Focke-Wulf Fw 191

V júli roku 1939 začalo RLM (Ríšske ministerstvo letectva) hľadať návrhy na výškový stredný bombardér (program „Bomber B“). Mal mať maximálnu rýchlosť 600 km/h a uniesť náklad 4 000 kg bômb do akejkoľvek časti Británie zo základní v Nórsku alebo vo Francúzsku. Okrem toho mal mať nový bombardér pretlakové priestory pre posádku, diaľkovo ovládanú výzbroj a mal využívať dva z nových motorov s výkonom 2500 konských síl (Jumo 222 alebo Daimler-Benz DB 604). Arado, Dornier, Focke-Wulf a Junkers predložili svoje návrhy. Arado Ar E340 bol zamietnutý, Dornier Do 317 bol braný ako druhoradý a Junkers Ju 288 a Focke-Wulf Fw 191 boli vybraté pre ďalší vývoj.

Inžinier E. Kösel, ktorý pracoval tiež na prieskumnom lietadle Focke-Wulf Fw 189, mal viesť vývoj Fw 191. Fw 191 bol stroj celý vyrobený z kovu a mal dva motory Jumo 222 (ktoré vyzerali sľubnejšie, než Daimler Benz DB 604). Zaujímavosťou bola Multhopp-Klappe, dômyselná kombinácia pristávacej klapky a aerodynamickej brzdy, ktorá brzdila pri strmhlavom lete, vyvinutá Hansom Multhoppom. Všetko palivo bolo v piatich nádržiach umiestnených okolo bombovnice a v dvoch nádržiach v krídlach, medzi motormi a trupom.
Chvost bol rozdvojený, na každej strane bolo jedno kormidlo. Hlavný podvozok sa zasúval smerom dozadu pod motory, zatiaľ čo zadné koleso sa zasúvalo smerom dopredu do trupu. Štvorčlenná posádka mala pretlakový kokpit pre operácie vo veľkých výškach, a navigátor mal k dispozícii kupolu z plexiskla, ktorú mohol používať aj operátor riadiaci zbrane.
Fw 191 nasledoval trend Luftwaffe umiestňovania posádky do prednej časti lietadla. Navrhovaná výzbroj pozostávala z jedného kanóna MG 151 vo veži na streche a druhého vo veži na bruchu, dva guľomety MG 81 v bočných vežiach a ďalšie dva v diaľkovo ovládaných gondolách v zadnej časti motorov. Pri prototypoch sa výzbroj montovala v rôznych kombináciách. Lietadlo malo vnútornú bombovnicu, ale mohlo niesť aj prídavné bomby alebo torpéda vo vonkajších závesoch medzi motormi a trupom.

Použitie veľkého množstva elektrických motorov viedlo k zavedeniu prezývky „Das fliegende Kraftwerk“ (lietajúca elektráreň). To však malo nežiaduci vplyv na zaťaženie rámu a taktiež spôsobovalo, že i len jediný zásah do generátora by spôsobil vyradenie všetkých systémov a tým zrútenie lietadla.

Inžienier Melhorn prvýkrát vzlietol s Ju 191 V1 začiatkom roku 1942, s okamžitými problémami. Motory Jumo 222 neboli včas pripravené pre prvé testy (ich vývoj bol značne komplikovaný, pretože pre ne bolo treba zháňať špeciálne kovy) a museli byť nahradené motormi BMW 801MA s výkonom 1600 koní. To malo za následok výrazné zníženie výkonu Fw 191 V1. Ďalší, prekvapujúci problém vzišiel z Multhopp-Klappe – nastali problémy so stabilitou a vibráciami, čo znamenalo, že je potrebné návrh prepracovať. A to stroj zatiaľ nemal žiadnu výzbroj ani náklad.

Po skončení letových testov bola dokončená aj Fw 191 V2, ktorá však spolu nalietala iba 10 hodín. Motory Junkers Jumo 222 sa ukázali ako problémové. Ďalší problém vznikol, keď RLM naliehalo, aby všetky systémy boli aktivované mechanicky alebo hydraulikou. Nariadilo prerobiť stroj a odstrániť elektrické motory (mali byť nahradené štandardnými), takže od výroby prototypov V3, V4 a V5 bolo upustené.

Nakoniec boli postavené iba tri prototypy – V1, V2 a V6. Prototyp V6 bol upravený podľa nových požiadaviek a bol tiež vybavený špeciálne upravenými motormi Junkers Jumo 222 s výkonom 2200 koní. Prvý let sa uskutočnil v decembri roku 1942 s kapitánom Hansom Sanderom. Hoci V6 lietala lepšie, motory stále nepodávali také výkony, aké sa od nich očakávali. Prototyp V6 sa mal stať prototypom sériovej výroby Fw 191A.

Keďže motory Junkers Jumo 222 mali stále problémy, objavil sa nový návrh – Fw 191B. Prototypy V7 až V12 neboli postavené, pretože sa uprednostnila V13 s párom motorov Daimler Benz DB 606 alebo 610, ktoré boli zostrojené na základe DB 601 alebo 605. mali nižšiu hmotnosť, ale aj tak sa musela zredukovať hmotnosť výzbroje a zmenšiť bombový náklad. Bola odstránená veža na bruchu a ostatné boli prerobené tak, aby sa ovládali manuálne. Plánovalo sa postaviť 5 takýchto prototypov, V14 až V18, ale k tomu už nedošlo.

Konečný pokus zachrániť program Fw 191 bol návrh Fw 191C, štvormotorového lietadla, používajúceho motory Junkers Jumo 211F s výkonom 1340 koní, alebo Daimler-Benz DB 601E, s výkonom 1300 konských síl, alebo DB 605A s výkonom 1475 konských síl. Pri tejto verzii sa nepočítalo s pretlakovou kabínou a diaľkovo ovládanými zbraňami a pod chvostom mala byť umiestnená ešte jedna strelecká veža. Program „Bomber B” bol však nakoniec zastavený, hlavne preto, že motory s výkonom 2500 koní prestávali byť dostupné a motor s takým výkonom bol hlavnou požiadavkou projektu.

• Dĺžka: 18,45 m
• Rozpätie krídel: 25 m
• Výška: 4,8 m
• Maximálna rýchlosť: 620 km/h
• Dolet: 3 600 km

• 2 x guľomety 7.9 mm MG 81 v bočnej veži
• 2 x guľomety 7.9 mm MG 81 v diaľkovo ovládaných vežiach v zadnej časti každej gondoly motora
• 1 x kanón 20 mm MG 151/20 a 2 x guľomety 13 mm MG131 vo veži na streche
• 1 x kanón 20 mm MG 151/20 a 2x guľomety 13 mm MG 131 vo veži na bruchu
• 4,200 kg bômb (alebo dve torpéda v bombovnici)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Focke-Wulf Fw 191 na anglickej Wikipédii.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Focke-Wulf Fw 191

Portál letectvo