Focke-Wulf Ta 154

Tím Kurta Tanka vo firme Focke-Wulf už nejaký čas pracoval na rýchlom útočnom bombardéri, s názvom Ta 211, ktorý mal niesť vylepšený motor Jumo 211R. Stroj bol dvojmotorový hornoplošník a veľmi sa podobal na americký Grumman F7F Tigercat. Bol postavený najmä z leteckej preglejky, zlepenej fenolovou živicou nazývanou Tego-film. Jediným miestom kde bol použitý kov vo väčšej miere bol pretlakový kokpit.

Názov projektu bol zmenený na „zadanie číslo 8-154“ odkiaľ pochádza aj názov Ta 154, keď sa ukázalo, že najvhodnejším motorom pre lietadlo bude silnejší motor Jumo 213, pretože Junkers nemohol dodať Jumo 211R načas, v dôsledku technických a výrobných problémov. Ta 154 bolo pridelené meno „Moskito“ ako druh odlíšenia od stroja de Havilland Mosquito RAF.

V auguste 1942 požiadalo RLM predložiť návrhy na stroj, ktorý by plnil iba funkciu nočnej stíhačky, na čo sa rozbehla súťaž medzi Heinkelom He 219 a Focke-Wulfom Ta 154. Bolo objednaných 15 prototypov z každého z nich pre ďalšie testovanie. Počas súťaže preferovalo RLM skôr He 219, pre jeho lepšiu viditeľnosť a dolet. No taktiež sa stavali podozrievavo k drevenej konštrukcii Ta 154. V roku 1942 sa Messerschmitt Me 210 zdal byť jediným víťazom tejto súťaže, ale trpel značnými vývojovými problémami a preto bol ignorovaný.

Bolo to v čase keď ľahký a rýchly de Havilland Mosquito, taktiež vyrobený z dreva, začal operovať nad Nemeckom. Rýchlo si dosiahol pozoruhodný rekord; pri svojich prvých 600 misiách bol len jeden zostrelený, v porovnaní s 5% strát stredných a ťažkých bombardérov RAF. Erhard Milch žiadal osobne konštrukciu nemeckého ekvivalentu, pričom vybral Ta 154. Takmer okamžite začali vnútorné boje v nemeckých kruhoch, pretože RLM a jednotky nočných stíhačov chceli He 219. Milch to zobral osobne a strávil ďalšie 2 roky snahou zastaviť vývoj He 219.

Focke-Wulf Ta 154 (KU+SO)

Vývoj Ta 154 bol už na vo vysokom štádiu rozpracovania a prvý prototyp V1 (Werk-Nr.0001, TE+FE) s motormi Jumo 211F vzlietol po prvýkrát 1. júla 1943. Nasledoval druhý prototyp V2 (Werk-Nr.0002, TE+FF) s motormi Jumo 211N, ktorý si ponechali v továrni na skúšky pilotáže. Potom bol V1 odoslaný na letisko Rechlin – Lärz, kde sa mal zúčastniť letových skúšok spolu s He 219 a Junkersom Ju 388. Ta 154 dosiahol rýchlosť takmer 700 km/h a s ľahkosťou predbehol oba stroje, no tie boli plne vyzbrojené a mali zabudovaný radar.

Prvou vyzbrojenou verziou Ta 154 bola V3 (Werk-Nr.0003, TE+FG), ktorá mala taktiež ako prvá motory Jumo 211R. Zvýšenie hmotnosti, spôsobené pridaním zbraní a UHF radaru FuG 212 Lichtenstein C-1 s jeho anténami, znamenalo zníženie rýchlosti o plných 75 km/h. Napriek tomu bol stále o niečo rýchlejší než He 219. Zvyšných 15 prototypov bolo dodaných Luftwaffe ako model Ta 154 A-0, ktoré boli zhodné s V3. Niektoré z nich obsahovali vyvýšený kokpit, kvôli lepšej viditeľnosti.

Onedlho bolo jasné, že motory Jumo 211R nebudú tak skoro, alebo vôbec k dispozícii. Budúca výroba sa preorientovala na výkonnejší Jumo 213A, no tento tiež nebol k dispozícii načas. Nasledujúci rok strávil program Ta 154 testovaním rôznych prototypov a odoslali mnoho z Ta 154 A-0 testovacej jednotke Erprobungskommando 154. Počas týchto testov preukázal alarmujúcu tendenciu lámania podvozku a týmto spôsobom prišli o polovicu série V.

Počas júna 1944 začal byť dodávaný motor Jumo 213, no len v malých množstvách. Bola ním vybavená séria A-1, ktorej produkcia práve prebiehala. Tesne pred doručením, bola jediná továreň vyrábajúca Tego-Film vo Wuppertale, zbombardovaná strojmi RAF. Preto muselo byť toto lepidlo nahradené iným, menej silným, ktoré neskôr začalo chemicky reagovať s preglejkou použitou na Ta 154. Chemickou reakciou drevo korodovalo a zlepené spoje sa oddeľovali. V dôsledku toho v júli havarovalo niekoľko strojov verzie A-1. Tento problém rovnako kriticky poznamenal Heinkel He 162, stíhačku Ernsta Heinkela, určenú pre program zavedenia prúdovej stíhačky do Luftwaffe, "Volksjäger".

Kurt Tank prerušil výrobu v auguste a v septembri RLM zastavilo celý projekt (v tom čase bol už Milch odstránený). V tom čase bolo dokončených okolo 50 sériových strojov a viacero predsériových strojov A-0 bolo upravených na sériový štandard. Niektoré stroje slúžili v jednotke NJG 3 a malé množstvo bolo použité na výcvik pilotov prúdových stíhačiek.

Pod názvom A-2/U3 bolo na program Mistel vyčlenených 6 strojov verzie A-0.

Nacistické Nemecko

• Luftwaffe

Profil Focke-Wulf Ta 154 II

• Posádka: 2
• Dĺžka: 12,55 m (40 ft 3¼ in)
• Rozpätie: 16,30 m (52 ft 5¼ in)
• Výška: 3,60 m (11 ft 4 in)
• Plocha: 31,40 m² (333,7 ft²)
• Prázdna váha: 6 600 kg (15 000 lb)
• Vzletová hmotnosť: 9 950 kg (21 900 lb)
• Pohonná jednotka: 2× Junkers Jumo 211N vodou chladený, radový 12 valcový motor, každý s výkonom 1 500 hp (1 120 kW)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Focke-Wulf Ta 154 na anglickej Wikipédii.

Portál letectvo