniaze z dedičstva do malej perlovej farmy. Risk sa vyplatil a Dora je dnes majiteľkou jednej z najväčších perlových spoločností vo Francúzskej Polynézii „Pacific Perles“.[15][16]

Atol je zároveň súčasťou „biosférickej rezervácie“ podľa programu UNESCO MAB (Človek a biosféra). Znamená to, že pre dané územie platia zvláštne predpisy, ktorými sa riadi prístup na atol a využívanie jeho zdrojov.[17]

Geograficky patrí atol Aratika k najväčšiemu zoskupeniu ostrovov v Tuamotu, Ostrovom Raeffsky. Tie zahŕňajú ešte aj atoly Anaa, Faaite, Tahanea, Motutunga, Takume, Raroia, Taenga, Nihiru, Makemo, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Marutea Nord, Haraiki, Katiu, Kauehi, Taiaro a Raraka.

Administratívne je atol súčasťou komunity Fakarava, kde patria ešte atoly Kauehi, Niau, Raraka, Taiaro a Toau.

• Zoznam letísk vo Francúzskej Polynézii

• Zoznam pôvodných názvov ostrovov Puamotu
• Aratika na tahitiheritage.pf

• Tahiti Heritage
• National Geospatial-Intelligence Agency, navigačná príručka „Pacific Islands“
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Aratika na francúzskej Wikipédii.