Henschel Hs 123

Malé predsériové množstvo Hs 123 A-0 bolo dokončených v roku 1936 pre Luftwaffe, na testovanie v poľných podmienkach. Túto prvú zásielku nasledovala jemne modifikovaná séria Hs 123 A-1, prvé skutočné sériové kusy. Sériové stroje mali pancierovanú opierku hlavy, aerodynamický kryt, odnímateľnú kapotáž podvozka a kapotované ostruhové koleso. Hlavný náklad zbraní pozostával zo štyroch 50 kg bômb SC50, ktoré boli umiestnené na závesníkoch na dolnom krídle spolu s ďalšími 250 kg bombami SC250, na vidlici pod trupom. Zvyčajne tam však boli umiestnené prídavné nádrže, ktoré boli v prípade núdze odhodené. V predku lietadla boli 2 guľomety MG 17 kalibru 7,92 mm zosynchronizované aby strieľali hriadeľom vrtule.

Stroj bol zaradený do služby v jednotke StG 162 na jeseň roku 1936. Jeho kariéra sa predčasne skrátila s príchodom Ju 87A do tejto jednotky. Zvyšné Hs 123 boli začlenené do dočasnej jednotky Fliegergeschwader 100, v čase Mníchovskej krízy. Táto jednotka vznikla z núdze, používala zastarané lietadlá a jej hlavnou úlohou boli útoky na pozemné ciele.

Podpísaním Mníchovskej dohody sa kríza skončila a jednotka bola rozpustená, a jej členovia boli prevelení do iných jednotiek. V priebehu roka 1939 už Luftwaffe považovala Hs 123 za zastaraný, a to aj napriek úspechom v Španielskej občianskej vojne. Letky priamej pozemnej podpory (Schlachtgeschwader) boli rozpustené, pričom ostala len jedna letka, II.(Schl)/LG2, ktorá bola vybavená strojmi Hs 123.

V tom istom čase bolo na žiadosť plukovníka (neskôr poľného maršala) Wolframa Freiherra von Richthofena, náčelníka štábu Légie Kondor, prevelené do Španielska 5 strojov Hs 123 v úlohe taktických bombardérov. V ich zamýšľanej roli sa Hs 123 ukázali ako omyl, prekážal ich malý dolet a schopnosť niesť len malé množstvo bômb. Namiesto toho boli Hs 123 so základňou v Seville použité na podporu pozemných vojsk, čo bola úloha, v ktorej ich malý dolet nebol až takou prekážkou a ich schopnosť presného bombardovania bola dôležitejšia než veľká nosnosť. Bojové nasadenie Hs 123 preukázal neobyčajnú pružnosť pri misiách podpory pozemných vojsk, keď bol schopný absorbovať aj veľké poškodenie a dokonca aj priame zásahy do trupu a motora.

Veľkým dojmom zapôsobil Hs 123 na španielskych nacionalistov v bojových podmienkach a preto od Nemecka odkúpili celú skúšobnú letku a objednali ďalších 11 strojov. V Španielsku boli Hs 123 známe ako „Angelito“ (anjelik) a najmenej jeden Hs 123 bol vo službách španielskych vzdušných síl (Ejército del Aire) po roku 1945.

Do Číny bolo odoslaných 12 strojov Hs 123, kde boli intenzívne nasadené ako strmhlavé bombardéry proti japonským vojnovým lodiam pozdĺž rieky Yangtse a to hlavne v roku 1938.

V čase vypuknutia bojov bolo posledných 39 Hs 123 pridelených jednotke II. (Schl)/LG 2, ktorá bola nasadená do bojov v Poľsku. Táto jednotka sa ukázala ako zvlášť úspešná. Kvíliac nad hlavami nepriateľských vojakov Hs 123 zhadzoval svoje bomby s ničivou presnosťou. Odstrašujúci aspekt útoku Hs 123 bol hluk jeho motora, ktorý pilot mohol nastaviť zmenou otáčok, čím dosiahol zvuk podobný guľometnej streľbe. Znovu preukázal schopnosť zniesť veľké poškodenie a následné bezpečné pristátie. Pozemný personál považoval stroj za spoľahlivý v poľných podmienkach, operujúc z jednoduchých základní blízko frontu.

Poľské ťaženie bolo pre lietadlo, ktoré najvyššie veliteľstvo Luftwaffe považovalo za zastarané, veľkým úspechom. V priebehu roka bol Hs 123 znova v akcii pri bleskových útokoch na Holandsko a Francúzsko. Generál Guderian bol mnohokrát očarený časom opakovaného nasadenia jednotky II.(Schl)/LG 2. Na základniach Luftwaffe, ktoré boli čo najviac predsunuté k frontu, Hs 123 nalietali viac misií za deň než iné jednotky, a znovu a znovu dokázali svoju hodnotu pri podpore pozemných vojsk. Keďže Ju 87 bol zatiaľ nasadzovaný skôr ako taktický bombardér než skutočný stroj na podporu pozemných jednotiek, Hs 123 pokračovalo tejto v úlohe ešte nejakú dobu, pretože iný stroj podobných schopností nebol Luftwaffe k dispozícii. Napriek tomu sa počty Hs 123 neustále znižovali v dôsledku opotrebovania.

Bitky o Britániu sa Hs 123 nezúčastnil, pretože Lamanšský prieliv sa ukázal ako značná prekážka pre lietadlá s krátkym doletom. Jediná jednotka vybavená Hs 123, II.(Schl)/LG 2, sa stiahla do Nemecka na prezbrojenie na typ Messerschmitt Bf 109E, čo bola verzia stíhacieho bombardéra. Napriek tomu, že Bf 109E nemal väčšiu nosnosť než Hs 123, mal väčší dolet a bol schopný sebaobrany účinnejšie než Hs 123.

Na začiatku Balkánskeho ťaženia bolo 32 kusov Hs 123, ktoré boli po páde Francúzska vyradené, povolané späť do služby v jednotke 10.(Schl)/LG 2. Stroj si počínal dosť dobre na to, aby bol nasadený aj pri operácii Barbarossa.

Na začiatku operácie Barbarossa bola jedinou nemeckou jednotkou, ktorá bola určená na priamu pozemnú podporu bola II.(Schl)/LG 2, vybavená 38 strojmi Bf 109E a 22 Henschelmi Hs 123. Počas služby na východnom fronte boli zvyšné Hs 123 upravené odobratím krytov podvozku, pridaním pancierovania, špeciálnym výstrojom a taktiež pridaním guľometov alebo dokonca kanónov pod krídla.

Počas začiatočnej fázy sa jednotka zúčastňovala bojov nad severnou a južnou časťou frontu, vrátane krátkej služby pri podpore bojov okolo Leningradu a tiež sa zúčastnil bojov pri Viazme a Briansku. Prvé týždne odhalili problémy s Bf 109E, ktorého prenasledovali problémy s podvozkom a motorom, v jeho roli stíhacieho bombardéra. Jeho vodou chladený motor bol tiež zraniteľnejší zbraňami menšieho kalibru než hviezdicový motor Hs 123.

Zima priniesla ťažkosti všetkým nemeckým silám v Rusku a piloti v otvorených kokpitoch Hs 123 veľmi trpeli. Napriek tomu sa Hs 123 zúčastnil bojov o Moskvu. V januári bola jednotka premenovaná na SchlG 1, prvú jednotku čiste orientovanú na pozemné útoky. Hs 123 sa stal časťou jednotky 7./SchlG 1.

Trojica Hs 123 počas letu v Rusku

Táto“ nová“ jednotka sa zúčastnila operácii na Kryme v máji 1942. Po nej operovala nejaký čas v južnom sektore, zúčastniac sa druhej bitky o Charkov a neskôr bojov o Stalingrad. Postupne sa malý počet letuschopných Hs 123 stále zmenšoval. Lietadlá boli stiahnuté z leteckých škôl a dokonca šrotovísk z celého Nemecka, aby nahradili straty. Junkers Ju 87, ktorý mal byť náhradou Hs 123, začal byť tiež používaný na podporu pozemných vojsk, zanechávajúc taktické bombardovanie novším typom.

Najväčší hold užitočnosti Hs 123 vzdal v januári 1943 generálplukovník Wolfram Freiherr von Richthofen, vtedajší šéf Luftflotte 4, keď sa pýtal či by bola možnosť znovu začať s produkciou Hs 123; pretože stroje si v dejisku bojov, kde si sneh, blato a ľad vybrali vysokú daň na modernejších strojoch, počínali dobre. Nebolo to však možné, pretože továreň Henschel už rozobrala všetky montážne linky a stroje v roku 1940.

Po tom, čo sa zúčastnili bojov pri Kursku, sa SG1 vrátila na Krym a tam počas neskorej jari 1944 nakoniec vyradila lietadlo, ktoré si počínalo dobre nad celou Európou, od Španielska po Leningrad. Posledný stroj Hs 123 vymenila jednotka 7./SG 1 v polovici roku 1944 za Ju 87, typ ktorý ho mal nahradiť už v roku 1937. Po roku 1945 Hs 123 ktoré ešte zostali letuschopné boli preradené na druhotné úlohy, ako napríklad zhadzovanie zásob alebo ťahanie klzákov.