Dornier Do 335

Pôvod lietadla sa dá vystopovať až do doby prvej svetovej vojny, keď Claudius Dornier navrhol mnoho hydroplánov poháňaných motormi v tandeme. Rovnaký spôsob bol použitý pri lietadlách Wal a obrieho Do X. Tento systém je výhodnejší ako pri dvojmotorových lietadlách s motormi na krídlach, pretože motory v tandeme na seba nadväzujú; jeden z nich pôsobí ako „ťažný“ a druhý ako „tlačný“ a možno tak dosiahnuť väčšie rýchlosti, navyše má lietadlo lepšie ťažisko, pri poruche jedného z motorov nedochádza k takému krútiacemu momentu, lietadlo má i menší čelný odpor a dá sa lepšie ovládať.

V roku 1939 firma Dornier pracovala na projekte veľmi rýchleho bombardéra (P.59) s motormi v tandeme, ale Göring projekt roku 1940 zrušil. V máji roku 1942 Dornier predložil návrh vylepšenej verzie ako P.231 schopnej niesť náklad 1 000 kg bômb. Na jeseň roku 1942 však bolo rozhodnuté, že taký typ nebude potrebný, namiesto toho bolo prehodnotené určenie lietadla na rýchly stíhací bombardér, ale s rovnakým nákresom, s motormi v tandeme, to však zdržalo dodanie prototypu.

Ten po prvýkrát vzlietol na jeseň roku 1943, išlo o mimoriadne mohutný stroj s dvoma motormi DB 603, jedným pred a druhým za kabínou pilota. Zadný motor prenášal výkon cez dlhý hriadeľ na tlačnú vrtuľu za krížovými chvostovými plochami. Vo vnútri trupu bol úložný priestor na bomby. Piloti boli prekvapení rýchlosťou, zrýchlením aj manévrovacími schopnosťami. Napriek tomu, že sa jednalo o dvojmotorové lietadlo, dokázal Do 335 letieť ako jednomotorový stroj. Pri vypnutom prednom motore dokázal udržať ešte stále pomerne vysokú rýchlosť 560 km/h. Nevýhodou však bol zlý zadný výhľad a slabý podvozok pri pristávaní.

Do 335 skúšaný v USA

Prvých desať predsériových D 335A-0 bolo dodaných na testovanie v máji. Tieto stroje mali pancierovanú kabínu a vystreľovacie sedadlo, ktoré sa aktivovalo potom, čo bol odhodený kryt kabíny, horná zvislá chvostová plocha a zadná vrtuľa, dolná zvislá chvostová plocha bola tiež odhoditeľná – to pre prípad núdzového pristátia. Do 335 bolo tiež prvé sériové lietadlo s vystreľovacím sedadlom. Na konci roku sa začala vyrábať verzia A-1 s motormi DB 603E a možnosťou niesť bomby alebo prídavné nádrže pod krídlami, malo sa vyrábať aj prieskumná verzia A-4. V rovnakom čase vznikol dvojmiestny nočný stíhač A-6 s radarom a cvičné A-10 a A-12 s dvojitým riadením, stihli sa vyrobiť aj dva prototypy ťažšej verzie B. Na konci vojny sa pripravovali rôzne modifikácie lietadiel (napr. väčšie rozpätie a pod.) ako spojenie dvoch trupov (Do 635) alebo verzia s výkonnejšími motormi (Do 435). Celkom sa vyrobilo okolo 90 lietadiel, ale žiadne nebolo vyskúšané v boji. Francúzsky stíhací pilot v službách RAF Pierre Clostermann v svojej knihe „Veľký Cirkus“ popisoval bojové stretnutie svojho Tempestu s Do 335 v apríli 1945. Keďže Pfeil bol pravdepodobne len na skúšobnom lete bez munície, nemecký pilot sa ihneď po spozorovaní Clostermannovho Tempestu rozhodol pre únik, k žiadnemu zostrelu nedošlo. Clostermann totiž predpokladal, že ak by v takej veľkej rýchlosti vystrelil zo svojich kanónov, ich spätný náraz by mu utrhol krídla.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dornier Do 335 Pfeil na českej Wikipédii.

Portál letectvo

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dornier Do 335