Dornier Do 217

Prvý prototyp Dornier Do 217 V1 odštartoval z továrenského letiska v auguste 1938. V motorových gondolách boli nainštalované pohonné jednotky Daimler-Benz DB 601 s výkonom 790 kW. Už na jeseň toho roku však lietadlo s jedným pracujúcim motorom stratil stabilitu, prešiel do strmhlavého letu a pri mestečku Tettnang havaroval. V jeho troskách zahynul palubný mechanik a továrensky pilot Koeppe.

Druhý prototyp Do 217 V2 dostal dva radové motory Junkers Jumo 211 s výkonom 706 kW. Nasledujúce prototypy Do 217 V3 a Do 217 V4 (D-AMSD) boli taktiež poháňané týmito motormi. Štvrtý prototyp V4 bol prvé lietadlo tohoto typu, ktoré bolo vybavené obrannou výzbrojou. Tá sa skladala z troch guľometov MG 15 umiestnených na nose, na chrbte trupu a pod trupom.

Ďalším prototypom bol Do 217 V1E, ktorý bol postavený ako náhrada za zničený prvý prototyp. Pre zlepšenie stability počas letu sa na jeden motor na nábežných hranách zvislých chvostových plôch montovali špeciálne sloty, usmerňujúce prúdenie vzduchu. Ďalšie prototypy Do 217 V5 a Do 217 V6 boli zhodné s V1E a skúšky všetkých troch strojov prebiehali celé leto 1939.

Príliš slabé motory, použité pri doterajších prototypoch, ktoré znemožňovali dosiahnutie predpokladaných výkonov, viedli ku konštrukcii Do 217 V7 (D-ACBF) a Do 217 V8 (D-AHJE). Poháňali ich dvoj hviezdicové štrnásťvalcové vzduchom chladené motory BMW 139, ktoré mohli krátkodobo dosiahnuť výkon až 1 140 kW. Tieto prototypy už nemali v chvostovej časti trupu aerodynamickú brzdu ako predošlé stroje.

Medzitým spoločnosť Dornier vyrobila osem predsériových lietadiel Do 217 A-0, ktoré boli určené k diaľkovým prieskumným letom. Pohon tvorili motory Daimler-Benz DB 601 A a od prototypov sa líšili pridanou časťou pod kabínou, v ktorej boli umiestnené dve kamery. Výzbroj predstavovali tri pohyblivé guľomety MG 15 kalibru 7,9 mm.

Zároveň boli dokončené i prototypy bombardovacej varianty Do 217 C V1 (CH+HL) s dvoma motormi Junkers Jumo 211 A. Vyrobené však boli iba štyri predsériové Do 217 C-0, ktoré sa od A-0 líšili chýbajúcou časťou pod kabínou. Miesto nej mali nos Waffenkopf. Tieto stroje dostali pohonné jednotky Daimler-Benz DB 601 A. Výzbroj bola vylepšená na päť pohyblivých guľometov MG 15 kalibru 7,9 mm a jeden kanón MG 151 kalibru 15 mm, ktorý ovládal pilot.

V prvých týždňoch roku 1940 začal skúšobný program dôkladne prestavaného prototypu verzie E, označeného Do 217 V9. Lietadlo poháňali dva hviezdicové motory BMW 801 MA s výkonom 1 162 kW. Predĺžiť pumovnicu sa podarilo vďaka zväčšenému prierezu trupu vo zvislej rovine, výzbroj odpovedala verzií C.

Na jeseň 1940 boli dokončené prvé stroje predsériovej verzie Do 217 E-0 a na konci roku ho na výrobných linkách vystriedali sériové Do 217 E-1. Obrannú výzbroj tvoril pilotom ovládaný pevný kanón MG 151 kalibru 15 mm, umiestnený v pravej dolnej časti trupu a pätica pohyblivých guľometov MG 15 kalibru 7,9 mm. Pumovnica pojala až 2000 kg púm. Desať strojov verzie Do 217 E-0 a E-1 bolo prestavaných na prieskumné stroje. Pre túto činnosť boli v pumovniciach zabudované fotografické prístroje.

Požiadavka na zosilnenie obrannej výzbroje a zavedenie pancierovania viedla k vzniku typu Do 217 E-3. Kanón MG 151 bol nahradený 20 mm kanónom MG FF a navyše sa do zadnej časti pilotnej kabíny montovali dva pohyblivé guľomety kalibru 7,9 mm. Posádku chránili pancierové pláty o sile 5 a 8 mm, taktiež pilotova sedačka dostala pancierovanie. Celková produkcia E-3 dosiahla zhruba 100 kusov.

Začiatkom októbra roku 1940 vzlietol prototyp verzie E-2, označený Do 217 V11, ktorý mal byť určený k strmhlavým bombardovacím útokom. Od E-1 a E-3 sa odlišoval zosilnenou konštrukciou zadnej časti trupu, chvostovou aerodynamickou brzdou a posilnenou obrannou výzbrojou. Okrem pevného kanónu MG 151 priemeru 15 mm v prednej časti trupu zahrňovala aj streleckú vežu s guľometom MG 131 kalibru 13 mm na hornej strane trupu, guľomet MG 131, strieľajúci dozadu, umiestnený v dolnej časti podtrupovek gondoly a tri guľomety MG 15. Pohon obstarávala dvojica motorov BMW 801 ML. Sériová výroba Do 217 E-2 bola začatá začiatkom jari 1941.

36. vyrobený Do 217 E-2 bol vybavený dvojicou pomocných brzdiacich štítov pre zlepšenie vlastností v strmhlavom lete, ktoré boli umiestnené pod krídlami medzi trupom a motorovými gondolami. Počas jedného skúšobného letu na továrenskom letisku vo Friedrichshafene, sa pilotovi v dôsledku zablokovania výškového kormidla nepodarilo lietadlo vybrať zo strmhlavého letu a ten narazil do zeme. Po tomto incidente bolo rozhodnuté o pozastavení vývoja Do 217 v úlohe strmhlavého bombardéru.

Na konci roku 1941 nahradila na montážnych linkách verzia Do 217 E-4 predtým vyrábanú E-2. K pohonu boli použité motory BMW 801 C a na nábežných hranách mala inštalované zariadenie Kuto-Nase k rezaniu lán balónových baráží. Kanón MG 151 kalibru 15 mm bol nahradený kanónom MG FF priemeru 20 mm.

Posledné vyrobené lietadlá verzie E-4 boli ešte v továrni Dornier prestavané na typ Do 217 E-5 ktoré boli určené k preprave riadených púm Henschel Hs 293. Stroje boli vybavené dvoma závesmi ETC 2000/XII pod vonkajšou časťou krídel a prídavným rádiovým vybavením pre navádzanie riadených púm. Išlo o vysielač FuG 203b Kehl III a prijímač FuG 230b Strassburg. Celkovo bolo vyrobených 65 kusov verzie E-5.

Dornier Do 217 H V1 bola experimentálna verzia, určená k operáciám vo veľkých výškach. Lietadlo malo drak verzie E-1 s motormi Daimler-Benz, vybavenými turbokompresormi.

Príliš malý počet nočných stíhacích lietadiel vo výzbroji Luftwaffe viedol ku vzniku stíhacích verzií Do 217. Koncom roku 1941 bol jeden Do 217 E-2 prebudovaný na nočný stíhací stroj Do 217 J-1. Od štandardných bombardovacích E-2 sa líšil novou prednou časťou trupu, v ktorej bola inštalovaná hlavňová výzbroj, zložená zo štyroch kanónov MG FF kalibru 20 mm a štyroch guľometov MG 17 kalibrov 7,9 mm. Streleckú výzbroj dopĺňal guľomet MG 131 kalibru 13 mm v elektricky ovládanej streleckej veži na hornej časti trupu a jeden MG 131 v zadnej česti podtrupové gondoly. Do prednej časti pumovnice bola uložená prídavná palivová nádrž.

Lietadlá J-1 vo výrobe nahradila nová verzia Do 217 J-2 vybavená palubným rádiolokátorom Fug 202 Lichtenstein BC.

Už 31. júl 1942 bola zalietaná ďalšia nočná stíhacia verzia Do 217 N-1. Stroj mal drak zhodný s typom J-1, od ktorého sa odlišoval iba motormi a ponechanou zadnou pumovnicou, ktorú J-2 nemala. Pre tento variant boli na pohon zvolené dva radové motory Daimler-Benz DB 603 A s výkonom 1360 kW vo výške 2 100 m. Radarové vybavenie zahrňovalo rádiolokátor spoločnosti Telefunken FuG 202 alebo FuG 212 Lichtenstein. Do 217 N-1 bol vybavený tiež identifikačným zariadením FuG 25, rádiovýškomerom FuG 101 a rádiostanicou FuG 10, ktorá bola od apríla 1943 obvykle nahradzovaná FuG 16. Namiesto kanóna MG FF boli vyzbrojené účinnejšími MG 151 priemeru 20 mm. V poľných dielňach sa demontovala strelecká veža, ktorá bola nahradená dreveným krytom. Táto prestavba sa označovala ako Umrüst-Bausatz U1. Pri inej modifikácii boli do trupu inštalované kanóny strieľajúce šikmo nahor (tzv. Schräge Musik). Generálmajor Josef Kammhuber nariadil namontovať do troch strojov Do 217 N dva kanóny MG 151 kalibru 20 mm, ktoré boli uložené v strednej časti trupu a mierili pod uhlom 70° dopredu nahor.

Na jar 1943 začala produkcia Do 217 N-2, ktorá niesla všetky úpravy z Do 217 N-1/U1 a palubný radar FuG 220 Lichtenstein SN-2. Vzhľadom na to, že minimálny dosah tohoto radaru bol 400 m, používali sa i radary staršieho typu FuG 202 alebo FuG 212 s minimálnym dosahom 200 m. Časť strojov bola vybavená súpravou R22, tvorenou štvoricou kanónov MG 151 kalibru 20 mm v konfigurácii Schräge Musik. Celkom bolo vyrobených 364 kusov všetkých nočných stíhacích verzií stroja Do 217, z toho 157 bolo dodaných v priebehu roku 1942, zvyšok v roku 1943.

Prvý prototyp bombardéru Do 217 K V1 mal jednoduchú zvislú chvostovú plochu, nasledujúce prototypy Do 217 K V2 a Do 217 K V3 predstavovali sériový variant Do 217 K-1.

31. mája 1942 sa objavila sériová verzia Do 217 K-1 určená pre nočné bombardovanie. Stroje dostali hviezdicové motory BMW 801D s výkonom až 1 250 kW, odlišnú a úplne presklenú kabínu.

Ako protilodná slúžila verzia Do 217 K-2 z decembra 1942, ktorá niesla dve riadené klzákové pumy s raketovým pohonom FX 1400 Fritz X. Prídavné rádiové vybavenie, ktoré slúžilo k navádzaniu púm Fritz X, tvoril vysielač FuG 203a Kehl I a prijímač FuG 230a Strassburg. Rozpätie krídel bolo zväčšené z 19 m na 24,80 m a do prednej pumovnice bola inštalovaná prídavná palivová nádrž. Do zadnej časti trupu sa montoval guľomet MG 81 Z kalibru 7,9 mm zameriavaný pilotom pomocou periskopu, ktorý mohol byť doplnený ďalšími štyrmi guľometmi, uloženými v motorových gondolách a zameranými rovnakým smerom.

Nasledujúci variant Do 217 K-3 sa od K-2 líšil rádiovým vybavením, ktoré sa skladalo z vysielača FuG 203c alebo FuG 203d Kehl IV. Lietadlá mohli niesť riadené pumy Fritz X alebo Hs 293 A.

Na jar 1943 boli postavené dva prototypy novej verzie Dornier Do 217 L, ktorá sa od "káčka" líšila novo riešeným tvarom kabíny a obrannou výzbrojou.

Verzia Do 217 M-1 mala tiež presklenú kabínu a dvanásťvalcové radové motory DB 603A.

Prvý prototyp Do 217 P V1 (Werk-Nr.1229, BK+IR), ktorý vznikol prestavbou Do 217 E-2, bol zalietaný 6. júna 1942. Bol to bombardovací a prieskumný stroj, ktorý mal operovať vo veľkých výškach. Stroj poháňali dva motory Daimler-Benz DB 603 B so štvorlistovými vrtuľami, tretí motor v trupe v mieste pumovnice Daimler-Benz DB 605 T s výkonom 1030 kW poháňal odstredivý kompresor. Veľké chladiče DB 605 T boli umiestnené pod centroplánom a vstupy vzduchu pre motor a kompresor sa nachádzali tesně za odtokovou hranou krídla. Štvorčlenná posádka bola sústredená v priestornej pretlakovej kabíne, ktorej tvar bol podobný ako u verzie K-2. Stroj bol rovnako vybavený aerodynamickou brzdou v zadnej časti trupu.

V lete a na jeseň roku 1942 začali skúšky prototypov Do 217 P V2 a Do 217 P V3, ktoré mali krídlo s rozpätím 24,50 m zhodné s verziou Do 217 K-2.

Začiatkom roku 1943 boli objednané tri sériové stroje Do 217 P-0. Prvý z nich bol dokončený v lete a zvyšné dva na jeseň toho roku. Všetky tri exempláre boli koncom roku 1943 testované v Erprobungsstelle Rechlin. Verzia P-0 bola určená predovšetkým pre fotoprieskumné operácie vo veľkých výškach. Vyzbrojené boli tromi dvojguľometmi MG 81 Z kalibru 7,9 mm, umiestnenými v nose trupu, v hornej časti kabíny a pod kabínou. Prieskumné vybavenie zahrňovalo kameru Rb 20/30 uloženú hneď za pretlakovou kabínou a dve automatické kamery Rb 70/30 montované v zadnej časti centrálnej sekcie trupu.

Označenie Dornier Do 217 R nieslo päť zo šiestich prototypov Dornier Do 317 A, ktoré boli v lete 1944 zaradené k III./KG 100.

Celková produkcia Do 217 všetkých verzií dosiahla celkového počtu 1905 kusov.

Nočný stíhač bez radaru Dornier Do 217 N-2

Do 217 K

Osem Dornierov Do 217 A-0 bolo zaradených k jednotke Aufkl.Gr./Ob.d.L., ktorej velil Theodor Rowehl.

Štyri vyrobené lietadlá predsériovej verzie C-0 zostali vo firme Dornier, kde slúžili ku skúškam nových bombardovacích zameriavačov.

Prieskumná verzia prestavaná z Do 217 E-0 a E-1 bola odovzdaná letke diaľkového prieskumu 2.(F)/11, ktorá bola v januári 1941 presunutá do Rumunska. Odtiaľ vykonávala prieskumné lety nad územím ZSSR.

Prvou bombardovacou jednotkou prezbrojenou na Do 217 E-1 sa stala II./KG 40, ktorá od marca 1941 s týmito strojmi operovala v rámci Fliegerführeru Atlantik. Ako ďalšia tento typ používala II./KG 2, do konca roku 1941 bola na Do 217 E prezbrojená tiež III./KG 2 nasadená v Sovietskom zväze. Luftwaffe prevzala asi 300 Do 217 všetkých verzií.

K bojovým jednotkám dorazila verzia Do 217 E-2 začiatkom roku 1942. Prvé stroje Do 217 E-2 dostal Stab/St.G 2, ktorý ich mal otestovať v bojových podmienkach. Tieto lietadlá sa používali predovšetkým k ničeniu námorných cieľov, ale tiež k nočným náletom na Britské ostrovy.

Stroje verzie E-5 spočiatku používalo Lehr und Erprobungskommando 36 so základňou v Garze na ostrove Usedom a neskôr II.KG 100, ktorá začala od 25. augusta 1943 operovať proti spojeneckým lodiam v Biskajskom zálive.

Ako odvetu za nálet 234 bombardérov RAF na historické hanzové mesto Lübeck prikázal Adolf Hitler previesť sériu nočných náletov na britské mestá. Prvý nálet na Exeter vykonalo v noci 23. apríla 1942 45 strojov Do 217 E z KG 2. V noci z 25. na 26. apríla bolo napadnuté mesto Bath. Ďalšie nálety uskutočnené nasledujúci týždeň mali za cieľ Norwich, York a opäť Norwich. Najúspešnejší nálet prebehol 3. mája, kedy bolo na Exeter zvrhnutých 131 ton púm, ktoré spôsobili rozsiahle škody v centre mesta. Dňa 4. mája boli zhodené bomby na Cowes a potom opäť na Norwich, Kingston upon Hull, Poole a Grimsby. Posledným cieľom májových náletov sa stalo Canterbury. Pri 14 náletoch bolo stratených 40 bombardovacích lietadiel, z nich väčšinu tvorili Do 217 E. Pomerne rozsiahle straty utrpela IV.(erg)/KG 2. Vzdušná ofenzíva však pokračovala a bombardované boli ďalšie britské mestá, napr. Birmingham, Southampton a Middlesborough. Posledné štyri nálety 27., 29., 30. a 31. júla skončili stratou 27 bombardérov. Od apríla do septembra 1942 stratila KG 2 65 z 88 posádok, ktoré mala na začiatku útoku.

Prvé lietadlá Do 217 J-1 boli začiatkom marca 1942 zaradené k operačnej jednotke II./NJG 1 sídliacej v Gilze-Rijen. Vzhľadom na nedostatok radarov operovali stroje iba v systéme Helle Nachtjagd, ktorý spočíval vo vizuálnom vyhľadávaní nepriateľských lietadiel osvetlených svetlometmi zo zeme. Väčšina strojov varianty J-1 bola už v lete 1942 vyradená od bojových útvarov a prešla k leteckým školám. Prvé nočné stíhacie stroje Do 217 N-1 boli k bojovým útvarom zaradené v zime 1942 – 43.

Nočná stíhacia verzia Do 217 slúžila u jednotiek Luftwaffe II./NJG 1, II./NJG 2, I., II., III. a IV./NJG 4, II., III. a IV./NJG 5, I./NJG 6 a I./NJG 100. Posledná jednotka ako jediná operovala na východnom fronte, a to od augusta do novembra 1943. V auguste 1943 bola podriadená Luftflotte 6 a skladala sa zo 16 Do 217 a rovnakého počtu Junkers Ju 88. V polovici októbra bola I./NJG 100 presunutá na južný úsek východnej fronty a operačne podliehala veleniu Luftflotte 4 a 6. V novembri bola jednotka kompletne prezbrojená na Ju 88.

Keď talianske vojenské letectvo Regia Aeronautica v roku 1943 formovalo svoje prepadové letecké sily Forza Aerea Intercettori pre obranu Turína, Milána a ďalších priemyselných miest, požiadalo Nemcov o nočné stíhačky. Taliani dostali na jar 1943 nočné stíhacie Do 217 J-2, ktorými vybavili 59° a 60° Gruppo. Hlásenia o nočných prepadoch nad Talianskom sa však prakticky neobjavovali, zrejme kvôli zlému navádzaciemu systému. Pred talianskou kapituláciou v septembri 1943 bolo talianskemu vojenskému letectvu dodaných ďalších osem Do 217 J-2.

Variant Dornier Do 217 K-1 bol koncom leta 1942 zaradený do služby u jednotky KG 2. Stroje Do 217 K-2 začali slúžiť u III./KG 100, ktorá bola umiestnená na letisku Marseille-Istres na južnom pobreží Francúzska. Ich prvá bojová operácia spojená s použitím pumy Fritz X sa uskutočnila 29. augusta 1943 nad Stredozemným morom. Dňa 9. septembra 1943 odštartovalo z Marseille šesť Do 217 K-2 z III./KG 100 a nabralo smer ku spozorovanému zväzu talianskeho vojenského námorníctva, ktorý po kapitulácii plával do prístavov obsadených spojencami. Lode boli dostihnuté v prielive medzi ostrovmi Korzika a Sardínia. Po zásahu dvomi pumami Fritz X z útočiacich Dornierov bola potopená bojová loď Roma s 1 225 námorníkmi. Ťažko poškodená bola tiež loď Italia, ktorú rovnako zasiahla jedna puma Fritz X. Ďalšou operáciou III./KG 100 sa o týždeň neskôr stali nálety na zoskupenie spojeneckých lodí pri Salerne. Ťažké poškodenie utrpela britská bojová loď Warspite, britský križnik Uganda a americký Savannah. Dňa 22. januára 1944 bol pri Anziu napadnutý a potopený britský krížnik HMS Spartan a 29. januára 1944 britský torpédoborec HMS Janus.

1. German military archive, Freiburg

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dornier Do 217

• Kamufláže letounu Dornier Do 217

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dornier Do 217 na českej Wikipédii.