Tímúr

Narodil sa pri Samarkande v kmeni Barlas. Vyrástol v kultivovanej islamskej spoločnosti v Transoxiane. Tvrdil o sebe, že je potomkom legendárneho mongolského dobyvateľa Džingischána, je to však málo pravdepodobné. Viesť svoj pôvod až k zakladateľovi dovtedy najväčšej svetovej ríše siahajúcej od Čierneho mora k Tichému oceánu patrilo v tých časoch v lepších stredoázijských kruhoch jednoducho k bontónu.

Už ako mladík sa vďaka nesporným vojenským schopnostiam a odvahe presadil na dvore čagatajského chána, vládcu jednej z častí, na ktoré sa mongolská ríša rozdelila. V roku 1369 Timur chána zvrhol a rozhodol sa Džingischánovu ríšu vzkriesiť.

Ako sídelné mesto si vybral Samarkand, starobylé centrum bohatnúce z obchodu po Hodvábnej ceste. V záujme svojho cieľa začal desaťročia sústavných a aj na tie časy výnimočne krvavých vojenských výprav, ktorými si podmanil všetky okolité štáty.

Mapa Timurovej ríše v roku 1405

Najprv dobyl stredoázijskú step, mongolské územia v okolí Uralu, Volgy a Kaspického mora. Nasledovala Perzia a okolie riek Eufrat a Tigris vrátane Bagdadu. Neskôr Kaukaz. Najdlhšie boje Timur zvádzal so Zlatou hordou, najvýznamnejšou časťou bývalého mongolského impéria. Húževnatý chán Zlatej hordy Tochtamiš síce utrpel jednu porážku za druhou, po dve desaťročia sa však stále vracal a pokúšal získať späť svoju moc. V roku 1400 Timur ovládol Sýriu a rok na to zmasakroval obyvateľov Bagdadu, ktorí sa proti nemu vzbúrili.

Timurove výpravy prekonali aj ničivosť mongolských výprav. Mongoli aspoň dokázali na ovládnutých územiach vytvoriť nový správny systém a starali sa o ich rozvoj. Pre Timura to neplatilo. Mnohé jeho výpravy mali za jediný cieľ rabovanie, porazené armády aj civilné obyvateľstvo na dobytých územiach často do nohy vyvraždil a ani sa na nich nesnažil vytvoriť niečo stálejšie.

V roku 1398 napríklad vpadol do severnej Indie. Dillí, hlavné mesto tamojšieho moslimského štátu, nechal vypáliť a jeho obyvateľov zmasakroval. Rok na to z Indie odišiel a už nikdy o ňu neprejavil záujem. Zanechal tam iba stovky tisícok mŕtvych a spomienky. Korisť vrátane remeselníkov a umelcov Timur odvliekol do Samarkandu. Urobil z neho výstavné mesto, ktoré dodnes ohromuje turistov.

V roku 1402 mu zostával jediný vážny protivník, Osmanská ríša. Tá už ovládla územie dnešného Turecka aj Balkán, porazila Srbov v bitke na Kosovom poli aj poslednú križiacku výpravu vedenú cisárom Žigmundom Luxemburským.

V júli roku 1402 sa vojská stredoázijských a osmanských Turkov (v ktorých radoch statočne bojovali aj slovanskí vazali z Balkánu) stretli v bitke pri Ankare. Dovtedy úspešný sultán Bajazid utrpel zdrvujúcu porážku a padol do Timurovho zajatia. Osmanský štát sa na niekoľko desaťročí rozdelil medzi súperiacich Bajazidových potomkov.

Tímúr zomrel uprostred príprav výpravy na dobytie Číny.

Po Timurovej smrti sa vnútorne nesúdržná ríša skoro rozpadla, jeho potomkovia Timúrovci však ešte sto rokov ovládali časť strednej Ázie a dnešného Afganistanu. Vynikol medzi nimi jeho vnuk a jeden z najväčších vedcov stredoveku Ulug-beg, ktorý zo Samarkandu na krátko vybudoval jedno z vedeckých centier sveta. Založil tu univerzitu a postavil slávnu hvezdáreň. Ríše sa rozpadnú, náboženstvá pominú, ako hmla, len veda žije a je večná, tvrdil podľa tradície mierumilovný potomok krvavého dobyvateľa.

Iný Timurov vzdialený potomok Bábur zopakoval v roku 1526 výpravu do Indie, kde založil Ríšu Veľkých Mughalov, ktorá pretrvala tristo rokov až do príchodu Britov.

Dnes je Timur polooficiálnym patrónom postsovietskeho Uzbekistanu, čo oficiálni dejepisci prezentujú ako priameho následníka jeho ríše a diktátorského prezidenta Islama Karimova ako novodobého Timura.