Adam Vereš

• otec Adam Vereš, notár
• matka Mária, rodená Kiršnerová
• brat Dr. Vladimír Vereš (1894–1964), lekár, prvý správca zdravotného strediska v Starej Pazove
• manželka Božena, rodená Kopová, učiteľka
• syn Milan, právnik
• syn Ivan, slovenský evanjelický kňaz v Iloku, v dnešnom Chorvátsku
• syn Vladimír, slovenský evanjelický kňaz a senior Sriemskeho seniorátu SEAVC v Srbsku (vtedy v Juhoslávii)
• dcéra Oľga, učiteľka
• dcéra Marta, učiteľka
• synovec Alexander Saša Vereš (1926–1992), chorvátsky spisovateľ, filológ, redaktor Lexikografického ústavu v Záhrebe
• synovec Milan Vereš (1928–2019), právnik a diplomat, veľvyslanec Juhoslávie v Budapešti a v Moskve[1][3][4]

Základnú ľudovú školu navštevoval v rodisku a v sriemskej dedine Ugrinovce, kde jeho otec pôsobil ako notár. Zmaturoval roku 1902 na osemročnom gymnáziu v Zemune. Teológiu tri roky študoval na Evanjelickej teologickej fakulte Viedenskej univerzity. Počas štúdií vo Viedni bol podpredsedom slovenského akademického spolku Národ. Stýkal sa aj so Samuelom Zochom a Milanom Hodžom. Štúdium dokončil na Teologickej akadémii uhorskej evanjelickej cirkvi a. v. v Prešporku (dnes Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave).[5]

Po skončení štúdií, od roku 1905, pôsobil najprv ako katechéta v Starej Pazove. Za kňaza bol ordinovaný 1. novembra 1906 biskupom Gustavom Scholtzom. Ako kňaz pôsobil najprv medzi Slovákmi v Bulharsku, v dedine Gorna Mitropolia (bulh. Горна Митрополия). Roku 1909 bol pozvaný za kňaza do nemeckého evanjelického zboru v sriemskej dedine Krčedín. V blízkych Slankamenských Vinohradoch, osídlených evanjelickými Slovákmi, založil slovenskú ľudovú školu, v ktorej určitý čas aj sám vyučoval. Roku 1916 prešiel do neďalekej Bešky, kde taktiež pôsobil ako farár nemeckého evanjelického zboru. Roku 1920 bol zvolený za predsedu novozaloženého Spravujúceho výboru pre všetky evanjelické a. v. cirkvi v novoutvorenom Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov (3. októbra 1929 premenovanom na Juhoslovanské kráľovstvo). Roku 1921 sa stal kňazom slovenského evanjelického zboru v Iloku, v dnešnom Chorvátsku. Odtiaľ bol v istom roku zvolený za seniora vtedy založeného Sriemskeho seniorátu.[6][7][8]

Roku 1925 na konvente v Starej Pazove bol zvolený za správcu slovenského evanjelického a. v. dištriktu a neskôr za biskupského administrátora. Za prvého biskupa Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov (dnes SEAVC v Srbsku) bol zvolený 3. januára 1929. Inštalovaný bol 18. septembra 1929 v Starej Pazove. Inštalačný čin vykonal biskup Západného dištriktu, vtedajší predsedajúci biskup Evanjelickej cirkvi augsurského vyznania na Slovensku Dr. Dušan Fajnor.[2][5]

V poslednom období svojho života ochorel na diabetes a nakazil sa tuberkolózou, čo zapríčinilo jeho predčasnú smrť. Zomrel 2. novembra 1931 v Novom Sade. Pochovali ho 5. novembra 1931 v Iloku, kde najdlhšie pôsobil. Nad jeho hrobom kázal senior Gustáv Klobušický. Odobrali sa od neho aj biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku Vladimír Pavel Čobrda a Philipp Popp, biskup Evanjelickej (viacnárodnostnej, prevažne nemeckej) a. v. cirkvi v Juhoslovanskom kráľovstve.[1][5]

Adam Vereš bol vynikajúci kňaz s vysokou vzdelanostnou kultúrou, s príznačnou toleranciou a s vizionárskym myslením. Preto užíval prirodzenú autoritu medzi kolegami – slovenskými i nemeckými. Navyše bol obdarený organizačným talentom a darom jemnej diplomacie s citlivým chápaním ekumenickej spolupráce, čo mu umožnilo blahodarne slúžiť evanjelickej cirkvi v slovenskej enkláve mimo územia Slovenska.[9]

Počas svojho pôsobenia sa venoval duchovnej starostlivosti o cirkevné zbory a cirkev všeobecne, ale intenzívne sa zaujímal aj o školskú výchovu detí a vzdelávanie národa. Nezáležalo mu iba na tom, aby jednotlivec bol veriacim kresťanom, mal záujem aby bol aj vzdelaný a široko rozhľadený. Bol si vedomý, že len cez široko chápanú osvetovú prácu, cez vzdelanie, vedie cesta k hospodárskemu rozmachu, sociálnemu vzostupu a národnému povedomiu. V cirkevných zboroch, v ktorých pôsobil, sa snažil zabezpečiť najvhodnejšie možné podmienky pre školenie detí. V bulharskej Gornej Mitropolii a v sriemskych sídlach Ilok, Lug a Slankamenské Vinohrady založil základné školy s vyučovacím jazykom slovenským. Nedostatok slovenských učiteľov medzi dolnozemskými Slovákmi riešil tak, že v Novom Sade roku 1928 zorganizoval učiteľský kurz a vyškolených učiteľov potom umiestňoval do slovenských škôl na území dnešnej Vojvodiny. Podstatne sa zaslúžil o osamostatnenie dnešnej Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku (vtedy v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov) a zohral dôležitú úlohu pri jej ďalšom organizovaní. Zaslúžil sa aj na príprave prvej ústavy cirkvi. Ústava bola štátom prijatá a potvrdená roku 1932 a platila ďalších dvadsať rokov.[1][5][7]

Zostavil a vlastným nákladom vydal knihu Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a. v. v kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch. Kniha vyšla v Báčskom Petrovci roku 1930, z príležitosti 400 ročného jubilea Augsburského vyznania (predloženého roku 1530 na ríšskom sneme v Augsburgu). Na obsahu knihy sa podieľali desiatky autorov, farárov a seniorov cirkvi. V publikácii je spracovaná história každého zboru a seniorátu, od príchodu Slovákov až po rok 1930 a podané su v nej aj krátke životopisy kňazov a niektorých dozorcov, ktorí v tej dobe pôsobili v zboroch a seniorátoch. Rozsah tejto publikácie a bohatstvo v nej uverejneného materiálu, ju na celé desaťročia predurčilo stať sa prameňom a základným zdrojom poznania nielen cirkevných dejín evanjelických Slovákov vo vojvodinskom prostredí, ale aj dejín slovenských osád vo vtedajšej Juhoslávii.[5]

Známe su a často sa v literatúre citujú slová Adama Vereša prednesené v jeho biskupskej správe z roku 1930: Náš národ treba zachrániť pri viere v Boha, vo vernosti a prítulnosti ku svojej slovenskej evanjelickej cirkvi a v láske ku svojmu slovenskému národu. Povzniesť ho, aby medzi inými národmi vyvodil v mravnosti, vzdelanosti a v blahobyte.[5]

Od juhoslovanského kráľa Alexandra I. Karađorđeviča bol viackrát vyznamenaný za svoje zásluhy pre prácu v cirkvi. Roku 1922 dostal Rad svätého Sávu 3. stupňa, roku 1929 Rad svätého Sávu 2. stupňa a roku 1930 Rad bieleho orla 5. stupňa.[2]

Jedna ulica v Starej Pazove nesie jeho meno. Námestie v Iloku, na ktorom sa nachodí slovenský evanjelický kostol s cirkevným domom, nesie od roku 2002 názov Námestie Adama Vereša (chorv. Trg Adama Vereša). Na tomto cirkevnom dome, v ktorom v čase biskupského pôsobenia Adama Vereša sídlil biskupský úrad, je osadená pamätná tabuľa. Pred domom, na námestí, je umiestnená jeho bronzová busta.[9]