Stará Pazova

Stará Pazova sa nachádza v najjužnejšej časti Strednej Európy v širšom zmysle tohto geografického termínu. Presnejšie, leží na južnom okraji Panónskej panvy, na úrodnom rovinatom kraji Sriem.

Osada s priľahlým chotárom má rozlohu 64,68 km² a hraničí sa na severe s okresom Inđija a na ostatných stranách sveta s chotármi osád patriacich do staropazovského okresu. Sú to: na západe Golubince, na juhu Vojka a Nová Pazova a na východe Staré Bánovce.

Geografická poloha osady je výnimočne priaznivá, lebo sa nachádza medzi dvoma najväčšími mestami v krajine. Leží 32 km severozápadne od Belehradu, hlavného mesta Srbska a 43 km juhovýchodne od Nového Sadu, hlavného mesta Vojvodiny. Vďaka takejto polohe sa v osade a jej okolí križujú lokálne, regionálne a medzinárodné cesty (diaľnice Európska cesta 70 a Európska cesta 75) a nachádza sa v nej aj významný železničný uzol.

Najbližšia rieka je Dunaj, ktorý preteká na vzdialenosti 10 km východne v smere zo severu na juh. Rieka Sáva, ktorá oddeľuje sriemsku časť Panónskej nížiny od Balkánskeho polostrova sa nachádza 35 km južne od mesta.[2][3]

Stará Pazova leží v miernom klimatickom pásme s pravidelným striedaním ročných období. Letá sú horúce a suché, zimy sú chladné so snehovými zrážkami, zatiaľ čo sú pre jar a jeseň charakteristické teplejšie počasie a výdatné zrážky. Priemerná teplota v januári dosahuje –1 ºC, v júli je to 21,6 ºC. Celoročný priemer je 11 ºC.

Na tomto území často dujú vetry, predovšetkým košava a chladný severný vietor – severák. Košava je juhovýchodný vietor, ktorý može dosiahnuť rýchlosť 120 km/h. Duje niekoľko dní za sebou počas celého roka, okrem letných mesiacov. Najveternejšie mesiace sú február, marec, apríl a november.

Priemerný ročný úhrn zrážok je 648 mm. Najvyššie zrážky pritom pripadajú na mesiace máj, jún a júl, najnižšie na marec a október. Priemerné množstvo oblačnosti v percentách pokrytia oblohy býva okolo 54%. Celková doba slnečného svitu je 2167 hodín ročne.[2]

Rozhodujúci vplyv na vznik a vývin Starej Pazovy a okolitých osád, mali významné medzinárodné udalosti z druhej polovice 17. a prvej polovice 18. storočia, ktorých následkom bolo zabratie tohto územia Habsburgovcami a odchod Osmanských Turkov.

Roku 1683 sa bitka pri Viedni skončila porážkou Osmanských Turkov. Piata rakúsko–turecká vojna pokračovala do rozhodujúcej porážky Turkov 11. septembra 1697 v bitke pri Zente (dnes Senta, Srbsko) cisárskym vojskom pod velením Eugena Savojského. Turci boli donútení uzavrieť s Habsburgovcami roku 1699 Karlovský mier. V auguste 1716 Eugen Savojský porazil Osmanských Turkov pri Petrovaradíne a 16. augusta 1717 aj pri Belehrade. 21. júla 1718 bol podpísaný mier v Požarevci medzi Habsburskou monarchiou a Benátskou republikou na jednej strane a Osmanskou ríšou na strane druhej. Osmani stratili všetky územia ležiace severne od Dunaja a Sávy. Celé Uhorsko a tým aj jeho Dolná zem, kam patrilo aj územie dnešnej Vojvodiny, boli oslobodené spod tureckého jarma. Ked Turci odišli, južné kraje Dolnej zeme zostali takmer vyľudnené. Viedenská vláda hneď začala tie kraje osídľovať, predovšetkým z vojenských, ale aj hospodárskych pohnútok. Osídľovaním vytvárala pevný obranný systém proti prípadnému tureckému vpádu. Na druhej strane napriek tomu, že tam pôda bola močaristá, začala sa obrábať, čo malo značný hospodársky význam.[3]

Pazova ako sídlisko sa prvý raz spomína v spisoch z roku 1716, keď sa južná časť Sriemu stala časťou Habsburskej monarchie. Bola založená najprv ako dedinská osada panónskeho typu a osídľovali ju severovýchodne od terajšieho sídla Srbi pôvodom z krajov južne od riek Sávy a Dunaja, ktoré vtedy boli časťou Osmanskej ríše. Onedlho za starousadlíkmi prišli Srbi z Liky, horského regiónu v dnešnom Chorvátsku, vtedy patriaceho do Habsburskej monarchie. Roku 1745 sa Pazova dostala pod správu habsburského vojska ako súčasť Vojenskej hranice, pozostávajúcej sa z niekoľko dištriktov. Pazova prislúchala Slavónskej vojenskej hranici a jej Petrovaradínskemu provizoriátu. V dobe 1760 – 1770 sa obyvatelia presídlili na miesto terajšieho sídla, pre nadmernú zamokrenosť terénov, na ktorých predtým bývali. Vtedy začalo i húfnejšie osídľovanie.[3][7]

Roku 1770 sa do Starej Pazovy začali sťahovať Slováci. Väčšina z nich mala svoj pôvodný domov na dnešnom strednom Slovensku, prevažne vo vtedajších uhorských stoliciach: Hontianskej, Novohradskej a Zvolenskej. Sčasti však boli aj z Turčianskej stolice, z Gemera, Liptova a Oravy.[6][7] Sťahovali sa do Pazovy v rámci tretej etapy migrácie Slovákov na Dolnú zem, najčastejšie po viacročných migračných prestávkach v osadách južného Novohradu, alebo v osadách Peštianskej stolice v prvej etape sťahovania. V druhej etape medzičasom v najväčšom počte prípadov pobudli v osadách Báčsko–bodrockej, Békešskej, Čongrádskej alebo Sabolčskej stolice. Hlavnou príčinou slovenského vysťahovalectva boli ťaživé hospodárske a sociálne podmienky, značná preľudnenosť a nedostatok existenčných možností v rodných krajoch.[5][8]

V prvom roku kolonizácie Pazovy Slovákmi, do osady sa prisťahovalo 65 rodín slovenských evanjelikov. Väčšina bola predtým, od roku 1758 usídlená v Selenči, vo feudálnej Báčke, na majetku katolíckeho arcibiskupstva v Kaloči. Kaločský arcibiskup sa roku 1769 rozhodol vysťahovať ich zo svojho veľkostatku. Využil to nájomca pustatiny Pazovy Eliáš Bohn, aby ich na vlastné náklady a na základe cisárskeho povolenia nasťahoval do Pazovy. Aby si pozbierali úrodu, bolo im dovolené v Selenči zostať do jari 1770.[5][9] Cisárske povolenie podpísal vo Viedni 26. septembra 1769 syn cisárovnej Márie Terézie Jozef II. ako jej spolupanovník. Bol to vlastne návrh a súčasne i rozhodnutie Dvornej rady o presťahovaní slovenských rodín zo Selenče do pustatiny s vtedajším názvom "Praedium Pahsoe". Prvých dvadsať rodín podľa správy veliteľa petrovaradínskeho pluku plukovníka Raškoviča sa tam nasťahovalo 21. mája 1770.[10] Usadlíci neboli ihneď zaradení do vojnových súpisov a do hraničiarskej služby, lebo podľa hraničiarskeho zákona mali voľné prvé tri roky. Museli však vysušovať močaristú pôdu, kopať kanály a studne, stavať si domy.[11]

V nasledovných rokoch do Pazovy prišli nové skupiny Slovákov, najviac zo Selenče a z Malého Kereša, ale aj z iných osád vtedajšieho Dolného Uhorska, v ktorých boli usídlení počas migračných prestávok. Aj priamo z niekoľkých osád Horného Uhorska (dnešné Slovensko) prišiel určitý počet kolonistov. V rokoch 1770 – 1775 sa sem nasťahovalo asi 1300 Slovákov, takže osada nadobudla prevažne slovenský ráz, ktorý si zachovala nasledovných asi 200 rokov. Predtým bola srbskou osadou s približne 400 obyvateľov.[5]

Slovenský evanjelický kostol

Kým bola pod správou habsburského vojska, ako súčasť Vojenskej hranice, mala Stará Pazova charakter väčšej dedinskej osady panónskeho typu so špecifickým relatívne pravidelným pôdorysom. Zákrokom vojenských vrchností formovaná bola podľa územných plánov vojenských inžinierov ako usporiadaná ulicovka, založená na geometrickej schéme uličnej siete. Podľa Hlavného návodu na osídľovanie z roku 1772, platného pre osady na územiach získaných po vytlačení Turkov, určená bola šírka hlavných ulíc na 34 až 38 metrov, kým vedľajšie ulice mohli mať šírku 11 až 16 metrov. Pozemky na stavbu domov mali šírku min. 23 metrov a dĺžku 143 až 190 metrov.[12]

Vďaka svojej výhodnej polohe v ústrednej časti východného Sriemu, na pol cesty medzi Zemunom a Petrovaradínom, Stará Pazova bola vojensko–správnym sídlom vojenskej posádky – kompánie (stotiny) a jej kapitána až do úradného zrušenia Vojenskej hranice. Obyvateľstvo bývalo a pracovalo v rodinných družstvách – zádruhách, ktoré bolo na území Vojenskej hranice zakázané deliť na menšie (rodinné) celky. Všetka pôda patrila rakúskemu panovníkovi, ktorý ju namiesto platu rozdeľoval ako léno jednotlivým hraničiarom, podľa početnosti zádruhy. Každá hraničiarska zádruha bola povinná ako protihodnotu za užívanie lénnych pozemkov živiť a do vojska dať stanovený počet hraničiarov. Tie ktoré mali do štyroch pre vojsko súcich chlapov, dávali jedného a tie ktoré ich mali päť alebo viac, dávali dvoch členov do hraničiarskej služby.[6]

Jedinou požiadavkou prvých slovenských kolonistov voči vrchnosti pred sťahovaním do Pazovy bolo, aby im dovolila v novom sídle mať svojho kňaza a učiteľa. Túto požiadavku sa im podarilo aj presadiť, takže mali svojho kňaza a učiteľa (sprvu v jednej osobe) už v roku príchodu. V tom istom roku si vybudovali modlitebňu a založili cirkevný zbor a ľudovú školu s vyučovacím jazykom slovenským.[4][13] Roku 1771 si slovenská komunita vystavala kostol z nepálených tehál a bez veže. Neskôr, roku 1781 cisár Jozef II. vydal Tolerančný patent, ktorým zaručil slobodu vierovyznania v Habsburskej monarchii. V rokoch 1786 a 1787 ho doplnil intimátmi, ktorými dovolil evanjelikom používať zvony a stavať veže pri svojich modlitebniciach. Cisárov znášanlivý postoj využili Pazovania a roku 1786 si zadovážili cisárske povolenie na stavbu kostola s vežou, o niečo skôr pred vydaním intimátu, ktorým to bolo dovolené v celej monarchii. Roku 1788 bol postavený nový, terajší slovenský evanjelický kostol z pálených tehál. Ide o stavbu s chórom a jednoloďovým priestorom ukončeným polokruhovou oltárnou apsidou. Celej stavbe dominuje veža v barokovom štýle.[5][14][15] Srbská komunita si dnešný pravoslávny kostol sv. Eliáša postavila roku 1827 v blízkosti zbúraného staršieho kostola, o ktorom sa údaje nezachovali.[3]

Revolučné udalosti z rokov 1848 – 1849 zasiahli aj Starú Pazovu. Na Májovom zhromaždení v Sriemskych Karlovciach bola vyhlásená Srbská Vojvodina. Do jej územia patrila aj Stará Pazova, ako aj celý východný Sriem. Vyše sto Pazovanov šlo pod velením Jozefa Miloslava Hurbana do srbského táboru v Sriemskych Karlovciach, aby spolu so Srbmi bojovali proti košútovcom. V novembri 1849 správa Vojenskej hranice bola znovu vrátená na územia z predrevolučných rokov.[14]

Súbor prvého slovenského divadelného predstavenia v Starej Pazove (1903): Juraj Ježo, Ida Roháčová, Ferdo Vlček, Ľudmila Hurbanová, Adam Vereš a Ján Križan (šepkár)

Po rakúsko–uhorskom vyrovnaní roku 1867 vystriedala Rakúske cisárstvo dualistická Rakúsko–uhorská monarchia. O rok neskôr prišlo aj k uhorsko–chorvátskemu vyrovnaniu. Parlament Chorvátsko–slavónskeho kráľovstva sa dožadoval demilitarizácie Vojenskej hranice pod zámienkou, že nebezpečenstvo vojny z Osmanskou ríšou už prešlo. Demilitarizácia sa začala roku 1869 a v prípade Slavónskej vojenskej hranice bola dokončená roku 1881. Stará Pazova odvtedy prináležala Sriemskej župe v autonómnom Chorvátsko–Slavónsku v rámci Uhorska. Odvtedy sa začala rýchlejšie vyvíjať. Rodinné zádruhy sa rozčleňovali a nové domy sa stavali na konci záhrad. Začal sa rýchly rozvoj remesiel a obchodu. Lénne pozemky sa teraz podľa zákona z roku 1850, konečne mohli stať skutočným vlastníctvom užívateľov. Dovolené bolo neobmedzené nadobúdanie majetku každej osobe.[6]

O vývoj osady koncom 19. storočia sa zaslúžilo aj založenie okresnej správy a súdu, no najviac výstavba železnice. Prvý vlak cez Starú Pazovu prešiel roku 1873. Budova železničnej stanice bola postavená roku 1883. Od roku 1888 tadiaľto premával legendárny Orient Express na trase Paríž–Konštantínopol. Železnica prispela k organizovaniu týždenných trhov, takže osada za krátku dobu vyrástla na chýrečné trhovisko. Založené boli peňažné ústavy, ktoré neskoršie prerástli na úverové banky, čo vplývalo na rozvoj priemyslu. Začiatkom 20. storočia boli tu priemyselné objekty predovšetkým tehelne a mlyny. Významné budovy sporiteľňu a hotel Petrovič, ktoré podnes charakterizujú centrum mesta, dal roku 1905 postaviť srbský veľkostatkár Nikola Petrovič. Hotel vystavali v eklektickom a sporiteľňu v secesnom architektonickom štýle, príznačnom pre začiatok 20. storočia v Európe.[2]

Rozprúdil sa aj kultúrno–osvetový život. Roku 1878 bola založená Staropazovská čitáreň – najstaršia kultúrna ustanovizeň miestnych Srbov a Slovákov. Hlavným zameraním čitárne bolo uspokojiť čitateľské potreby obyvateľov, ale aj vychovávať nových budúcich čitateľov. Po rokoch bol knižný fond rozdelený do dvoch čitární – Srbskej remeselníckej a Slovenskej pospolitej čitárne, založenej roku 1893. Slovenská pospolitá čitáreň usporadúvala aj divadelné predstavenia a hudobné zábavy. Roku 1903 bolo založené Slovenské ochotnícke divadlo a predvedené prvé slovenské divadelné predstavenie v Starej Pazove.[11][16]

Po prvej svetovej vojne a rozklade Rakúsko–Uhorska sa Stará Pazova zbavila periférnej polohy. Ocitla sa hlboko vo vnútrozemí novej krajiny – Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (neskoršie premenovaného na Juhoslovanské kráľovstvo). Okrem toho sa ocitla v blízkosti Belehradu, hlavného mesta nového štátu, čo značne vplývalo na jej ďalší vývin.

V novom slovanskom štáte mali Slováci prajnejšie podmienky pre národný život, ako kultúrny tak aj náboženský. Dolnozemskí Slováci, kedže ostali mimo územia materského štátu, si zakladali vlastné národnostné inštitúcie. Roku 1921 sa v Starej Pazove konala synoda Slovákov evanjelikov z Vojvodiny, na ktorej sa osamostatnila Slovenská evanjelická augsburského vyznania cirkev v juhoslovanskom štáte. Staropazovský rodák Adam Vereš bol roku 1929 vyvolený za jej prvého biskupa. Roku 1928 si staropazovskí Slováci založili Slovenský národný dom. Jeho sídlom sa stal cirkevný dom, postavený roku 1894 na mieste kde predtým bola cirkevná škola, ku ktorému pristavali sálu kapacity 1300 divákov. Dom bol inštitúciou v ktorej pôsobili: čitáreň, divadlo, spevokoly, orchestre a folklór.[14][16]

Telovýchovná organizácia Sokolská jednota, založená roku 1906 a obnovená po vojne, získala svoje miestnosti roku 1931, keď bol postavený Sokolský dom. V období medzi dvoma svetovými vojnami táto organizácia sa zúčastnila na mnohých celoštátnych sokolských zletoch, ako aj na všeslovanskom sokolskom zlete v Prahe roku 1926.[14]

Sokolský dom, bývalé sídlo Sokolskej jednoty

Bytová a komerčná budova v centre mesta

V čase druhej svetovej vojny osada sa ocitla v Nezávislom štáte Chorvátsko. Východná časť Sriemu formálne patrila do tohto bábkoveho štátu, ale ju zo strategických dôvodov nacistické Nemecko malo pod svojím dozorom a čiastočne pod svojou správou (nem. Okkupationsgebiet Ostsyrmien). Stará Pazova sa našla v pomedzí vtedy (do konca vojny) nemeckých (nem. Volksdeutsche) osád Novej Pazovy, Nových Bánoviec a Inđije a bola tu silná obranná línia nemeckého generálneho štábu. Mnohí Staropazovania sa zúčastnili hnutia odporu. Asi 130 z nich zahynulo v bojoch a devätnásti boli zajatí a popravení. Medzi nimi aj bratia Barnákovci, Janko Čmelík, Martin Dvornický, bratia Feldyovci, Ondrej Mišík, Ján Sýkora a iní. V Srieme si hnutie roku 1942 vybojovalo niekoľko slobodných partizánskych území.[6][17]

Po ukončení druhej svetovej vojny bola vyhlásená nová, socialistická Juhoslávia. Komunistická vrchnosť skonfiškovala majetky cirkvám, veľkostatkárom a majetnejším roľníkom (tzv. kulakom). Len staropazovskej veľkostatkárskej rodine Petrovičovej boli odňaté stovky hektárov pôdy, domy, podniky, hotely, banka, ktoré sa vtedy stali vlastníctvom štátu. Roľníci boli zo začiatku nútení na kolektivizáciu, ale po rokoch im štát dovolil vlastniť súkromné majetky z max. desať hektárov pôdy.[18]

Roku 1948 bola rozpustená Matica slovenská v Juhoslávii, strešná ustanovizeň juhoslovanských Slovákov, založená roku 1932 v Báčskom Petrovci. Činnosť jej miestnych odborov prevzali lokálne kultúrno–osvetové spolky. V tom istom roku bol v Starej Pazove založený Slovenský kultúrno–umelecký spolok hrdinu Janka Čmelíka, ktorý vzal na seba organizáciu kultúrnych podujatí, umeleckého a zábavného života a pestovania kultúry staropazovských Slovákov.[16]

V druhej polovici 20. storočia došlo k industrializácii a k rýchlejšiemu vývoju mesta. Roku 1956 boli založené štátne priemyselné podniky (kovoobrábací, textilný a neskoršie aj iné), ktoré sa postupne vzmáhali.[6]

Vyvíjali sa aj lokálne masovokomunikačné prostriedky. Roku 1967 bol založený Staropazovský rozhlas najprv pod názvom Rádio Vojka a neskôr, roku 1978 premenovaný na Rádio Stará Pazova. Od samého začiatku vysielal relácie nielen v srbčine, ale aj v slovenčine. Kvôli vysielaniam v slovenčine bola roku 1985 založená slovenská redakcia.[19]

V 70. a 80. rokoch boli vystavané moderné verejné budovy: mestská radnica, kultúrny dom, mestská knižnica, zdravotné stredisko, stredná škola, miestna a školské športové sály, autobusová stanica. Vybudované boli moderné športové ihriská, ako aj dopravná a technická infraštruktúra. V tomto období prišlo k rozmachu súkromného drobného podnikania v meste. Zakladané boli malé súkromné výrobné podniky, čo miestna samospráva podnecovala stimulačnou daňovou politikou. Počas tejto novej vlny hospodárskeho rozvoja, Stará Pazova bola jedným z najrýchlejšie sa vyvíjajúcich a najperspektívnejších prostredí v bývalej Juhoslávii. Bola veľmi príťažlivá nielen pre drobných podnikateľov, ale aj pre ekonomických migrantov zo zaostávajúcich regiónov Juhoslávie, najmä z Bosny a Kosova. Mesto sa vtedy rozšírilo zvlášť severozápadným smerom, ale aj v strede mesta boli vystavané nové bytové budovy a celkove sa zvýšil stupeň urbanizácie.[3]

Slovenka zo Starej Pazovy v tradičnom ľudovom kroji (odev mladuchy)

Po ukončení kolonizácie v 18. storočí sa demografická situácia v Starej Pazove až po druhú svetovú vojnu menila predovšetkým v dôsledku prirodzeného prírastku. Pre veľký prirodzený prírastok v 19. storočí, existovala aj emigrácia Slovákov, ktorí od roku 1848 vypúšťali roje nových osadníkov do obcí ležiacich na úpätí Fruškej Hory (Slankamenské Vinohrady) a na rieke Sáve alebo v jej blízkosti (Boľovce, Dobanovce, Ašaňa).[14]

Po druhej svetovej vojne počet obyvateľov stúpal najviac v dôsledku migrácií. Mechanický prílev obyvateľstva motivovaný priaznivou ekonomickou situáciou v meste, bol vysoký počnúc 60. rokmi 20. storočia. K novému prílevu prisťahovalcov došlo v 90. rokoch 20. storočia, v období občianskej vojny v Juhoslávii, keď si tu našli útočisko srbskí utečenci z Chorvátska a Bosny. Mnohí z nich sa natrvalo usadili v Starej Pazove.[20]

Mesto je známe svojou etnickou, kultúrnou a konfesionálnou rôznorodosťou. Najpočetnejší národ sú Srbi, po nich Slováci. Po druhú svetovú vojnu boli Slováci najpočetnejší zo všetkých komunít. Neskôr sa národnostné zloženie výrazne zmenilo v dôsledku migračných pohybov obyvateľstva v bývalej Juhoslávii, lebo medzi ekonomickými migrantmi, ktorí sa sem sťahovali zo zaostávajúcich regiónov bolo najviac Srbov. Srbskú komunitu zväčšili aj utečenci z Chorvátska a Bosny počas občianskej vojny v Juhoslávii.[21]

Aj po týchto demografických zmenách je Stará Pazova mestom s najväčším počtom Slovákov v Srbsku. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2011, tu žije 5105 obyvateľov hlásiacich sa k slovenskej národnosti.[9][11]

• Dom kultúry – Budova kultúrneho domu má divadelnú sálu kapacity 420 miest. Uskutočňujú sa v nej divadelné predstavenia, festivaly, folklórne hudobno–tanečné vystúpenia, koncerty, zábavné večierky a pod. Priestory kultúrneho domu sa využívajú aj ako kino, tiež ako výstavné priestory pre tematické dočasné výstavy.[22]

• Národná knižnica Dositeja Obradoviča – Mestská knižnica má knižničný fond obsahujúci vyše 50 tisíc kníh, z toho približne deväť tisíc v slovenčine. Čitatelia si môžu vypožičať diela beletrie, historické monografie, náučnú literatúru, odborné publikácie atď. Knižnica má vo svojom fonde vyše jednej tisícky encyklopédií, lexikónov, slovníkov a vzácnych titulov.[3][22]

• Slovenský národný dom – V Slovenskom národnom dome (rozlohy okolo 600 štvorcových metrov) sídli Slovenský kultúrno–umelecký spolok hrdinu Janka Čmelíka so svojimi odbočkami. V dome sa nachádzajú aj spolková knižnica, etnoizba a spolkový archív.[22]

• Stredisko pre kultúru – Táto inštitúcia má na starosti organizovanie kultúrnych podujatí v meste. Spravuje aj divadelnú sálu v Dome kultúry. Organizuje divadelné predstavenia profesionálnych divadelných súborov a koncerty vážnej a populárnej hudby. Stredisko taktiež pripravuje festival Pazovské kultúrne leto. V rámci budovy Strediska pre kultúru sa nachádza výstavný priestor – Galéria Miry Brtkovej, v ktorej sa pravidelne konajú dočasné výstavy obrazov.[3][22]

Oslava 25. výročia Slovenského divadla v Starej Pazove (1928)

Staropazovský slovenský divadelný súbor (1929)

• Miestny odbor Matice slovenskej v Srbsku – Činnosť Matice Slovenskej v Srbsku bola obnovená 5. augusta 1990 a Miestneho odboru v Starej Pazove 10. februára 1991. MOMS Stará Pazova má päť odborov: pre kultúru, školstvo, predškolské deti, vzťahy s okresom a vzťahy s cirkvou. Zaoberá sa tiež vydavateľskou činnosťou.[22]

• Slovenský kultúrno–umelecký spolok hrdinu Janka Čmelíka – V Starej Pazove je kultúrny, umelecký a zábavný život miestnych Slovákov viazaný najviac za tento spolok. Cieľom spolku je uchovávať a pestovať národné kultúrne dedičstvo, hudbu, piesne, tance a zvykoslovie miestnych Slovákov. Má široké zameranie aktivít, svojimi odbočkami zahrňuje rôzne formy kultúrnej činnosti: divadlo, folklórne súbory, orchestre, spevácke zbory, recitačnú a literárnu spoločnosť, fotodokumentačnú a archívnu sekciu atď. Zaoberá sa aj vydavateľstvom (vydáva prevažne periodiká) a organizovaním etnografických výstav.[16]
  • Slovenské divadlo VHV je významnou odbočkou spolku. Rok 1903 sa považuje za rok založenia Slovenského ochotníckeho divadla v Starej Pazove. Založili ho kňaz a dramatik Vladimír Hurban Vladimírov, známy aj pod pseudonymom VHV a jeho sestra Ľudmila Hurbanová. Divadelná tradícia v meste vyrástla najmä z činnosti VHV, ktorý v tomto divadle dlhé roky pôsobil ako herec, organizátor, autor divadelných predstavení a režisér. Prvým divadelným predstavením, ktoré bolo predvedené v hostinci, bola komédia, jednoaktovka neznámeho autora Testiná do domu – spokojnosť von z domu. Od prvého predstavenia po začiatok 21. storočia v Slovenskom divadle VHV hralo asi 2400 hercov a predstavenia režírovalo viac ako 30 režisérov. Za sto rokov bolo asi 300 premiér a spolu s nimi približne tisíc vystúpení. Boli zohraté predstavenia slovenských, srbských a svetových autorov. Divadlo vystupovalo na lokálnych, celoštátnych a svetových festivaloch (vo Fínsku, Nórsku, na Slovensku, v Slovinsku atď). V novšej dobe sa staropazovskí divadelníci vyskúšali aj v nonverbálnom divadle pod dozorom režiséra Miroslava Benku, v jeho autorskom projekte S.O.S. (Save Our Souls), zinscenovanom roku 1990. Toto predstavenie bolo pozvané na 11 medzinárodných divadelných festivalov.[11][10][23]
  • Folklórny súbor Klasy je tiež významnou odbočkou SKUS HJ Čmelíka. V rámci FS Klasy pôsobí niekoľko generačných skupín tanečníkov. K nemu sa hlásia deti materskej škôlky (detská folklórna skupina Pukance), žiaci základných škôl, stredoškoláci, študenti, ako aj osvedčení tanečníci a veteráni. Súbor sa zúčastnil početných lokálnych a medzinárodných festivalov. Okrem v Srbsku a na Slovensku, vystupoval aj v Austrálii, Česku, Grécku, Maďarsku, Rakúsku, Slovinsku.[16][24][25]

Logo prehliadky slovenskej detskej divadelnej tvorby 3xĎ

• Divadelný vavrín – Festival slovenskej vojvodinskej ochotníckej divadelnej tvorby Divadelný vavrín sa organizuje od roku 1970. Je najširšou platformou prezentácie a hodnotovej konfrontácie ročnej divadelnej činnosti ochotníckych súborov vojvodinských Slovákov. Organizuje sa každoročne. Festival má súťažný charakter. Víťazný divadelný súbor získava ako odmenu zájazd na Scénickú žatvu do Martina. Počas festivalu sa konajú sprievodné podujatia – výstavy fotografií, obrazov, kostýmov, prezentácie kníh a pod. V Starej Pazove sa festival organizuje každý tretí rok, lebo má putovný charakter a uskutočňuje sa striedavo v Starej Pazove, Báčskom Petrovci a Kovačici (eventuálne podľa dohody, aj v niektorom inom prostredí).[11][26]

• Memoriál Juraja Ondríka – Memoriál je venovaný bardovi pazovského a vojvodinského divadla Jurajovi Ondríkovi, ktorý sa etabloval ako herec a režisér, ale aj ako autor divadelných hier so súčasnou tematikou. Zaoberal sa aj folklórom. Memoriál sa koná od roku 1993, každoročne v prvej polovici decembra. Jeho súčasťou sú divadelné predstavenia pazovského súboru a hosťujúcich divadiel, folklórny program a literárne večierky.[4]

• Pazovské kultúrne leto – Rozmanitý program kultúrneho podujatia Pazovské kultúrne leto (srb. Pazovačko kulturno leto) sa prevažne uskutočňuje v srbčine, jednotlivé vystúpenia sú aj v slovenčine. Festival sa začína v júli, končí sa začiatkom septembra. V rámci neho sa usporadúvajú divadelné predstavenia, etnografické výstavy, filmové prehliadky, koncerty a vystúpenia ľudových orchestrov a speváckych zborov (domácich a hosťujúcich). Vo večerných hodinách sa na námestí za radnicou konajú koncerty populárnej a rockovej hudby (srbskí speváci a srbské rockové skupiny). Pazovské kultúrne leto uzaviera jarmok ľudovej kultúry a tradičnej staropazovskej a sriemskej kuchyne Gastro Sriem.[4]

• Prehliadka slovenskej detskej divadelnej tvorby 3xĎ – Prehliadka 3xĎ vznikla v Starej Pazove roku 1993 so zámerom podporovať činnosť slovenských detských divadelných súborov v Srbsku, ale aj podnecovať vývoj a prezentáciu divadelnej tvorby pre deti, najmä na základných školách. V rámci festivalu existujú tri kategórie: 1. bábkové divadlo, 2. deti pre deti a 3. dospelí pre deti. Podujatie má súťažný charakter. Pre najúspešnejších, tak deti ako aj dospelých, sú stanovené rôzne ocenenia, medzi nimi zájazd na divadelný festival na Slovensko alebo do Česka. Publikum tvoria prevažne žiaci slovenských základných škôl. Deti môžu počas prehliadky sledovať aj sprievodné podujatia, medzi ktorými sú workshopy na ktorých sa vyrábajú bábiky na predstavenia, diplomy na aktuálny ročník a pod.[22]

• Rozospievaný Sriem – Ide o regionálne podujatie, na ktorom vystupujú speváci–ochotníci zo všetkých slovenských sriemskych osád a prezentujú pôvodné slovenské ľudové piesne z týchto prostredí. Koná sa každoročne v októbri. Je to súťažná prehliadka sólových spevákov veku od 16 do 25 rokov. Každý spevák predvedie dve skladby – pomalú a rýchlu. Interpretov sprevádza najčastejšie pazovský ľudový orchester. Festival bol prvýkrát zorganizovaný roku 1991. Uskutočňuje sa v Starej Pazove, ale môže byť usporiadaný aj v inej sriemskej osade, v prípade významného výročia lokálneho slovenského spolku čiže výročia miestnych Slovákov.[22][27]

Napriek tomu, že Stará Pazova predstavuje mestské a prímestské prostredie, medzi miestnymi Slovákmi sa vo veľkej miere zachovala tradičná ľudová kultúra. Táto sa vyznačuje viacerými zvláštnosťami. Svojrázny je staropazovský slovenský ľudový kroj, ktorý si udržal mnohé archaické prvky. Špecifický je aj pazovský spôsob vokálnej interpretácie tradičných slovenských ľudových piesní (tzv. pazovské spievanie). Zachovalo sa tu aj množstvo zvykoslovných tradícií, rodinných a kalendárnych. Jedna z najznámejších lokálnych kalendárnych tradícii je chodenie s paničkami.[28]

• Slovenská ľudová hudba – Medzi pazovskými slovenskými ľudovými piesňami je asi 70% takých, ktorých motívy, alebo aj celé piesne sú známe aspoň v jednej lokalite na Slovensku, takže sa považujú za prinesené zo starej vlasti. Ostatné sú svojrázne, lokálne. Pazovský spôsob vokálnej interpretácie slovenských ľudových piesní je známy pod názvom pazovské spievanie a charakterizujú ho ozdobovanie, trilkovanie a glissandá. Princíp ozdobovosti spočíva v interpretácii viacerých, až mnohých tónov výškovo identifikovateľných na jednu slabiku, resp. na jeden vokál, výnimočne aj na znelú spoluhlásku. Vo veľkej miere je zastúpená pentatonika.[28][29] Keď ide o inštrumentálny prejav, v minulosti sa tu hralo na dychových nástrojoch a zo strunových nástrojov bola zastúpená citara. Neskôr sa začali používať iné strunové nástroje – gitara, husle a kontrabas. Postupne bol k nim pripojený štvrtý nástroj – harmonika, najprv diatonka a heligónka, kým po druhej svetovej vojne sa začala uplatňovať aj päťradová a šesťradová chromatická gombíková harmonika.[16]

• Chodenie s paničkami – Kalendárny zvykoslovný prejav chodenie s paničkami súvisí s jarným obdobím a veľkonočným cyklom. Kresťanské tradície sa v ňom spájajú s tradíciami z predkresťanských, pohanských čias. Symbolizuje vyprevádzanie zimy, vítanie jari a znovuzrodenie života. Táto stará obyčaj v Starej Pazove kontinuitne pretrváva aj v 21. storočí, keďže sa traduje, respektíve odovzdáva z generácie na generáciu. "Paničky" chodia po domoch na Kvetnú nedeľu. Tvorí ich skupina detí vo veku od 3 do 10 rokov, oblečených do staropazovského slovenského ľudového kroja, kde záväzne jedno dievča na hlave má partu, ako mladucha. Tancujú a spievajú pieseň Kvetná nedeľa, ďe si kľúče podela... Do košíka, ktorý nesú so sebou dostávajú odmenu – čerstvé vajíčka alebo peniaze.[28][30]

Roku 2019 sa v Starej Pazove konala medzinárodná konferencia pod názvom Veľkonočné tradície staropazovských Slovákov – Paničky na ktorej sa zrodila idea zapísať chodenie s paničkami do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.[31][32]

Pre slovenskú vojvodinskú a tak aj staropazovskú kuchyňu sú typické múčniky: rožky, záviny, buchty a pod. Najznámejšou lokálnou kulinárskou špecialitou sú pazovské rožky – kýfle. Záviny sa tu tradične pripravujú v dvoch variantoch: z tenkého lístkového cesta (tzv. rejteš) alebo z kysnutého cesta (tzv. retešík).[22]

Pokiaľ ide o hlavný chod, lokálna kuchyňa, ako srbská tak aj slovenská, je známa hlavne bravčovým mäsom. Príznačné sú jedlá z mletého mäsa: mäsové gule – ťufty, ako aj plnené kyslé kapustné listy – sárma.[22]

• 
  Pazovské rožky – kýfle
• 
  Závin z kysnutého cesta – retešík
• 
  Parené buchty – nadlacky

• Vendelín Bohboj Kutlík, (1834 – 1904), slovenský advokát, básnik, publicista, národný buditeľ
• Adam Vereš (1883 – 1931), slovenský evanjelický kňaz, prvý biskup Slovenskej evanjelickej augsburského vyznania cirkvi v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov (neskôr v Juhoslovanskom kráľovstve)
• Vladimír Hurban Vladimírov (1884 – 1950), slovenský evanjelický kňaz, dramatik a publicista
• Ferdinand Klátik (1895 – 1944), publicista, prekladateľ, redaktor časopisov, divadelný režisér a pedagóg
• Janko Čmelík (1905 – 1942), antifašista, partizán, organizátor hnutia odporu v Starej Pazove počas druhej svetovej vojny, národný hrdina Juhoslávie
• Michal Filip (1915 – 1989), filológ, slavista, kultúrny historik a univerzitný profesor, zakladateľ juhoslovanskej slovakistiky ako vednej disciplíny
• Zlatko Klátik (1922 – 1990), slovenský spisovateľ, prekladateľ, literárny historik a kritik
• Slobodan Tišma (1946), srbský spisovateľ, nositeľ literárnej ceny NIN, rockový hudobník žánru New Wave
• Ján Stupavský (1947), akademický sochár a pedagóg
• Pavel Pop (1948 – 2019), akademický maliar, grafik
• Anna Maričová (1951 – 2016), filologička, univerzitná profesorka, prednášateľka na katedre slovakistiky Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade[11]

• Karol Lilge (1888 – 1953), publicista a prekladateľ
• Mira Brtková (1930 – 2014), akademická maliarka, sochárka, divadelná a filmová režisérka
• Miroslav Benka (1956), slovenský divadelný režisér, scenárista, herec, dizajnér a univerzitný profesor