Ľudová škola

Počiatky ľudových škôl (v najširšom zmysle) na Slovensku sa viažu k činnosti reformovaných protestantských cirkví v 16. storočí. Tie zakladali školy, kde sa žiaci učili čítaniu, písaniu, počítaniu a náboženstvu. Dôležitý znak bolo, že vyučovanie prebiehalo v materinskom jazyku a preberali sa aj elementárne praktické vedomosti z poľnohospodárstva a remesiel.[4]

Jan Amos Komenský v 17. storočí spomína (asi ako prvý teoretik) na teoretickej úrovni koncepciu školy, ktorú nazýva „schola vernacula“ (doslova „materskojazyková škola“, dnes sa obyčajne prekladá ako národná škola alebo ľudová škola), čím myslel všeobecnovzdelávaciu nižšiu školu vyučujúcu v materinskom jazyku, ktorou musí prejsť každý člen národa.[10][3]

Počas osvietenstva mnohí vzdelanci a filantropi horovali za rozšírenie škôl toho typu, ako mal na mysli napr. Komenský, s cieľom pozdvihnúť dedinský ľud z chudoby a zaostalosti.[3] Preto napr. v roku 1774 bol na popud Márie Terézie vydaný zákon (tzv. „Školský poriadok“), ktorý zostavil J. I. Felbiger, a ktorým sa prvýkrát pre rakúsku monarchiu okrem Uhorska zjednocovalo to, čo by sme dnes označili ako základné školstvo v materinskom jazyku. Spomínané školy delil text na triviálne školy (nem. Trivialschule; v dedinách a mestečkách, jedno- alebo dvojtriedne), hlavné školy (nem. Hauptschule; v mestách, trojtriedne) a normálne školy (nem. Normalschule; v sídlach „provincií“, t.j. rozšírené hlavné školy). Pre Uhorsko bol tento „Školský poriadok“ v adaptovanej podobe schválený až o tri roky neskôr na základe dokumentu nazvaného Ratio educationis.[11][12]

Dokument Ratio educationis z roku 1777 nazval školy, ktoré by sme dnes nazvali základné (s materinským vyučovacím jazykom) scholae vernaculae alebo scholae nationales (dobový nemecký názov znel Nationalschulen, nie Volksschulen[13][14]; v slovenských textoch prekladané ako národné školy[15][16], neskôr aj ľudové školy[17][18]; v modernom maďarskom preklade népiskolák alebo nemzeti iskolák[19]). Tieto školy dokument rozdelil podľa sídla, počtu predmetov a počtu učiteľov takto[20][21][22][23][24][25]:

• dedinské národné školy - s 1 učiteľom; pre deti roľníkov; latinské názvy v texte: vernacula schola comparate ad pagos, pagi schola, schola pagi, pagana schola, schola pagana; zodpovedá Felbirgerovej „triviálnej škole“ na dedine
• národné školy v mestečkách - s 2 učiteľmi; pre deti remeselníkov; latinské názvy v texte: oppidana vernacula schola, oppidana schola vernacula; zodpovedá Felbirgerovej „triviálnej škole“ v mestečku
• mestské národné školy - s 3 učiteľmi; pre deti remeselníkov a obchodníkov; latinské názvy v texte: vernacula urbana schola, vernacula urbis schola, schola urbis vernacula ; zodpovedá Felbirgerovej „hlavnej škole“ a niektorých textoch sa vyskytuje aj pod latinským názvom „schola capitalis“, od roku 1868 im zodpovedali meštianske školy
• vzorné národné školy (vzorové národné školy, normálne školy, normálky) - so 4 a viac učiteľmi; v sídlach dištriktov; pre deti remeselníkov a obchodníkov; de facto vylepšené mestské národné školy; býval pri nich aj ročný kurz na prípravu učiteľov národných škôl; latinské názvy v texte: primaria schola vernacula, primaria vernacula schola, schola primaria vernacula, schola vernacula primaria, schola vernacula normalis

Ratio educationis z roku 1805 (tzv. druhé Ratio educationis) potvrdilo z prvého Ratio educationis rozdelenie národných škôl (ľudových škôl) a zásadu vyučovania v ľudovom jazyku (teda pre územie Slovenska v slovenčine, resp. miestnom nárečí). Podľa tohto nariadenia museli učitelia ľudových škol ovládať maďarčinu, do roku 1848 však tlak maďarizácie nenadobudol širšie rozmery.[26]

Národné školy (ľudové školy) boli na Slovensku ešte v prvej polovici 19. storočia zriedkavé, z dôvodu finančnej nedostupnosti pre poddanské obce.[4] Koncom päťdesiatych rokov 19. storočia malo vlastnú školu menej než dve tretiny obcí, väčšinou šlo o jednotriedne školy s dosť nízkou úrovňou vyučovania. Vyučovací jazyk mala byť čeština, to sa však nedodržiavalo (samotní učitelia ju často neovládali a chýbali učebnice) a používala sa štúrovská, Hattalovská slovenčina a bernolákovčina. Prevládali však miestne nárečia.[27]

V rokoch 1845 - 1868 sa používalo označenie elemi iskola, teda elementárna (alebo základná) škola.[1]

V roku 1868 Uhorsko prijalo zákon s doslovným názvom „zákonný článok týkajúci sa ľudovoškolskej verejnej výučby“ (zákonný článok XXXVIII/1868). V ňom zaviedlo súhrnný termín népoktatási tanintézet, ktorý zahŕňal tieto školy: elemi népiskola, felsőbb népiskola, polgári iskola a tanítóképezde[28][29][30][31][32][33][34][35][36][37][38]:

• Népoktatási tanintézet znamená doslova „ľudovyučovací učebný ústav“ a zvykne sa v literatúre prekladať ako národnovychovávací učebný ústav, ľudovýchovná škola, základná škola alebo nepresne (podľa terminológie používanej vtedy v Česku resp. od roku 1919 v celom Česko-Slovensku) národná škola.
• Elemi népiskola znamená doslova „základná (alebo elementárna) ľudová škola“ a zvykne sa v literatúre prekladať ako elementárna ľudová škola, elementárna národná škola, elementárna škola, základná ľudová škola, nižšia ľudová škola alebo ľudová škola (v užšom zmysle).
• Felsőbb népiskola znamená doslova „vyššia ľudová škola“ a zvykne sa v literatúre prekladať ako vyššia ľudová škola alebo vyššia národná škola.
• Polgári iskola je meštianska škola.
• Tanítóképezde sa zvykne v literatúre prekladať ako učiteľský ústav, učiteľská prípravovňa, učiteľská prípravka či škola na výchovu učiteľov.

O posledných dvoch typoch škôl pozri samostatné články. Pokiaľ ide o prvé dva typy, platilo nasledovné[37][38][39][40][41]:

• Elemi népiskola sa delila na:
  • šesťročnú mindennapi iskola („denná škola“, občas prekladané ako počiatočná škola): Bola to škola určená pred deti od 6 do 12 rokov (v praxi však bola často kratšia - porov. nižšie). Najčastejšie bola zriaďovaná cirkvami. Vyučovacím jazykom podľa zákona z roku 1868 mohol byť materinský jazyk, ale ďalšie zákony tento princíp rýchlo okresali. Povinné predmety boli vierouka a mravouka, písanie a čítanie, počtovanie z hlavy a s číslicami, gramatika, cvičenie reči a umu, krajský zemepis a dejepis a niečo aj zo všeobecného zemepisu a dejepisu, prírodospyt s osobitným zreteľom na spôsob výživy a kraj, prírodopis, praktické práce v poľnohospodárstve a záhradníctve, náuka o občianskych právach a povinnostiach, spev, telocvik so zreteľom na vojenskú prípravu. Počet hodín týždenne bol 20 až 25.
  • trojročnú ismétlő iskola (po slovensky opakovacia škola): Bola to škola zriaďovaná obyčajne obcami, ktorú po skončení 6. triedy (a teda aj 6-ročnej povinnej školskej dochádzky) povinne navštevovali všetci žiaci do 15. roku veku, ak nenavštevovali inú školu. Učilo sa v nej len 5 hodín týždenne, v lete 2 hodiny týždenne. Vyučovalo sa výlučne po maďarsky. Delila sa na dva typy: všeobecnovzdelávacia opakovacia škola (ak počet žiakov bol do 20) iba opakovalo učivo z mindennapi iskola, kým hospodárska opakovacia škola (ak počet žiakov prekročil 20) poskytovala praktickú výuku, najmä v oblasti poľnohospodárstva.
• Felsőbb népiskola bola škola pre žiakov, ktorí skončili školu mindennapi iskola alebo pre žiakov, ktorí urobili prijímačky. Vyučovanie trvalo 3 roky pre chlapcov a 2 roky pre dievčatá. Počet hodín týždenne bol 18-24. Chlapci sa učili vierouku a mravouku, krasopis a kreslenie, materinskú reč, počtovedu a merbovedu s praktickými cvičeniami, prírodospyt a prírodopis s ohľadom na roľníctvo a priemysel, všeobecný i krajinský dejepis a zemepis, začiatky poľnohospodárstva, ústavu a telocvik. Pre dievčatá boli tie isté predmety zamerané na ich ženské poslanie, a venovali sa prácam v záhradníctve a ženským ručným prácam. Vyššie ľudové školy sa v praxi neujali, žiaci chodili radšej do meštianskych škôl. Na Slovensku boli len tri takéto školy, na všetkých sa vyučovalo po maďarsky.

Népoktatási tanintézet, a teda aj všetky ľudové školy, mohol zriadiť a vydržiavať štát, obce, jednotlivci, konfesie (cirkvi) a spoločnosti.[42][43]. Zákon z roku 1868 určoval povinnú šesťročnú školskú dochádzku.[3] V praxi na dedinách však bola dochádzka detí obmedzená na 3-4 zimy, kedy neprebiehali poľnohospodárske práce[44]. Pri príležitostí 1000. výročia zaujatia vlasti vznikol plán založiť na nemaďarskom území Uhorska 1000 štátnych ľudových škôl.[45] Nárast podielu štátnych škôl znamenal výrazné posilnenie maďarizácie. Apponyiho školské zákony znamenali prienik maďarčiny aj do najnižších tried ľudových škôl.[46] V roku 1910 existovalo 429 slovenských ľudových škôl, čo predstavovalo asi 20 % žiakov. V školskom roku 1913/1914 ich bolo 365, počet žiakov tvoril 1/6. Na jar 1918 z 3641 ľudových škôl sa v 140 učilo po slovensky a v 186 dvojjazyčne.[45]

Podobný (ale odlišný) zákon ako v Uhorsku prijali v roku 1869 aj v rakúskej časti rakúsko-uhorskej monarchie; išlo o tzv. ríšsky zákon o obecných (či ľudových) školách, t.j. zákon RGBl. č. 62/1869. Tento zákon použil súhrnný termín Volksschule (ktorý bol mimochodom prvýkrát oficiálne použitý v rakúskej monarchii v roku 1840), ktorý zahŕňal Allgemeine Volksschule a Bürgerschule. Doslovné preklady do slovenčiny znejú Volksschule - ľudová škola, Allgemeine Volksschule - všeobecná ľudová škola, Bürgerschule - meštianska (alebo občianska) škola. V oficiálnych prekladoch rakúskych právnych predpisov do češtiny sa Volksschule prekladalo ako obecná škola (v širšom zmysle) a Allgemeine Volksschule buď ako obyčejná škola obecná alebo ako obecná škola (v užšom zmysle), Bürgerschule ako mešťanská škola. V praxi sa však často odchylne od týchto prekladov Volksschule prekladalo ako národní škola a Allgemeine Volksschule ako obecná škola. Tento princíp používať výraz „národná škola“ ako súhrnné označenie pre klasickú ľudovú (obecnú) školu a podobné školy sa neskôr aplikoval - vtedy už aj v textoch právnych predpisov - v čase prvej ČSR (aj na Slovensku) a v slovenskej literatúre sa niekedy spätne používa označenie „národná škola“ ako preklad podobného podobného súhrnného pojmu népoktatási tanintézet z uhorského zákona z roku 1868 (pozri vyššie).[47][2][48][49][50][51][52][53][54][34][55][56][57]^:26-27

Predvojnové Česko-Slovensko prevzalo vyššie spomínaný rakúsky zákon z roku 1869 a uhorský zákon z roku 1868 a na celkovom systéme škôl vykonalo iba neveľké zmeny. Ekvivalentom népoktatási tanintézet sa stal pojem národné školy (pozri nižšie), elemi népiskola mala oficiálny názov ľudová škola (český ekvivalent: obecná škola), felsőbb népiskola bola zrušená (pozri nižšie) a meštianska škola bola skrátená o rok (pozri nižšie) a bolo označovaná alternatívne ako občianska škola.

V roku 1919 sa v zákone 189/1919 prvýkrát oficiálne spomínajú národné školy (nem. Volksschule) ako súhrnné označenie pre obecné školy (na Slovensku ľudové školy) a meštianske (nazývané aj občianske) školy. Celkovo k národným školám podľa rôznych predpisov za prvej ČSR okrem ľudových (obecných) a meštianskych škôl patrili aj: „pokračovacie školy či kurzy s povinnou dochádzkou pre mládež vo veku od 14 do 16 rokov“ (§ 11 zákona č. 226/1922), ústavy pre postihnuté deti (hluchonemé, slepé, zmrzačené a škrofulózne, duševne vadné a mravne vadné) a materské školy (opatrovne).[57]^:27[56][pozn 1]

Malý školský zákon z roku 1922 (zákon č. 226/1922 Sb.) stanovil povinnú školskú dochádzku 8 rokov (od 6 do 14 rokov veku žiaka); na Slovensku to znamenalo predĺženie školskej dochádzky o dva roky (realizovalo sa až od školského roku 1927-28). Do učebných plánov národných škôl bola zavedená občianska náuka a ručné práce a na základe požiadavky rodičov deti nemuseli chodiť na náboženstvo. Felsőbb népiskola (v zákone nazývaná vyššia národná škola) bola zrušená. Meštianske školy boli podľa rakúskeho (českého) vzoru skrátené na 3 roky (toto bolo realizované od roku 1925).[58][55]

V tomto období tvorili ľudové školy väčšinou málotriedne školy (V roku 1931 až 49 % všetkých ľudových škôl tvorili jednotriedne školy a iba 7,2 % ľudových škôl bolo päť- alebo viactriednych).[59] Po piatom ročníku vyše polovica žiakov (deti z chudobnejších rodín) pokračovala do 6.-8. ročníka. Tu sa však učivo iba opakovalo, rozširovalo sa iba veľmi málo, a preto títo žiaci po skončení ľudovej školy nemohli postúpiť do vyššej školy. Ostatní žiaci (deti z bohatších rodín) po 5. ročníku naopak odchádzali na gymnáziá a meštianske školy.[3] V školskom roku 1937/1938 bolo na Slovensku 4297 ľudových škôl, s 11 709 triedami, 11 496 učiteľmi a navštevovalo ich 529 731 žiakov.[60]

Počas prvej slovenskej republiky (1939 - 1945), od roku 1940 (zákon č. 308/1940), boli všetky ľudové školy cirkevné.[3][61] Od roku 1944 (nariadenie SNR č. 5/1944), t.j. pre väčšinu Slovenska de facto až jari 1945, boli všetky školy, teda aj ľudové školy, na Slovensku štátne (platilo to až do roku 1990)[62]

Zákonom č. 95/1948 bola ľudová škola (a meštianska škola) zrušená a nahradená dvoma typmi škôl - tzv. národnou školou (prvých 5 rokov povinnej dochádzky, nie je zhodná s tým, čo sa do roku 1948 označovalo ako národná škola) a tzv. (nižšou) strednou školou (nadväzujúce 4 roky povinnej dochádzky, z dnešného pohľadu druhý stupeň základnej školy). Povinná školská dochádzka bola stanovená na 9 rokov.[63][64]

Zákonom č. 31/1953 bola celá školská sústava zmenená tak, že existovala paralelne tzv. jedenásťročná stredná škola (z dnešného pohľadu základná škola trvajúca 11 rokov), osemročná stredná škola (z dnešného pohľadu základná škola trvajúca 8 rokov) a národná škola (z dnešného pohľadu päťročná alebo osemročná základná škola). Povinná dochádzka bola stanovená na 8 rokov.[65][66]

V roku 1960 všetky tieto školy nahradila tzv. základná deväťročná škola; povinná dochádzka bola stanovená na 9 rokov. Základná deväťročná škola bola v roku 1984 zmenená na tzv. základnú školu, ktorá bola už len 8-ročná; povinná dochádzka bola 10 rokov. Od roku 1990 (zákon č. 171/1990 Zb.) sú základné školy opäť deväťročné (spočiatku existovali paralelne aj osemročné) s možnosťou časti žiakov prejsť po 4 rokoch základnej školy na osemročné gymnázium; povinná dochádzka bola najprv 9 rokov, neskôr bola predĺžená na 10 rokov.[67][68]