Turkménsko

Turkménsko je najrovinatejšia stredoázijská krajina a rozkladá sa v púštnom pásme na juhu Strednej Ázie. 80 percent rozlohy zaberá púšť Karakum, ktorá je súčasťou Turanskej nížiny. Prevažnú časť púšte tvoria pieskové presypy. Pozdĺž Kaspického mora sa rozkladá slanisková Kaspická nížina, na ktorej sa nachádzajú ložiská ropy a zemného plynu. Na východe do Turkménska zasahuje pohorie Kugitangtaou, dosahujúce výšky až 3000 metrov nad morom. Na západe sa ťahá horský masív Kopetdag Gerši, územie na jeho úpätí sa vyznačuje veľkou seizmickou činnosťou. Rieka Amudarja tvorí časť východnej hranice s Uzbekistanom. Turkménsko má mimoriadne veľké zásoby ropy a zemného plynu (polostrov Čaleken), významné sú aj ložiská síry, olova a niektorých iných kovov. Podnebie sa vyznačuje horúcim a suchým letom a pomerne chladnou zimou. Väčšina krajiny má púštny charakter.

Najstaršie pamiatky nasvedčujú, že krajina bola osídlená medzi 5. – 4. tisícročím pred Kr. V 6. storočí pred Kr. oblasť obsadili perzské vojská, o dve storočia neskôr oblasťou prešiel so svojou armádou Alexander Macedónsky. Od 3. storočia pred Kr. v krajine existoval mocná Partská ríša, ktorá sa rozkladala najmä na území súčasného Iránu a Iraku, no patrila mu aj staroveká Marfiana. Do krajiny v tomto období začali prenikať kočovné turecké kmene. V 7. storočí celú Strednú Áziu ovládli Arabi, v 11. storočí seldžuckí Turci a v 14. storočí patrila do Timurovej ríše. Nastala islamizácia obyvateľstva a miešanie nových tureckých kočovných a starousadlých iránskych kmeňov, čím vznikli aj dnešní Turkméni. Po rozpade Timurovej ríše v oblasti vznikli Chivský chanát a Bucharský emirát. Od 16. storočia mali Turkméni prvé kontakty s Rusmi a v 17. storočí časť Turkménov odišla z krajiny do oblasti dnešného Stavropoľu v predkaukazskom Rusku. Do Turkménska prenikli prvé ruské vojská v 19. storočí a v druhej polovici 19. storočia bolo Turkménsko pripojené k cárskemu Rusku. Nastalo pokojnejšie obdobie, skončili sa vojny medzi kmeňmi, rozvíjalo sa hospodárstvo (tradičná výroba kobercov), ale aj poľnohospodárstvo. Počas Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie bola v Turkménsku úspešne nastolená sovietska vláda a 27. októbra 1924 vznikla Turkménska SSR. Tá v roku 1990 vyhlásila autonómiu a v roku 1991 sa osamostatnila od Sovietskeho zväzu. Od roku 1990 bol hlavou krajiny prezident Saparmurad Nijazov, ktorý mal absolútnu kontrolu nad krajinou a potláčal akúkoľvek opozíciu. 21. decembra 2006 zomrel na náhlu srdcovú príhodu.

Od vzniku Turkménska v roku 1992 je v zmysle ústavy demokratická republika. Výkonný predseda je tiež predsedom Rady ministrov hláv vlády. Rada ministrov vykonáva každodenné fungovanie krajiny, najvyšším zákonodarným orgánom je Majlis (parlament), ktorý je priamo volený na päť rokov. Najvyšší orgán moci v Turkménsku Khalk Maslahaty (výbor ľudí) je vedený prezidentom. Prezident Turkménska je hlavou štátu, hlava vlády a vrchný veliteľ ozbrojených síl. Podľa ústavy prezident je priamo volený na päťročné funkčné obdobie a môže byť zvolený viac ako dve po sebe idúce obdobia. Súčasný prezident je Gurbanguly Berdimuhamedov. Súdny systém Turkménska zahŕňa Najvyšší súd, ktorý je najvyšším súdom a najvyšší hospodársky dvor. Podľa ústavy z roku 1992, prezident Turkménska menuje a odvoláva všetkých sudcov. Republika má systém jednej strany. Komunistická strana Turkménska bola premenovaná na Demokratickú stranu Turkménska (DPT) v roku 1991. Strana si udržala pozíciu ako jediná štátna legálna strana.

Turkménsko je rozdelené na 5 provincií (welajat) a hlavné mesto. Ide o provincie Ahal (Anau, mesto na okraji Ašchabadu), Balkan (Balkanabat, predtým Nebitdag), Daşoguz, Lebap (Türkmenabat), Mary a hlavné mesto Ašchabad.

Klíma v Turkménsku je kontinentálna s chladnými zimami a veľmi horúcimi letami. Na väčšine plochy krajiny dosahujú priemerné denné teploty v januári od -6 do +5 °C, v júli je priemerná teplota 27 až 32 °C. V púšti teplota môže dosahovať až 50 °C, v noci však rapídne klesá a počas zimy môže dosiahnuť -10 až -15 °C. Najviac zrážok spadne medzi januárom a májom, pričom priemerné ročné sa pohybujú od 80 až 400 mm. Na veľkej časti územia však zrážky dosahujú menej ako 150 mm.

Turkménsko sa nachádza v strednej Ázii. Severným susedom je Kazachstan, východným a severovýchodným susedom je Uzbekistan, na juhu susedí s Iránom a Afganistanom a na západe sa nachádza morská hranica v Kaspickom mori s Azerbajdžanom a Ruskom. Turkménsko zaberá viac ako 488 100 štvorcových kilometrov, z čoho sú na asi 80 % hornaté púštne planiny a 20 % zaberajú pohoria. Celú centrálnu časť krajiny zaberá púšť Karakum. Asi štyri pätiny krajiny zaberajú stepi, ktoré sú súčasťou veľkej nížiny Turan. Horské potoky Turkménska sa strácajú v suchých oblastiach a trvalé vodné toky predstavujú iba rieky, prameniace za hranicami. Najvýznamnejšou je rieka Amudarja prameniaca v Pamíre, ktorá preteká východnou, prihraničnou oblasťou s Uzbekistanom. Z Afganistanu priteká rieka Murgab. Kaspické more vytvára celú západnú hranicu.

Ekonomika Turkmenistanu je založená prevažne na poľnohospodárstve, predovšetkým na pestovaní a spracovaní bavlny, ktoré tvorí jednu pätinu HDP. V posledných rokoch sa Turkménsko snaží o dosiahnutie sebestačnosti pri produkcii potravín. Rozšírené je pestovanie pšenice, zeleniny a ovocia, z hospodárskych zvierat sa chovajú najmä ovce, kone a ťavy. Hlavné odvetvie priemyslu je ťažba zemného plynu a ropy, ktorých zásoby sú najmä v okolí Kaspického mora a v severných a východných častiach krajiny. Ropa a najmä zemný plyn sú najvýznamnejším vývozným artiklom. Z nerastov sa ťaží sadra, jód, bróm, síra a soľ.

Turkménsko trpí celým radom závažných environmentálnych problémov. Nadmerné zavlažovanie výrazne degraduje kvalitu pôdy a vody, zavlažovanie prirodzených soľných pôd prinieslo ich nadmerné zasoľovanie. Nadmerné zavlažovanie tak prispelo k dezertifikácii (proces, ktorým sa z ornej pôdy stane púšť). Okrem toho pôda sa stala silne kontaminovaná poľnohospodárskymi chemikáliami, je plná pesticídov a herbicídov, ktoré sa používajú vo veľkých dávkach pri pestovaní bavlny. Tieto poľnohospodárske chemikálie kontaminujú aj podzemné zdroje vody.

Turkmenistan patrí do juhozápadnej skupiny jazykov. Na začiatku osemnásteho storočia turkménski básnici a kronikári používali klasický Chaghatai jazyk, ktorý používal arabské písmo. Od roku 1928 sa začala používať latinská abeceda, od roku 1940 turkmenčina používa azbuku. Od polovice deväťdesiatych rokov krajina zaviedla turkmenčinu ako úradný jazyk a v roku 1992 bola turkmenčina ústavou vyhlásená za "úradný jazyk komunikácie medzi etnikami“. V roku 1993 prezident Nijazov vydal dekrét o nahradení cyriliky s použitím niekoľkých unikátnych písmen.

Turkménci sú prevažne sunitskí moslimovia (85 % populácie). Niektorí z etnických menšín - najmä Rusi, Ukrajinci a Arméni - sú pravoslávni kresťania. Azerbajdžanská menšina je jediná v štáte, ktorá tvorí šíitske moslimské spoločenstvo.

Turkménsko je krajina bohatá na archeologické náleziská a objekty, nájdené počas archeologických prác ukazujú hlboké historické korene a kultúru krajiny. Medzi zaujímavé nálezy patri malý kameň, nesúci neznámy nápis, datovaný do druhého storočia pred Kr., nájdený v ruinách veľkého paláca. Turkménci majú tradíciu podávať literatúru ústne, epika je spievaná skladateľmi a básnikmi, nazývanými bakši. Za otca turkménskej literatúry je považovaný básnik a mysliteľ Fragi Machtumkuli (1770-1840), ktorého diela sú vo veľkej úcte. Odmietol klasické formy pre múdrosti či učenosti a využil jednoduchosť jazyka, ktorá značne prispela k jeho popularite. Tým, ktorým sa podarilo vyjsť z tieňa, sa stali najvýznamnejšími spisovateľmi 19. storočia - Kemine, ktorý použil satirický nádych kritiky na vládnuce kruhy a Molapenes, autor populárnej lyrickej básne. Turkménska kultúra hudby je bohatá a rôznorodá a rozmanitý hudobný život sa odráža na pamiatkach hmotnej kultúry. V ranom stredoveku bol na východe krajiny slávny spevák, inštrumentalista a skladateľ Barbad Mervezy, ktorý bol poctený byť na čele hudobníkov na dvore Husrova Perviza (590-628). Klasické hudobné kompozície, tzv. mukams, boli obľúbené po celé stáročia.

V roku 2001 boli zatvorené na príkaz prezidenta Turkmenistanu opera i balet a nahradiť ich má Národne dramatické divadlo, v ktorom sa budú hrať Turkménske historické eposy.

Ľudové remeslá Turkménska sú bohaté a rôznorodé, zhmotnené mnohými druhmi kobercov a doplnkov, výšiviek, pokrývok hlavy, šperkov a ženských dekorácií, dekorácii pre kone, kožených produktov a pod. Charakteristická je remeselná zručnosť ľudí, ktorú vidieť najmä pri tkaní kobercov. Pre turkménskych kočovníkov boli koberce nesmierne dôležité; pokrývali podlahy a tvorili „skladacie steny“, ktoré ich chránili pred chladom. Úžitkové umenie zahŕňa širokú škálu materiálov, používaných na výzdobu, ako je keramika, rezbárske práce, šperky, hodváb a zlaté výšivky, výrobky z kože a iné.

Veľké množstvo zvykov a tradícií sprevádza turkménsky rodinný život. Napríklad oslava manželstva má veľký význam v turkménskej spoločnosti a vo vidieckych oblastiach je zaužívané najmä špeciálne dohadovanie manželstiev. Stále sa praktizuje výkupné za nevestu (kalom). V závislosti od regiónu a rodinného bohatstva, nevestina rodina môže požadovať obrovské sumy peňazí od ženícha za jej ruku. Pre kočovníkov bol koberec jediný kus nábytku. Bol ľahko prenosný, slúžil nielen ako podlahová krytina, ale aj ako obloženie steny. Umenie tkanie kobercov bol odovzdaný z generácie na generáciu.

Turkménsko je v prevažnej miere púštna krajina s intenzívnou poľnohospodárskou výrobou v zavlažovaných oázach. Významný bol v minulosti vývoz bavlny, ktorý však v posledných rokoch, kvôli zlým úrodám upadá. Momentálne je najvýznamnejším zdrojom príjmov ťažobný priemysel. Problémy s predajom ropy a hlavne monopolom Ruska na jej výkup stále nedovoľujú rásť hospodárstvu. V posledných rokoch sa však zvýšil export ropy, ktorý spolu s jej rastúcimi cenami kladne vplýval na ekonomický rast. V krajine je až 60% nezamestnanosť a veľká chudoba, ktorá patrí k najväčším problémom krajiny, spolu s nedodržiavaním ľudských a občianskych práv občanov.

Vzdelanie je povinné do veku štrnásť rokov, väčšina študentov však dokončí strednú školu. Po dokončení strednej školy môžu študenti pokračovať vo vzdelávaní na štátnej univerzite Turkmenistan State University in Ashgabat alebo v špecializovaných ústavoch školenia pre kariéru v poľnohospodárstve, ekonómii, medicíne a výtvarných umeniach vzdelávanie je tu bezplatné

Letecká, železničná a cestná doprava poskytuje spojenie regiónov krajiny.

Letecká doprava: Národná letecká spoločnosť sa volá Turkmenistan Airlines. V súčasnosti existujú lety z miest Abú Zabí, Birmingham, Dillí, Karachi, Kyjev, Londýn, Moskva a Taškent. Používajú sa lietadlá Boeing 737 a Boeing 757. Letecké spoločnosti tiež pravidelne lietajú medzi mestami Turkménska, ako napríklad Mary, Turkmenbaši, Dašchovuz, Charjou, Kerki a Balkanabat.

Železničná doprava: Transkaspické železnice spájajú Turkménsko so zvyškom Strednej Ázie a iných častí Spoločenstva nezávislých štátov. Železničné spojenie so sieťou Iránu, dokončené v roku 1996, umožňuje cestovanie vlakom z Turkmenistanu do Turecka (Istanbul).

Lodná doprava: Premávajú trajekty do Turkmenbaši (predtým Krasnovodsk) z Baku (Azerbajdžan) a nepravidelne z Astrachanu (Rusko).

Cestná doprava: Turkménsko má vybudované cesty do Kazachstanu, Uzbekistanu a Iránu. Prechod do Iránu je otvorený len pre štátnych príslušníkov Spoločenstva nezávislých štátov a Iráncov. Existujú autobusové linky do hlavných miest všetkých susediacich republík, do púšte Karakum, Kunya-Urgench s napojením na Urgench a mesto Chiva v Uzbekistane. Medzi mestami Ašgabat a Mašhad vo východnom Iráne.

Mestská doprava: autobusy, električky, trolejbusy a taxíky.

1. Slovenské slovníky

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Turkménsko

• http://www.infoplease.com/ipa/A0108058.html?pageno=1
• http://sitara.com/turkmenistan/general.html
• http://www.nationsonline.org/oneworld/map/turkmenistan-administrative-map.htm