Bojové lietadlo

Hoci prvé pokusy o podporu vzdušnú podporu pozemných vojsk sa uskutočnili už počas prvej svetovej vojny, kedy piloti hádzali na pechotu v zákopoch oceľové šípky, granáty a neskôr dokonca aj prvé bomby a ostreľovali pozemné ciele paľbou pušiek a neskôr aj guľometov. Počas vojny však bolo nasadenie lietadiel pre útoky na pozemné ciele z malých výšok pomerne nebezpečné pre ich slabé pancierovanie.

Počas medzivojnového obdobia viaceré krajiny rozvíjali koncept strmhlavého bombardovania, ktorý umožnil zasadzovať presné údery na takticky významné ciele. Táto taktika umožňovala jednoduchšie prekonanie protilietadlovej obrany a poskytovala aj veľmi dobrú presnosť zásahu cieľu bombami. Tento koncept bol spolu s efektívnou koordináciou s pozemným vojskom vďaka rozšíreniu vysielačiek rozvíjaný úspešne v nacistickom Nemecku (napr. Henschel Hs 123, Junkers Ju 87 Stuka).

V medzivojnovom období sa začal rozvíjať aj odlišný koncept opancierovaných bojových lietadiel ako bolo napr. Boeing GA-1. Zavedenie takého konceptu do menších a pohyblivejších lietadiel si však vyžadovalo existenciu dostatočne výkonných motorov, ktorých použitie v priebehu 30. rokov 20. storočia výrazne urýchlilo vývoj vojenského letectva.

Nemecké strmhlavé bombardéry Ju 87 Stuka nad Poľskom, september 1939.

Na začiatku druhej svetovej vojny vstúpila veľmi úspešne predovšetkým nemecká Luftwaffe, ktorá úspešne podporovala svoje pozemné jednotky, do veľkej miery vďaka dobrej koordinácii tankového vojska a priamej podpory taktickými bombardérmi. To umožňoval predovšetkým fakt leteckej prevahy, kedy nepriateľské stíhacie letectvo významne nenarúšalo činnosť nemeckých strmhlavých bombardérov, ktoré boli inak pomerne pomalé a nedostatočne pancierované.

Nacistické Nemecko na začiatku vojny úspešne používalo strmhlavé bombardéry Junkers Ju 87 Stuka. Išlo o dvojmiestne stroje (pilot, strelec) s kapotovaným podvozkom, na ktorom bola namontovaná siréna vydávajúca charakteristický kvílivý zvuk demoralizujúco pôsobiaci na nepriateľa. Stroje mali pomerne robustnú konštrukciu, ale neboli zvlášť silne pancierované. Nedisponovali ani veľkou palebnou silou, všetky bežné verzie mali iba dva dopredu strieľajúce 7,7 mm guľomety. Nedostatočná pasívna ochrana a malá rýchlosť strojov sa prejavila vo väčšej miere počas bitky o Britániu, kde neboli Nemci schopní Stukám poskytovať dostatočné stíhacie krytie. Na východnom fronte sa tieto stroje udržali vo veľkom množstve až do roku 1943, kedy aj tu začali Nemci strácať leteckú prevahu. Ako bojové lietadlá boli vo veľkom množstve používané aj stroje Henschel Hs 123 a Henschel Hs 129. Hs 129 bolo jednomiestne dvojmotorové silne pancierované a silne vyzbrojené bojové lietadlo. Nemci zároveň prikročili k použitiu v úlohe bojového lietadla aj množstvo stíhacích bombardérov, najmä Focke-Wulf Fw 190 verzie F. Nemecké jednotky počas druhej svetovej vojny vytvorili frázu Jabo – skratka pre Jagdbomber (v prekl. loviaci bombardér), v podstate išlo o stíhacie bombardéry.

Curtiss P-40 Kittyhawk 450. perute RAAF vyzbrojený šiestimi 110-kilogramovými bombami, cca 1943.

V západoeurópskych krajinách bola v medzivojnovom období úloha priamej leteckej podpory pozemného vojska zanedbávaná a obmedzená najmä na taktický prieskum.[3] S potrebou zastaviť nemeckú obrnenú techniku zo vzduchu, ešte než sa dostane k vlastným pozemným jednotkám, sa stretli síce aj Francúzsko a Spojené kráľovstvo na európskom bojisku v roku 1940. Ale ich vojská boli porazené skôr, ako mohli byť do bojov k týmto úlohám vo väčšej miere nasadené letecké jednotky. Útoky britských ľahkých bombardérov Fairey Battle, ktoré nemali dostatočnú obrannú výzbroj a boli bez stíhacieho krytia, Nemci zväčša úspešne odrazili.

V nasledujúcom období na európskom a severoafrickom bojisku britské a americké lietadlá pre podporu pozemných vojsk vznikali väčšinou preradením stíhacích lietadiel, ktoré už svojimi výkonmi nestačili na nepriateľa, k pozemným úlohám. Tento osud stretol, napr. lietadlá Curtiss P-40, ktoré sa široko využívali v Afrike alebo neskôr A-36, verzia P-51 Mustang, používaná USAAF k úlohám priamej podpory. Ku koncu vojny, keď už mali spojenci viacmenej vydobytú vzdušnou nadvládu, sa začali na podporu pozemných vojsk používať aj typické stíhačky ako Spitfire alebo Hurricane – jednoducho pod ne podvesili bomby alebo neriadené strely.

Útok sovietskych Il-2 počas bitky pri Kursku, 1. júl 1943.

V Sovietskom zväze bola situácia odlišná, sovietske vzdušné sily mali od začiatku hlavne pomocnú úlohu pre pozemné sily. Lietadlá na priamu podporu pozemných vojsk a ľahké bombardéry upotrebiteľné na tieto účely vznikali už v medzivojnovom období. Krajina taktiež vyvíjala a úspešne zaviedla použitie neriadených striel RS. V úvodnom období vojny pred napadnutím Nemeckom sa objavili prvé konštrukcie pancierovaných bojových lietadiel Iliušin Il-2 „Šturmovik“ alebo Suchoj Su-2. Il-2 bolo ťažko pancierované jednomotorové lietadlo. Spočiatku jednomiestne, neskoršie bojové skúsenosti však spôsobili, že bolo dodatočne doplnené o palubného strelca s veľkorážnym 12,7 mm guľometom. Pri stretoch s týmito strojmi nemeckí piloti hlásili, že sa projektily z ich guľometov a 20 mm kanónov od lietadiel odrážajú.

Sovietske sily však na podporu pozemných vojsk používali skoro všetky dostupné lietadlá, aj pod stíhacie Polikarpovy, Jakovlevy a Lavočkiny sa podvesovali bomby a neriadené rakety, ktoré síce mali vysokú účinnosť na cieľ, ale podstatne zhoršovali letové vlastnosti stíhačiek.

Po skončení druhej svetovej vojny vývoj bojových lietadiel ako samostatného druhu letectva ustrnul. Jedným z hlavných faktorov bol nástup jadrových zbraní, ktoré spočiatku spôsobili na poli vojenskej taktiky a stratégie revolúciu. Bol to aj dôsledok veľkých technických zmien lietadiel, ako bol príchod lietadiel s prúdovým pohonom a zavádzanie neriadených a neskôr riadených striel vzduch-zem. Tieto kroky logicky viedli k predpokladu, že útoky na pozemné ciele konvenčnými bombami a paľbou palubných zbraní nahradia útoky riadenými raketami lietadlami, bez inej organickej výzbroje. S klasickým ostreľovaním pozemných cieľov guľometmi alebo kanónmi sa prestalo počítať. Stroje preto nemuseli byť ani silnejšie pancierované. Prispeli k tomu aj zmeny v oblasti protilietadlovej obrany (zavádzanie riadených striel zem-vzduch) a v neskoršom období aj príchod bojových vrtuľníkov.

Sovietsky zväz do polovice 50. rokov používal stále svoje spoľahlivé stroje z čias druhej svetovej vojny a spojenci pokračovali v tradícii preraďovania neefektívnych stíhačiek na útočné lietadlá, napr. Republic F-84 Thunderjet. Počas vojny v Kórei sa na Západe stále držala tradícia, na strane Severnej Kórey potom dochádzalo aj k využívaniu MiGov-15 pre účely na podporu pozemných vojsk.

V ZSSR potreba nových bojových, silne pancierovaných lietadiel taktiež ustala. Vojenskí plánovači dali prednosť ľahkým bombardérom a stíhacím bombardérom ako boli stroje Suchoj Su-7, neskôr Suchoj Su-17, Su-20 a Su-22 ako aj ľahšími MiG-23BN a MiG-27.[4]

Spojené štáty sa v priebehu 60. a 70. rokov zaplietli do vojny vo Vietname, ktorá významnou mierou poukázala, že koncept rýchlych ľahkých bombardérov ako boli, napr. Republic F-105 Thunderchief, nie je postačujúci. Stroje utrpeli veľké straty od protilietadlovej paľby, hlavne flaku, aj zastaraných vietnamských MiGov-17. Ukázalo sa, že stroje schopné vydržať ťažké poškodenie sú stále potrebné. Pretrvávala aj snaha nájsť stroj schopný boja s tankmi nepriateľa. V priebehu vietnamskej vojny Američania rozvinuli koncept útočných vrtuľníkov, spočiatku upravených strojov Bell UH-1 Iroquois. Vznikli stroje AH-1 Cobra, ktoré podnietili vznik celkom nových konštrukcií. Vrtuľníky sa napokon stali hlavným nositeľom priamej leteckej podpory pozemných síl aj v ostatných letectvách.

Americké letectvo zároveň vyhlásilo konkurz na podzvukové bojové lietadlo využívajúce novo skonštruovaný kanón kalibru 30 mm. Tento konkurz vyhral A-10 Thunderbolt II, ktorého konštruktéri prišli s koncepciou ťažko pancierovaného lietadla, určené pre lety v nízkej výške a s využitím princípov redundancie a tienenia dôležitých systémov tými menej dôležitými.

Suchoj Su-25 ruských vzdušných síl v Sýrii, október 2015.

Sovieti následne na toto lietadlo a na novú generáciu západných tankov zareagovali taktiež podzvukovým lietadlom Suchoj Su-25, čo bol ekvivalent A-10 – ťažko pancierovaný stroj, vybavený kanónom kalibru 30 mm a 10 závesníkmi pod krídlom. Oproti A-10 je Su-25 rýchlejší, obratnejší, odolnejší a schopný lietať z nespevnených plôch, nemá však tak sofistikovanú avioniku.

Obe lietadlá (A-10 aj Su-25) sa veľmi dobre osvedčili v niekoľkých konfliktoch, kedy prežili neuveriteľné poškodenia a často sa vrátili na základňu s jedným motorom ustreleným po priamom zásahu riadenou strelou. Okrem iného aj preto dochádza aj napriek hlasom ich odporcov k ich modernizácii, čím vznikol na Západe A-10C a v Rusku Su-39.

Ako Su-25/39 tak A-10 sa pohybujú tesne nad terénom. Piloti A-10 podľa vlastných slov dokonca lietali nad cestami pod úrovňou vrcholkov stromov.

Bojové lietadlá sa dnes využívajú hlavne k podpore jednotiek proti povstalcom, a to predovšetkým v Čečensku, Afganistane, Sýrii a Iraku, kde majú značné úspechy.