Eklekticizmus (umenie)

Rozlišujeme eklektizmus simultánny, syntetický a formálny. Eklektizmus simultánny je prvou etapou vývoja od roku 1830, kedy rozdielne štylistické prostriedky či stavby existujú popri sebe a sú vo vzájomnej konfrontácii, kontrastujú si svojou rozličnosťou. Základy simultánneho eklekticizmu položili nemeckí architekti Karl Friedrich Schinkel, Friedrich von Gärtner a Leo von Klenze.

Druhou fázou bol eklektizmus syntetický, ktorý usiluje o zmiernenie opozičných štýlov prostredníctvom ich spájania v jednom objekte. Najtypickejším príkladom bol projekt tzv. syntetickej katedrály architekta Augusta Boileaua, kde sa autor snažil spojiť byzantské, klasické a gotické prvky v kombinácii s kovom. Rozvíjal sa najmä v Rakúsku a Francúzsku či Nemecku (napr. Kreuzkirche v Berlíne od Johannesa Otzena). Cielený syntetický eklekticizmus môžeme vnímať ako nedokonalú estetickú kompozíciu, ktorá nemá jednoznačný charakter a vzájomnú kompozičnú previazanosť. Popri týchto tzv. nepodarkoch však existujú aj vydarené stavby najmä teda postmoderný radikálny eklektizmus, ktorého predstaviteľom bol aj Robert Venturi. V týchto prípadoch bol výsledok pozitívny, a to v tom zmysle, že architekti resp. umelci v postmoderne nenarábali s týmito prvkami ako s historickou hodnotou, ale využívali ich ako prostriedok svojho osobného pohľadu na architektúru.

Poslednou fázou je eklektizmus formálny zdôrazňujúci štýl krásnych umení. Uplatnil sa najmä v USA. V Európe sa eklektizmus prejavil najmä na prelome 19. a 20. storočia pre potrebu vytvárania reprezentatívnych prepychových budov využívaním historických slohov.

Na Slovensku historizujúce neoslohy vyústili do eklektizmu na prelome 70-tych a 80-tych rokov. Môžeme ho chápať ako neskorý historizmus, ktorý zdôrazňoval bohaté plastické členenie a bohatosť architektonických článkov. Eklekticizmus je často interpretovaný ako neschopnosť doby vytvoriť si vlastný sloh či štýl, no dnes už vieme oceniť jeho prínos vystihujúci atmosféru doby. Aj napriek rozvoju stavebných technológií (železo, železobetón) sa architekti snažili zakryť tektoniku stavby a investori chceli často reprezentačné a nie „holé“ stavby.

Prechod od historizmu a k eklektizmu bol na Slovensku kontinuálny. Najskôr kombinácie gotických a románskych prvkov na sakrálnych objektoch v ktorej bol postavený aj bratislavský Blumentálsky kostol od architekta Friedricha (Fritza) Rumpelmayera, neskôr kombinácia baroka a renesancie, ktorého príkladom je budova Slovenského národného divadla v Bratislave od autorov F. Fekinera a H. Helmera, ktorá ako predstaviteľ kultúrno-spoločenských stavieb nie je zďaleka jediná. Do tejto skupiny patrí aj reduta a divadlo v Spišskej novej Vsi podľa projektu K. Gerstera, divadlo v Košiciach od architektov A. Langa a A. Steinhardta. Ešte aj na začiatku 20. storočia, kedy bola secesia v plnom rozkvete, nájdeme na Slovensku eklektické stavby v podobe bratislavskej reduty Dezidera Jakaba a Marcela Komora, reálneho gymnázia na Zochovej ulici v Bratislave I. Alpára či košickej železničnej stanice od autora J. Huberta. Uplatnenie eklektizmu nachádzame na mnohých typologicky odlišných objektov ako napr. administratívny blok radnice v Ružomberku, obytné domy v Bratislave, župný dom v Rimavskej Sobote alebo liečebný dom Branisko v Bardejovských kúpeľoch. Koniec eklektizmu je spojený s nástupom nevýraznej secesie a potom sa už otvoril priestor funkcionalistickej architektúre.

• 
  Nový evanjelický kostol v Kežmarku
• 
  Blumentálsky kostol v Bratislave
• 
  Bratislavská reduta na Palackého ulici
• 
  Slovenské národné divadlo v Bratislave
• 
  Košické divadlo na Hlavnej ulici

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému eklektická architektúra

• Hájek, V.: Architektúra. Prvé vydanie. Grada, 2000. 240 s. ISBN 80-7169-722-2
• Dudák, V. a kol.: Encyklopedie světové architektury. Prvé vydanie.Praha, 2000. 400 s. ISBN 80-86223-07-8
• Chatelet, A.: Historie de L´art. Prvé vydanie. Praha, Cesty 1996. 577 s.
• Lukáčová, E.: Eklekticizmus, otázka štýlov a dnešok. Projekt 5, 1986, s. 16-20