Arado Ar 65

Príchod nacistov k moci v roku 1933 znamenal nevídaný rozmach armády a tým aj letectva. Tak sa vtedajší letecký odbor RWM (Reichskommissariat für die Luftfahrt) premenoval na RLM (Reichsluftfahrtministerium – ríšske ministerstvo letectva), a jeho šéfom sa stal Hermann Göring, bývalé stíhacie eso z prvej svetovej vojny. Ten na priamy rozkaz Adolfa Hitlera začal budovať nové letecké sily, kvôli Versaillskej zmluve dočasne v tajnosti, ktoré sa začali nazývať Luftwaffe. Mnohé letecké konštrukčné kancelárie získali štedré financovanie, ktoré im umožnilo vývoj nových strojov. Pod kontrolu úradu RLM sa takto dostala aj firma Arado Flugzeugwerke GmbH, ktorej generálnym konštruktérom sa stal Ing. Walther Blume. Jej predošlý šéfkonštruktér Walther Rethel však ešte pred svojim odchodom k Messerschmittovej konštrukčnej kancelárii navrhol nové stíhacie lietadlo s názvom SD-V, neskôr preznačené na Ar 65. Konštrukčne nadväzovala na predošlý typ Ar 64, avšak mal mnohé technické a aerodynamické úpravy, hviezdicový deväťvalec Bristol Jupiter (v licencii Siemensu) s výkonom 360 kW/490 hp bol zamenený za nemecký vidlicový, kvapalinou chladený dvanásťvalec BMW VI 7.3Z, s objemom 46,93 l a vzletovým výkonom 551 kW/750 hp. Nová stíhačka Ar 65 bola zmiešanej konštrukcie: základ trupu tvorila zvarovaná trubková priehrada pokrytá duralovými plechmi a plátnom, nosné a chvostové plochy boli drevené s čiastočne pláteným a preglejkovým poťahom. Prvý prototyp verzie Arado Ar 65A vzlietol na sklonku roka 1931, ktorý zanedlho nasledovali stroje Ar 65B a Ar 65C. Napriek tomu sa do sériovej výroby v roku 1933 dostala až verzia Ar 65D. Táto verzia mala inštalovanú pumovnicu, kde mohlo byť vertikálne umiestnených 6 bômb po 10 kg. Odstránením vnútornej pumovnice vznikla verzia Ar 65E, ktorá už mala zabudovanú rádiostanicu. Zmenená bola aj výzbroj; starú dvojicu guľometov LMG 08/15 kalibru 7,92 mm z čias prvej svetovej vojny nahradili nové guľomety MG 17 s kalibrom 7,92 mm a vyššou kadenciou. Po istom čase prestala firma Arado stíhať plniť všetky objednávky, a tak sa do výroby zapojili aj ďalšie firmy: AGO (36 ks Ar 65F) a Erla (24 ks Ar 65G). Výroba tohto typu sa skončila v roku 1937.

K jednotkám Luftwaffe sa Ar 65 dostalo už v roku 1934, kde ich však zanedlho začali vytláčať modernejšie stroje He 51 a Ar 68. Po vyradení z prvej línie sa dostali do leteckých učilíšť, kde sa používali až do leta 1944. V máji 1940 mala Luftwaffe v stave ešte 117 ks Ar 65, v januári 1944 ich počet klesol na 14. Nasadené boli tiež na území protektorátu Čechy a Morava a aj na východnom fronte, kde pôsobili od roku 1943. Ich úlohou bolo ťahanie nákladných klzákov DFS 230, na čo boli upravené pridaním háku pod zadnú časť trupu, osadením nových pneumatík a inštaláciou prídavných palivových nádrží pod horné krídlo.

Bulharsko

• Bulharské letectvo dostalo 12 ks Ar 65 v roku 1937.

Nemecko

• Luftwaffe

• Posádka: 1
• Rozpätie: 11,20 m
• Dĺžka: 8,40 m
• Výška: 3,42 m
• Plocha krídel: 30 m²
• Hmotnosť prázdneho lietadla: 1 510 kg
• Vzletová hmotnosť: 1 930 kg

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Arado Ar 65.

Letectví a Kosmonautika 8/2011 str. 45

Portál letectvo