Junkers Ju 90

V roku 1935 začala továreň Junkers pod vedením Ing. Zindela vyvíjať strategický diaľkový bombardér Ju 89, určený na ničenie cieľov hlboko na území ZSSR. Takáto koncepcia zodpovedala agresívnym cieľom nacistov. Čoskoro sa ale názory predstaviteľov nemeckého vojenského letectva zmenili; požadovali skôr taktické než strategické stroje. Ju 89 medzitým vznikol v dvoch prototypoch a tretí bol rozpracovaný. Keď sa jeho ďalší vývoj zastavil, dostala firma Junkers povolenie použiť rozostavané diely tretieho prototypu pre dopravné lietadlo.

Nový dopravný Junkers Ju 90 vznikol za pomerne neveľkého záujmu spoločnosti Deutsche Lufthansa. Prototyp Ju 90V-1 používal krídla a chvostové plochy z typu Ju 89 V-3, a to vrátane radových motorov Daimler Benz DB600 o sile 706kW. Mal však nový, priestrannejší trup, určený pre čtvorčlennú posádku a 38 až 40 cestujúcich. Ju 90 V-1 mal imatrikuláciu D-AALU a nazýval sa "Der Grosse Dessauer". Prvýkrát vzlietol 7.6.1937 a už 6.2.1938 sa rozlomil vo vzduchu pri skúškach trepotania (flutteru). To ale nezabránilo nacistickej propagande tvrdiť, že v máji 1938 získal 2 medzinárodné rekordy (dostup 9318m s nákladom 5 ton a 7247m s 10 tonami). V skutočnosti tieto výkony dosiahol prvý prototyp bombardéra Ju 89 V-1.

Konštrukcia Ju 90 v závode Junkersu v Dessau

Začiatkom roku 1938 bol hotový aj druhý prototyp Ju 90 V-2 "Preussen" (D-AIVI) a krátko nato Ju 90 V-3 "Bayern". Štvrtý prototyp D-ADIH "Sachsen" predstavoval už vzor pre sériové stroje Ju 90 B-1, ktorých už Lufthansa objednala 8. Dostávala ich postupne od konca roku 1938. Všetky lietadlá, počnúc od druhého prototypu dostali hviezdicové motory BMW 132H s výkonom 647kW. Na rozdiel od starších typov Junkers mali Ju 89 aj Ju 90 hladký poťahový plech, avšak konštrukcia draku bola v niektorých miestach predimenzovaná, takže hmotnosť bola zbytočne vysoká. Kabínová časť trupu mala konštantný prierez a dodávala sa v dvoch prevedeniach: buď s piatimi rovnakými kabínovými oddielmi, v ktorých boli skupiny sedadiel obrátené proti sebe, alebo s jednou prednou fajčiarskou kabínou pre 16 osôb sediacich proti sebe, a s vlastnou hlavnou kabínou s 22 alebo 24 sedadlami postavenými v smere letu. Celkový počet miest bol 38 alebo 40. K vybaveniu patrili dve umyvárne, 2 WC, batožinový priestor a šatňa. Všetky lietadlá boli pomenované podľa jednotlivých krajov vtedajšieho Nemecka. Stroj "Preussen" začal na jeseň 1938 dopravu na linke Berlín-Viedeň. Inak si ale Lufthansa svoje lietadlá Ju 90 B-1 veľmi neužila.

Navyše vznikli dve stroje označené Ju 90 Z-1 a Z-2. Objednala si ich juhoafrická letecká spoločnosť South African Airways, čo zodpovedalo silnému pronemeckému vplyvu v tejto krajine. Stroje pre SAA mali americké motory Pratt & Whitney Twin Wasp SB-3G o sile 883 kW a bola pre nich vyhradená imatrikulácia ZS-ANG a ZS-ANH. Junkers ich dokončil v lete 1939, avšak na miesto určenia sa nedostali. Prevzala ich Luftwaffe, rovnako ako všetky ostatné Ju 90 od Lufthansy. Lufthansa sama používala zvyšné stroje napr. na linke Berlín-Belehrad v roku 1940. V armáde boli Ju 90 nasadené na dopravných tratiach Luftwaffe a niektoré prototypy poslúžili ako základ pre vývoj väčších strojov Junkers Ju 90S a Junkers Ju 290.

• Václav Němeček, Atlas Letadel, svazek 2, Nakladatelství dopravy a spojú, Praha, 1980

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Junkers Ju 90

Portál letectvo