Aristoteles

Aristotelova filozofia má ráz analytický, preto Aristoteles presne dokázal rozlíšiť filozofické disciplíny. Sám delí filozofiu na teoretickú (napr. matematiku), praktickú (napr. politiku) a poetickú (napr. poetiku).

Nikto nemal v dejinách filozofie taký vplyv ako Aristoteles. Neskôr ho obdivovali aj niektorí arabskí filozofi, napríklad Averroes sa ho pridržiaval priam otrocky. Na začiatku 13. storočia sa začal prejavovať Aristotelov vplyv v kresťanskej Európe, keď Tomáš Akvinský zosúladil jeho myšlienky s kresťanstvom. Vo vrcholnom Stredoveku sa Aristoteles označoval prosto ako "Filozof" a Averroes ako "Komentátor". Po Akvinskom sa Aristotelovo učenie stalo stredobodom univerzitného vzdelávania.

Aristotelova estetika je podobne ako ostatné odbory Aristotelovho teoretického záujmu budovaná systematicky a empiricky (induktívne). Aristoteles vyložil svoje estetické názory najmä vo svojom diele Rétorika a Poetika. Aristoteles považuje aj rečníctvo za umenie, pretože vyvoláva city a pôsobí na poslucháča pomocou slovného výrazu. Aristoteles vo svojich úvahách o umení nehĺba o podstate krásy, ale krásu vyvodzuje z jednotlivých krásnych vecí.

Umelecké tvorenie Aristoteles považuje za uskutočňovanie tvaru (pojmu) v látke. Umenie spočíva v tvorivom napodobňovaní (mímésis), ktoré je nám vrodené. Umelecké diela sú viac než veci, pretože zobrazujú konkrétne to, čo je vo veciach všeobecné, typické, t. j. idey vecí. To isté platí aj o básnictve. Aristoteles rozlišuje medzi pravdou umeleckou a pravdou historickou. Svoju teóriu tragédie Aristoteles systematicky odvodzuje z rozboru hier najmä Sofoklových a Euripidových. Závažný je Aristotelov pojem katarzie: tragédia vyvoláva vášne, ale očisťuje ich skrze súcit a strach. Aristoteles vyžaduje od umeleckého diela organickú jednotu, ktorá by sa vyhýbala všetkému neorganickému, t. j. náhodnému a tým zbytočnému. Aristoteles je vlastne aj pôvodcom tzv. teórie troch jednôt v dráme (deju, času a miesta), i keď o jednote sám nehovoril.

Aristotelova etika je etikou šťastia; šťastie, blaženosť (eudaimonia) predstavuje cieľ života a zároveň najvyššie dobro.

Aristoteles skúma možnosti dosiahnutia šťastia jednotlivca v rámci spoločnosti. Na rozdiel od svojho predchodcu Platóna vníma dobro ako pojem relatívny, no za spoločné pre ľudí považuje, že najvyššie dobro – šťastie – dosahuje každý bez rozdielu cez toto vlastné dobro.

Podľa toho, v čom možno vidieť obsah šťastia, rozoznáva tri typy života: život rozkošnícky, politický a teoretický. Najvyššie stavia život teoretický, pretože sa v ňom najviac uplatňuje činnosť rozumu, ktorým sa človek odlišuje od zvierat a podobá sa bohom.

Cieľ videl Aristoteles v nájdení najušľachtilejšieho šťastia, čo môžu dosiahnuť len cnostní ľudia, ktorí pestujú mravné a rozumové cnosti. Cnosti delí na rozumové (dianoetické) a mravné (etické) v užšom zmysle) a etika je u Aristotela filozofiou konania, nielen poznávania, ani morálka nemá byť vecou poznania, ale konania a praxe, pretože bez toho sa človek nemôže stať mravným. Mravné cnosti sú stredom medzi dvoma krajnosťami, napr. statočnosť je stredom medzi zbabelosťou a nerozvážnou smelosťou, štedrosť medzi márnotratnosťou a skúposťou a pod.

Mravné cnosti človek dosiahne vtedy, keď bude udržiavať žiadostivú stránku svojej duše medzi výstrednými krajnosťami, t. j. keď nebude ani bojazlivý, ani pochabý, zjašený, ale statočný; ani márnotratný, ani skúpy, ale štedrý, ani malicherný, ani okázalý, ale veľkorysý, ani podlízavý, svárlivý, ale priateľský. Najväčšia cnosť je spravodlivosť, ktorá spočíva v umiernenosti. Pre cnosti alebo necnosti sa podľa Aristotela rozhodujeme slobodne; naša od ničoho nezávislá voľba medzi dvoma predmetmi je samostatné a nepredvídateľné prírodné dianie. Aristoteles tu po prvý raz použil pojem etickej slobody, podobne ako neskôr (pod názvom liberum arbitrium) katolícka cirkev, ako zdôvodnenie trestania hriešnikov v pekle.

Samo slobodné vyhľadávanie zlatej strednej cesty však nestačí. Človek sa od ostatných tvorov líši čímsi božským a v zmysle tohto božského prvku svojej bytosti musí žiť, ak nechce klesnúť do podľudského stavu: musí sa usilovať o prehĺbenie svojho vnútorného rozumového života. Vonkajšie dobrá, ako zdravie, urodzenosť, krásu, zdravé potomstvo a dobrých priateľov považuje Aristoteles za nevyhnutný predpoklad šťastia. Ideálom Aristotelovej etiky je občan s bohato rozvinutými spoločenskými vzťahmi. Spoločnosť je nevyhnutná podmienka mravnosti a človek je tvor patriaci do obce.

Aristotelova fyzika je jedna z historicky a kultúrne najvplyvnejších súčastí Aristotelovho kultúrneho výkonu: až do 16. storočia platil Aristotelov systém za dostatočne isté poznanie prírody: svet sa delí na dve sféry – supralunárnu a sublunárnu. Kým supralunárna sféra je ríšou večného poriadku a dokonalých zákonitostí, sublunárna ríša podlieha stálemu striedaniu vzniku a zániku. Empirický základ na pochopenie týchto zmien Aristoteles hľadal a našiel v bezprostrednom pozorovaní.

Aristotelov spis o telesách padajúcich voľným pádom je typický prinajmenšom pre jeho fyziku - je to zložité uvažovanie, aj keď nie je matematické, založené na apriórnych prvých princípoch, spočívajúcich na tých najnáhodnejších pozorovaniach prírody, prijatých bez akéhokoľvek úsilia o ich overenie.

• Aristoteles často pozoroval prírodné javy. Z faktu, že hrom počujeme s časovým oneskorením za bleskom alebo z pozorovania, že hoci zábery vesiel na vzdialenej trojveslici vidíme, špľachot počujeme s oneskorením, dospel k záveru, že zvuk sa šíri konečnou rýchlosťou. Veľmi prospešné boli preňho pozorovania, na základe ktorých dospel k záverom o tvare Zeme a o príčine dúhy. Všetko však boli len príležitostné náhodné pozorovania prírodných javov, a nie vytváranie umelých podmienok s cieľom experimentovať (ako to robíme dnes).

• Celý svet podľa Aristotelovej fyziky tvorí guľu, ktorej stred je vyplnený našou Zemou (geocentrický názor).
• Aristoteles učil že tuhé telesá padajú dolu, pretože prirodzené miesto živlu zeme je dolu, v strede sveta, a iskry letia nahor, pretože prirodzené miesto ohňa je na nebi. Zem je takmer guľa so stredom v strede sveta, pretože také usporiadanie umožňuje veľkej časti živlu zeme dospieť k onomu stredu. A padajúce teleso má rýchlosť úmernú jeho hmotnosti, aby mohlo padať prirodzeným spôsobom. Ako sa dočítame v spise O nebi, podľa Aristotela platí: "Ak daná hmotnosť prejde danú dráhu v danom čase, pričom časy budú v obrátenom pomere k hmotnostiam. Ak sa napríklad polovičná hmotnosť pohybuje v nejakom čase, dvojnásobná hmotnosť sa bude pohybovať v polovičnom čase."
• Hoci nepoznal dôvod, zistil, že odpor vzduchu alebo iného prostredia obklopujúceho teleso padajúce voľným pádom spôsobuje, že rýchlosť napokon dosiahne konštantnú hodnotu, maximálnu rýchlosť, ktorá nerastie s hmotnosťou padajúceho telesa. Možno bolo preňho ešte dôležitejšie zistenie, že rýchlosť padajúceho telesa rastie s jeho hmotnosťou, čo veľmi dobre zodpovedalo jeho predstave, že teleso padá, lebo prirodzené miesto jeho materiálu sa nachádza v strede sveta.
• Pre Aristotelovo chápanie pohybu bola prítomnosť vzduchu alebo nejakého iného prostredia podstatná. Domnieval sa, že keby nejestvoval nijaký odpor, telesá by sa pohybovali nekonečnou rýchlosťou, čo pokladal za absurdnú predstavu, a preto odmietal možnosť prázdneho priestoru. Vo Fyzike vyhlasuje: " Ešte raz chceme vysvetliť, že nejestvuje prázdno, ktoré by bolo oddelené od telies, ako hovoria niektorí." V skutočnosti však jestvuje len maximálna rýchlosť padajúcich telies nepriamo úmerná odporu. Keby nejestvoval nijaký odpor, maximálna rýchlosť by bola skutočne nekonečná, v takom prípade by ju však padajúce teleso nikdy nedosiahlo.

Aristoteles bol veľmi obdivovaný kodifikátor antickej logiky. Počas takmer dvoch milénií po jeho smrti jeho práce zohrali v logike rovnakú úlohu ako Euklidove v geometrii.

Aristotelova logika je štúdiom logických foriem, formuláciou zásady sporu a vylúčenia tretieho a rozborom procesu usudzovania. Aristotelova logika predstavuje prvý logický systém, ktorého jadrom je náuka o kategorickom a modálnom sylogizme.

Vypracoval náuku o pojme, definícii a súde. Jeho sylogizmy (dva súdy a z neho úsudok) tvoria základ vedeckého myslenia. Najvyššie pojmy nazýva kategórie a uvádza ich desať (napr. substancia, kvalita, kvantita).

Aristotelova metafyzika je centrálna a základná zložka Aristotelovho učenia; historicko-filozoficky a kultúrne najvplyvnejší výkon Aristotelov.

Aristoteles vysvetľuje zmenu pohybom; ten má príčinu v látke a vo forme; príčinu i účel pohybu nazýva energeia. Život je pohyb a postupuje od najnižšieho k najvyššiemu (anorganizmy, rastliny, živočíchy, človek). Prapríčina a forma foriem je duch a Boh. Boh je prvým hýbateľom a látka je večná. V celom svete vládne účelnosť.

Jedným z Aristotelových dualizmov je diferencia medzi možnosťou (gr. dynamis, lat. potentia) a skutočnosťou (gr. energeia, alt. actus). Pohyb je prechodom z možnosti do skutočnosti. Pohyb chápe teleologicky, teda účelovo, kde vnútorný princíp označuje ako entelechiu. Niektorý človek je hudobne nevzdelaný, ale potenciálne hudobne vzdelaný. Zmena prebieha ako postupne uskutočňovanie niečoho, čo v je istom zmysle súce a v inom nesúce.

Aristotelova ontológia je jadrom Aristotelovej filozofie; svoju ontológiu Aristoteles nazýva prvá filozofia. Vznikla z kritického pretvorenia Platónovej teórie ideí. S Platónom sa Aristoteles zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na otázku, či je nejaká guľa mimo vnímateľnej gule, alebo dom mimo vnímateľného domu, odpovedá rozhodným nie. Ináč však zhodne s Platónom rozoznáva na každej veci látku.

V psychológii učí Aristoteles o dvojakej podstate: tele a duši. Človek má v sebe dušu rastlinnú, dušu zvieraciu a okrem toho ešte rozum, nesmrteľnú formu, pochádzajúcu od boha.

Aristoteles… opisuje skúsenosť (empeiria, empíria) takto: 'U ľudí z pamäti vznika skúsenosť; pretože mnohokrát opakovaný a pamäťou uchovaný vnem tej istej veci nadobúda význam jednej skúsenosti. A skúsenosť… sa podobá takmer vedeniu a umeniu; vedenie a umenie vzniká u ľudí preto, že majú skúsenosť (Metafyzika I, 1, 980b-981a)