Francúzske kráľovstvo

Pozri aj: Merovejovci, Austrázia, Burgundi, Neustrázia a Akvitánsko

Počiatky Franskej ríše možno hľadať v 5. storočí, keď sa vodcovi germánskeho kmeňa sálskych Frankov Chlodovikovi I. podarilo získať moc nad takmer celým územím dnešného Francúzska. Po smrti Chlodovika I. jeho nástupcovia (Merovejovci) Franskú ríšu ďalej rozšírili.[1] Po Chlodovikovej smrti sa jeho krajina rozdelila medzi jeho štyroch synov, ktorí dokázali pomerne dlho udržať jednotnú zahraničnú politiku a viedli boje proti Durinkom, Alemanom, Burgunďanom, Ostrogótom a Bavorom. Dokázali zjednotiť celú Gáliu a svoju moc rozšírili až do severnej Itálie. Spory medzi jednotlivými vládcami sa však nakoniec vyostrili a krajina sa rozdelila na tri časti - Austráziu, Neustráziu a Burgundsko. Moc panovníkov však začala upadať a v krajinách začali namiesto nich rozhodovať majordómovia.[2]

Pozri aj: Karolovci

Od 7. storočia (obdobie tzv. lenivých kráľov) získavali vo franských krajinách čoraz väčšiu moc dvorskí úradníci majordómovia. Menovali úradníkov, riadili administratívu, spravovali majetok kráľov a dosah mali aj na správu galskej cirkvi. V roku 687 austrázijský majordóm Pipin II. z rodu Arnulfovcov[2] (aj Pipinovci, rod neskôr známy aj ako Karolovci) zjednotil Austráziu a Neustriu a položil základy zjednotenej Franskej ríše.[2] Jeho syn Karol Martel pokračoval v zjednocovaní rozdrobených panstiev a v bitke pri Tours zvíťazil nad moslimskými Arabmi, čím zastavil ich expanziu do západnej Európy. Jeho potomok, Pipin III. sa v roku 751 s pomocou pápeža Zachariáša prehlásil za kráľa. Na trón Franskej ríše sa tak posadili Karolovci.[2]

Najúspešnejším vládcom Franskej ríše bol Pipinov syn Karol Veľký. Spočiatku sa delil o moc so svojim bratom Karlomanom, ktorý však v roku 771 zomrel. Za Karolovej vlády získala krajina dovtedy pohanské Sasko, kresťanské Bavorsko (dnešné územie Nemecka a Rakúska) a severotalianske longobardské územia. Pomerne neúspešne dopadla Karolova výprava na Pyreneje. Po porážke agilolfovského Bavorska sa Franská ríša dostala do susedstva Avarov a Slovanov. Karol Slovanov prinútil platiť tribút a Avarskú ríšu rozvrátil. Časť jej území rozdelil na grófstva. V roku 800 bol pápežom korunovaný za cisára.[3][4]

Po smrti Karola I. Veľkého sa novým vládcom stal Ľudovít I. Pobožný, ktorý sa snažil krajinu stabilizovať. V rokoch 830 až 833 však musel čeliť povstaniam jeho synov, ktorí neboli spokojní s jeho nástupníckym systémom. Ríša sa znovu rozdelila a Ľudovítovi synovia spolu už za jeho života viedli vojny o moc. Situáciu vyriešila až Verdunská zmluva z roku 843, podľa ktorej sa ríša rozdelila na tri časti:[5]

• Západofranskú ríšu
• Východofranskú ríšu
• Lotharingiu.

Územie Francúzska spadalo do pôsobnosti Západofranskej ríše, kde vládol Karol II. Holý. Karolovi III. sa v roku 884 podarilo získať celú franskú krajinu, nešlo však už o zjednotené impérium ale skôr o zväzok štátov spojených hlavou panovníka. Karol III. nemal potomkov a na konci 80. rokov tak proti nemu povstal Arnulf, ktorý sa po Karolovej smrti stal cisárom. Arnulf, ktorého moc pochádzala z východných častí ríše však už ríšu nedokázal udržať jednotnú a západofranská šľachta si zvolila za kráľa Oda z Paríža. Po Odovej smrti sa moci vo Francúzsku ujal Karol III. Prostý. Po jeho smrti sa v krajine rozhoreli boje o moc a k slovu sa hlásili nové rody. V roku 987 bol za panovníka zvolený Hugo Kapet z rodu Kapetovcov a vláda Karolovcov do Francúzsku skončila.[6]

Pozri aj: Kapetovci

Vnútropolitická situácia vo Francúzsku za vlády Huga Kapeta

Kapetovci sa na francúzskom tróne udržali až do 14. storočia. Hugo Kapet patril k významným franským šľachticom a centrum jeho moci sa nachádzalo v okolí Paríža. Hugov prístup k vládnutiu bol iný než prístup jeho predchodcov. Netúžil vládnuť celej Karolínskej ríši, ale začal budovať vlastný štát. Pre udržanie tohto cieľa sa dokonca vzdal lotrinských území v prospech nemeckej Rímskej ríše a viedol zmierlivú zahraničnú politiku. Obdobie vlády prvých Kapetovcov bolo charakteristické oslabením kráľovskej moci a decentralizáciou štátu. Kráľovské statky sa nachádzali v okolí Paríža a Orléans, na väčšine území vládli ako kráľovi lénnici miestni vojvodovia (akvitánsky, bretónsky, gaskonský, burgundský, normanský,..). Po invázii normanského vojvodu Viliama Dobyvateľa do Anglicka krajina za vlády Filipa I. prišla o Normandiu, čo sa stalo príčinou dlhodobo trvajúcich konfliktov medzi krajinami. Vzťahy medzi normanským vojvodom a Filipom sa navyše vyostrili po tom, čo sa Viliam pokúsil získať aj Bretónsko. Toto územie však Filip udržal. Ďalšími Filipovými úspechmi bolo uzavretie konkordátu z Troyes, ktorý vyriešil otázku cirkevnej investitúry vo Francúzsku, a posilnenie kráľovskej moci v krajine. V zjednocovaní Francúzska pod autoritu koruny pokračoval aj Ľudovít VI., ktorý s výnimkou Normandie ovládol celé severné Francúzsko. V 12. storočí vzrástol význam kráľovského sídla Paríž, ktoré sa stalo konkurencieschopné voči starším významným mestám ako boli Rouen a Troyes. Manželstvom dediča trónu Ľudovíta VII. s Aliénor Akvitánskou sa mala kráľovská moc rozšíriť aj do južného Francúzska (Akvitánie). Manželstvo však bolo nakoniec prehlásené za neplatné a Aliénor sa znovu vydala za Henricha II. Plantageneta, čím jej územie pripadlo do sféry anglicko-normanského vplyvu a vznikol celok známy ako Angevinská ríša. V nasledujúcom období preto Ľudovít posilňoval svoju moc a snažil sa oslabiť prestíž a vplyv Angličanov, ako aj zabrániť ich politickému spojeniu s rímsko-nemeckými cisármi.[7]

Územné zisky Filipa II.

Francúzski králi sa postupne stali skutočnými predstaviteľmi rodiaceho sa francúzskeho národa. Počas vlád Filipa II., Ľudovíta IX. a Filipa IV. Pekného pretrvával vo Francúzsku mocenský rozmach a krajina získavala späť územia od Angevinskej ríše. Filip IV. výrazne posilnil kráľovskú moc a centralizoval štátnu správu. Vďaka jeho reformám sa Francúzsko stalo modernou európskou krajinou a novou západnou veľmocou. Výraznou podporou mu v tomto smere boli majstri zo Sorbonny. V roku 1306 získal Filip značné bohatstvo vyhnaním Židov z krajiny a v rokoch 1307 až 1313 viedol spor s templármi. Rád bol nakoniec rozpustený a jeho majetky zhabané. Filipova zahraničná politika sa orientovala na boj s Angličanmi v Akvitánsku a s Flámmi na severe. Flámsko síce de iure podliehalo Francúzsku, no inak viedlo pomerne autonómnu politiku a obchodovalo s Angličanmi. Najvýznamnejším prínosom vlády Filipa IV. pre európske dejiny bolo presadenie voľby pápeža Klementa V. a presunutie pápežského sídla do Avignonu, čím sa začalo tzv. avignonské zajatie pápežov. Po smrti Filipa IV. na trón postupne nastúpili jeho synovia (Ľudovít X., Filip V. a Karol IV.), ktorí boli slabší. Po smrti Karola IV. sa vláda hlavnej kapetovskej dynastie skončila a vládnuť začali jej vedľajšie vetvy (Anjouovci, Bourbonovci).[8][9]

Na francúzsky trón nastúpil Filip VI., z rodu Valois, ktorý mal za ženu Karolovu dcéru Blanku. Situáciu však využil anglický kráľ Eduard III., ktorý si ako vnuk Filipa IV. tiež uplatňoval nároky na francúzsky trón. Vzťahy Anglicka a Francúzska boli dlhodobo napäté a obe strany si navzájom podkopávali moc. V roku 1337 Filip demonštratívne obsadil Akvitánsko, ktoré si Eduard nárokoval, na čo Eduard vypovedal svoj lénny sľub a začal sa pripravovať na vojnu. V novembri 1337 Anglicko Francúzsku vyhlásilo vojnu, ktorá neskôr získala názov Storočná vojna.[10][11]

O Storočná vojna pozri Storočná vojna.

Priebeh Storočnej vojny

Nový konflikt medzi Anglickom a Francúzskom sa predĺžil a nakoniec s istými prestávkami trval od roku 1337 do roku 1453. Počas bojov sa vystriedalo niekoľko anglických a francúzskych panovníkov.

Anglicko a Francúzsko boli dve suverénne kráľovstvá, no anglickí králi mali ako feudum značnú časť francúzskych území, pretože keď svojho času normanský vojvoda Viliam Dobyvateľ porazil anglického kráľa Harolda II. v bitke pri Hastingse, ponechal si aj svoje dŕžavy vo Francúzsku. Francúzi potom o tieto územia v nasledujúcich storočiach zvádzali striedavo úspešné aj neúspešné vojny s Angličanmi. Storočná vojna bola konečným vyvrcholením týchto sporov. Ďalšou príčinou storočnej vojny bol aj spor oboch kráľovstiev o nadvládu nad dôležitým obchodným centrom, Flámskom. Pred začiatkom storočnej vojny mali v týchto sporoch prevahu Francúzi. V roku 1336, teda rok pred začiatkom vojny, dal flámsky knieža Ludvig pozatýkať všetkých anglických obyvateľov Flámska. Nasledovalo odvetné opatrenie zo strany Angličanov proti všetkým obyvateľom Flámska prevádzkujúcim obchod, zákaz vývozu anglickej vlny do Flámska a dovozu flámskych výrobkov do Anglicka, dôsledkom čoho vypuklo v krajine ľudové povstanie pod vedením Jacoba van Artelvede, ktorý uzavrel spojenectvo s anglickým kráľom Eduardom III. Keď však francúzsky kráľ Filip VI. napadol anglické dŕžavy vo Francúzsku, Eduard III. pod zámienkou nároku na francúzsky trón, vyhlásil Francúzsku vojnu. Zdôvodňoval to príbuzenským vzťahom s rodom Kapetovcov. Skutočné dôvody anglického záujmu však boli oveľa prozaickejšie. Angličania totiž v Gaskónsku a Normandii kontrolovali prístavy, ktoré získali ešte v časoch bojov Normanov o Britské ostrovy. Z nich vyvážali do Anglicka víno a dovážali vlnu a obilie. Storočná vojna, ktorá vypukla v roku 1337, bola teda z veľkej miery „obchodnou vojnou“.[12][13][14]

Maľba Jany z Arku na korunovácii kráľa Karola VII. v katedrále v Remeši, autor: Jean Auguste Dominique Ingres, olej na plátne, 1854

Prvé roky priniesli Angličanom úspechy. V roku 1346 porazil Eduard III. v bitke pri Kreščaku svojho francúzskeho rivala Filipa VI. Nasledovalo víťazstvo pri Poitiers, pri ktorom sa podarilo zajať francúzskeho kráľa Jána II. Dobrého. Francúzsko pristúpilo na mier a v roku 1360 podpísalo v meste Brétigny dokument, ktorým sa síce definitívne vzdalo strategického prístavu Calais i dŕžav v Akvitánii, ale Eduard si prestal nárokovať titul francúzskeho kráľa. Boje úplne neprestali, ale súperenie Anglicka a Francúzska nadobudlo väčší význam až po tom, ako na anglický trón nastúpil Henrich V. Od roku 1414 sa začal opäť hlásiť o právo na francúzsku korunu. Francúzi sa však nepoddali. Vďaka zreorganizovanej armáde sa im darilo Angličanov postupne vytláčať. Po Jánovi II. Dobrom sa na francúzsky trón dostal daulphin Karol známy ako Karol V. Počas jeho vlády sa francúzska armáda posilnila a Francúzi upevnili svoje pozície vo Flámsku. Angličania avšak následne opäť zvíťazili, tentoraz v bitke pri Azincourtu (1415), kde zahynulo približne 10 000 Francúzov. Burgundský vojvoda Ján Nebojácny sa spojil s Angličanmi a v roku 1418 dobyl Paríž. Po vniknutí do hlavného mesta v roku 1420 francúzsky kráľ Karol VI. v zmluve Troyes uznal anglického Henricha V. za svojho nástupcu.[13][11]

Zástupca anglického kráľa Bedford sa v roku 1428 pokúsil vniknúť do Orléans. Karol VI. bol v anglickom zajatí, obyvatelia Orleánsu však blokovali anglické vojská. V roku 1429 prišla za dauphinom Karolom (neskôr Karol VII.) Jana z Arku tvrdila, že ju za ním poslal Boh, a že vie, ako oslobodiť Orléans a Paríž. Za päť mesiacov sa Jane podarilo oslobodiť Orléans. Podľa niektorých historikov a veriacich by sa jej podarilo obsadiť aj Paríž, ale Burgunďania ju zajali a predali Angličanom, ktorí ju následne odsúdili a upálili za kacírstvo [15] Po prehre v bitke pri Castillone roku 1453 museli Angličania vojnu ukončiť. Angličania stratili všetky francúzske územia, ktoré pred vojnou vlastnili (Normanské vojvodstvo) okrem Normanských ostrovov a Calais, ktorý bol znovu dobytý Francúzskom v roku 1558.[14][12]

Po víťazstve v Storočnej vojne sa Francúzsko začalo považovať za veľmoc. Feudálny režim bol v tomto období často spochybňovaný, pre tento dôvod začal hrať v monarchii absolutizmus väčšiu rolu. Najvýznamnejším renesančným francúzskym vládcom bol kráľ František I. František podporoval stavbu renesančných budov a najmä zámkov. Nariadil stavbu zámkov, ako Zámok Chambord[16], Chenonceau, Blois, Fontainebleau[17] a niekoľkokrát dal prebudovať aj parížsky Louvre.[18] Na Františkovom dvore pôsobili známi umelci ako Pierre de Ronsard, Michel de Montaigne či François Rabelais a počas jeho vlády francúzski námorníci objavili Kanadu. Jeho vláda mala i svoje negatívne stránky, totižto Francúzsko sa veľmi zadlžilo iným krajinám. V tomto období do Francúzska prenikla reformácia.

Územia ovládané Habsburgovcami v roku 1547

V prvej polovici 16. storočia domininujú vojny o Taliansko. Tieto vojny boli vyvolaným sporom o nástupníctvo v Neapolskom kráľovstve a Milánskom vojvodstve medzi rokmi 1494 až 1559. Do talianskych vojen sa zapojili skoro všetky talianske mestské štáty, Španielsko, Osmanská ríša, Rímsko-nemecká ríša a Anglicko. Tieto vojny vznikli, ako dynastický konflikt o obsadenie neapolského trónu a tento konflikt prerástol v celoeurópsky boj medzi dvoma najmocnejšími kráľovskými dynastiami Západnej Európy, Habsburgovci a francúzsky kráľovský dom Valois. Na začiatku 16. storočia viedli Francúzi so Španielmi vojny o nástupníctvo v Neapolskom kráľovstve a Milánskom vojvodstve. Francúzi Neapol a Miláno niekoľkokrát získali a zase stratili.[19]

V 16. storočí sa najväčšími nepriateľmi Francúzov stali Habsburgovci. V predchádzajúcich rokoch získali značnú moc a od roku 1437 prakticky držali bez prestávky cisársku korunu Rímsko-nemeckej ríše. V roku 1477 ich vplyv viac prenikol do Západnej Európy a do tesného susedstva s Francúzskym kráľovstvom, keď Maximilián I. získal sobášom s Máriou Burgundskou nie len Burgundsko, ale tiež Luxembursko a celé Nizozemsko. Moc Habsburgovcov totižto vzrástla po tom, čo Filip I. Habsburský zdedil Burgundsko, Luxembursko a Nizozemsko a vydal sa za Janu Kastílsku, dostali sa Habsburgovci aj na španielsky trón. Karol V. Habsburský, syn Filipa I. a Jany Kastílskej, sa tak stal najmocnejším monarchom Európy v 16. storočí. Francúzsko sa tak ocitlo v habsburskom obkľúčení. Od konca 15. storočia do 18. storočia spolu Francúzsko a Habsburgovci zviedli okolo 12 vojenských konfliktov. Toto súperenie bolo dočasne prerušené náboženskými vojnami, no následne ďalej pokračovalo po nástupe Ľudovíta XIV. na francúzsky trón. Po šesťdesiatich rokoch vyčerpávajúcich vojen sa Francúzi nakoniec v roku 1559 mierom z Cateau-Cambrésis snáh o ovládnutie Talianska vzdali. Neapolské kráľovstvo získali španielski Habsburgovci.[20]

Pozri aj: Hugenotské vojny a Bartolomejská noc

Maľba Bartolomejskej noci, autor: François Dubois, olej na plátne.

Francúzsko bolo jedinou románskou krajinou, kde sa hromadnejšie ujalo protestantské hnutie. Svojich prívržencov v ňom získalo najmä Kalvínovo učenie šíriace sa z frankofónneho Švajčiarska. V roku 1559 bola vydaná francúzska konfesia (Confesio gallicana), ktorej vyznávači dostali hanlivý názov hugenoti.[21] Príchod reformácie do katolíckeho Francúzska vniesol krajinu do série nových vojen nazvaných hugenotské vojny. Tieto boje medzi katolíkmi, protestantmi a hugenotmi trvali medzi rokmi 1562 – 1598 a spôsobili v krajine spoločenský a hospodársky úpadok. Hlavným motívom nebola len náboženská otázka ale aj mocensko-politický vplyv. Na stranu hugenotov sa pridala časť vysokej šľachty, ako napríklad princ Ľudovít I. de Condé, Henrich III. Navarrský a niektoré mestá na čele s Orléans. Na čele katolíkov stál rod Guisovcov. Vojny boli navyše podporované Anglickom, Nizozemskom a niektorými nemeckými kniežatstvami.

Na počiatku bojov stál tolerančný edikt vydaný v roku 1562 regentkou Katarínou Medicejskou. K prvej hugenotskej vojne v rokoch 1562 – 1563 došlo po vyvraždení hugenotov 1. marca 1562 pri ich bohoslužbe v meste Vassy. Priebeh vojny sa pre hugenotskú stranu nevyvíjal dobre, ale mierom z Amboise 1563 získali právo vykonávať náboženské obrady na určených miestach. Druhá hugenotská vojna z rokov 1567 – 1568 nepriniesla zmenu a tretiu hugenotskú vojnu medzi rokmi 1568 – 1570 ukončil mier zo Saint-Germain-en-Laye v roku 1570, ktorý rozšíril náboženské slobody hugenotov.[22]

Na znak mieru medzi oboma stranami bol dohodnutý sobáš medzi Margarétou z Valois a Henrichom III. Navarrským. Po svadbe 23. augusta 1572, na ktorej sa v Paríži zhromaždila skoro celá hugenotská šľachta, bola na hugenotov zorganizovaná krvavá masakra tzv. Bartolomejská noc, ktorej udalosti viedli k vypuknutiu štvrtej v rokoch 1572 – 1573 a piatej hugenotskej vojne 1574 – 1576. Mierom z Beaulieu v roku 1576 získali hugenoti náboženské slobody, no odpoveďou katolíckej strany bolo založenie Svätej ligy pod vedením vojvodu Henricha I. de Guise, ktorá mala za cieľ definitívne hugenotov zničiť. Šiesta a siedma hugenotská vojna boli skôr občianske vojny, a boli sprevádzané početnými povstaniami. V roku 1585 pod nátlakom kráľ Henrich III. zrušil ediktom z Nemours, čo sa stalo príčinou vypuknutia ôsmej hugenotskej vojny 1585 – 1589 nazvanej aj vojna troch Henrichov. V roku 1588 dal však kráľ pokyn na zavraždenie nepohodlného vojvodu de Guise, no o rok neskôr sa sám stal obeťou vraždy. Jeho smrťou vymrel rod Valoisovcov. Dedičom francúzskeho trónu sa tak stal vodca hugenotov Henrich III. Navarrský (francúzsky kráľ ako Henrich IV.), ktorý si však musel korunu vybojovať počas deviatej hugenotskej vojny v rokoch 1589 – 1598. V boji dosiahol značné víťazstvá (napr. pri Arques-la-Bataille 1589 a Ivry-la-Bataille 1590). V snahe zabezpečiť jednotu krajiny konvertoval v roku 1593 na katolicizmus a v roku 1594 sa mu podarilo dobyť aj Paríž. Obdobie hugenotských vojen sa skončilo vydaním Nantského ediktu z roku 1598.[22]

Pozri aj: Francúzska koloniálna ríša

Prvé skúsenosti so zámorskými objavmi Francúzi získali až po tom, čo sa do objavovania Ameriky pustili Portugalci a Španieli. Využívali pri tom spočiatku podobne ako Angličania služby talianskych geografov a moreplavcov (napr. Giovanni da Verrazano v roku 1524). Keďže sféry vplyvu v Južnej Amerike boli viac menej rozdelené, ich záujem sa orientoval na Severnú Ameriku. I napriek raným námorným objavom svoju kolonizačnú činnosť započali hromadnejšie až v 17. a 18. storočí. Výhodným pre nich bolo námorné lupičstvo, ktorým oberali o financie koloniálne vyspelejšie Španielsko.[21] Francúzske kolónie sa v Severnej Amerike nachádzali v Kanade a Louisiane. Na rozdiel od Angličanov Francúzi postupne koncom 17. a v 18. storočí ovládli omnoho rozsiahlejšie územie a mali omnoho lepšie vzťahy s indiánmi. Francúzskych osadníkov však bolo početne menej a žili lovecko-farmárskym extenzívnym spôsobom života. Kolónie sa kvôli nedostatku financií a ľudských zdrojov rozvíjali veľmi pomaly. Anglickí (a neskôr britskí) osadníci síce ovládali menšie územie, ich mestá však boli vyspelejšie a ľudnatejšie. Medzi kolonistami neustále vznikali trenice, avšak vojna oficiálne nikdy nebola vyhlásená a až do 18. storočia sa darilo udržať mier.[23]

Priamo do tridsaťročnej vojny Francúzsko vstúpilo až v jej poslednej časti, keď mu v roku 1635 vojnu vyhlásila Habsburská ríša. V tom istom roku Francúzsko napadlo španielske Nizozemsko a Milánsko a po tom, čo v Nemecku získalo viacero úspechov Švédsko, uzavreli krajiny spojenectvo. Vojna sa však pretiahla a po tom, čo sa ukázalo, že ani jedna strana nie je dostatočne silná pre dosiahnutie víťazstva sa Francúzsko pokúsilo zjednať celoeurópsky mier, ktorý bol dosiahnutý v roku 1648 (Vestfálsky mier).[24]

Pozri aj: Ľudovít XIV. a Absolutizmus

Portrét Ľudovíta XIV. , autor: Hyacinthe Rigaud,olej na plátne, 1702

Počas vlády Ľudovíta XIV. zvaného aj ako „Kráľ slnko“(1638 – 1715) sa francúzske hospodárstvo sľubne rozvíjalo, napriek tomu sa však situácia prostého obyvateľstva príliš nezlepšovala. Francúzsko získalo post dominantnej európskej veľmoci za pomoci diplomacie kardinála Richelieua a neskôr jeho nástupcu Julesa Mazariniho. Kardinál Mazarini dohliadal na vytvorenie francúzskeho kráľovského námorníctva, ktoré malo konkurovať Anglicku. Výrazne sa zvýšila aj veľkosť armády. Francúzsko predstavovalo jednu z najbohatších zemí sveta, ale nedokázalo plne uspokojiť potreby svojho panovníka, ktorý neustále trpel nedostatkom financií, ktoré potreboval na svoje honosné stavby a najmä na vojnové účely. Smrtiace sa pre kráľovstvo ukázali dve veci: stavba a následná prevádzka Versailles a nie práve úspešná vojna o španielske dedičstvo, v ktorej sa stretol s koalíciou Anglicka, Svätej ríše rímskej a rakúskych Habsburgovcov.[25] Na náklady čoraz väčšieho štátneho dlhu Ľudovít XIV, pokračuje v teórii „božské právo kráľov na trón“, ktorá obhajuje božský pôvod moci.[26] Aby mal na splátky, zvýšil existujúce a zaviedol špeciálne dane, napríklad z komínov, šiat a okien. Dane platilo 96 % obyvateľstva, takzvaný tretí stav. Ten navyše platil desiatky a clo.[27] Rovnako pokračoval v práci svojich predchodcov na upevnení centralizovaného štátu riadeného z hlavného mesta Paríža. Snažil sa odstrániť zvyšky feudalizmu, ktoré stále pretrvávali v niektorých odľahlých častiach Francúzska, a nútením šľachtickej elity pravidelne obývať jeho bohatý palác vo Versailles, postavený na okraji Paríža, sa mu podarilo upokojiť aristokraciu. Týmto spôsobom upevnil vo Francúzsku systém absolutistickej monarchie, ktorý vydržal 150 rokov až do Francúzskej revolúcie. Výsledkom bolo obrovské zadlženie krajiny, ktoré vyústilo za vlády Ľudovíta XV. vo všeobecný úpadok ešte prehĺbený za vlády Ľudovíta XVI. (1774 – 1792). Vznikli hospodárske problémy. Väčšina obyvateľov sa živila poľnohospodárstvom, najviac ľudí žilo na vidieku (asi 4/5). Pôda bola drahá, roľníci aj veľkostatkári mali malé výnosy a cena potravín stúpala. Tesne pred revolúciou tvorili 1/5 národa žobráci. Remeslo bolo riadené cechmi. Ozývali sa hlasy po ich zrušení, niektorí remeselníci chceli vyrábať slobodne. Priemyselníci sa zasadzovali o právo na slobodné podnikanie. Obchodu sa najviac darilo na pobreží, pretože sa platilo vnútorné clo, ale ani tam neboli obchodníci úplne spokojní.

Maľba zobrazujúca pád Bastily, autor: Jean-Pierre Houël, akvarel,1789

Obdobie pred vypuknutím revolúcie nazývané ancien régime (dosl. starý poriadok) sa nieslo v duchu krízy osvieteného absolutizmu a krízy ekonomiky. Ľahostajnosť a životný štýl vládnucich kruhov, ako aj neúspech ekonomických reforiem, a rast francúzskych dlhov viedli k väčšiemu útlaku poddaných a k napätiu medzi sociálnymi vrstvami. O slovo sa začali hlásiť podnikatelia a inteligencia z radov meštianskej "občianskej šľachty". Situácia sa ešte viac zhoršila po tom, čo Quesnayov striktný fyziokratizmus nahradila Turgotova politika uvoľnenia obchodu. Zavedenie trhových cien však zvýšilo ceny, takže sedliaci museli svoje produkty predávať často pod cenu a nemohli si kúpiť drahšie remeselnícke produkty. Znížením dopytu sa však znížil aj dopyt po pracovnej sile. Turgot, ktorý ďalej plánoval zaviesť mnohé radikálne reformy bol nakoniec odvolaný, no ani novému generálnemu kontrolórovi Jacquesovi Neckerovi sa bariéry brániace oživeniu ekonomiky odstrániť nepodarilo, a nakoniec bol krátko pred vypuknutím revolúcie odvolaný. K ekonomickej recesii sa navyše v roku 1788 pridala veľká neúroda. Kráľovský dvor medzitým i napriek ťaživej situácii žil svojim zaužívaným luxusným spôsobom a odpor francúzskej populácie voči nemu rástol. Vplyv na to mala aj náhrdelníková aféra. V roku 1788 francúzsky fiškus vyhlásil bankrot a kráľovi Ľudovítovi XVI. nezostávalo nič iné, než po dlhom období absolutizmu zvolať parlament (generálne stavy).[28]

5. mája 1789 sa vo Versailles stretli tri stavy. Napriek tomu, že mal tretí stav viac hláv ako ostatné dva dohromady, nemohol presadiť svoje reformy presadiť, pretože sa hlasovalo „podľa stavov“, t.j. každý stav mal jeden hlas. Pre svoju nespokojnosť sa tretí stav rozhodol, že bude zasadať samostatne. 17. júna sa poslanci tretieho stavu prehlásili za Národné zhromaždenie, ktoré malo mať ako jediné právo zastupovať ľud. Po tom, čo im kráľ 20. júna zamedziť prístup do tradičnej zasadacej miestnosti sa presunuli do Loptovej siene, kde prisahali že sa nerozídu, kým neprijmú novú ústavu. 9. júla sa zhromaždenie premenovalo na Ústavodarné národné zhromaždenie a vystúpilo so svojimi požiadavkami. Po tom, čo sa kráľ rozhodol proti zhromaždeniu zakročiť, pod vplyvom rôznych fám vypukla v Paríži revolúcia formálne započatá útokom na symbol kráľovskej moci - pevnosť Bastilu. O tri dni neskôr Ľudovít XVI. uznal porážku a nechal si na radnici pripnúť na klobúk vlajku mesta, z ktorej sa neskôr vyvinula francúzska trikolóra. V auguste 1789 boli zrovnoprávnené stavy (zrušenie privilégií) a bola prijatá Deklarácia práv človeka a občana. Novozískané slobody však noví občania nepochopili správne a očakávali okamžité zlepšenie svojej situácie. Situáciu a vážne problémy v krajine sa však nepodarilo rýchlo vyriešiť často dochádzalo k násiliu. V roku 1791 sa kráľovská rodina neúspešne pokúsila o útek, čo vyvolal ľudový odpor. V septembri 1791 bola prijatá nová ústava a Francúzsko sa stalo konštitučnou monarchiou. Na dianie vo Francúzsku sa s nevôľou nazerali ostatné európske štáty (Prusko, Habsburská monarchia) a u nich sídliaca emigrácia. Pred tým, než však stihli zasiahnuť im Národné zhromaždenie vyhlásilo vojnu. Pruské a habsburgovské vojská však Francúzov zatlačili do defenzívy. Nedobrá situácia v krajine posilnila radikálne kruhy, ktoré následne dobyli kráľovský palác a kráľovskú rodinu zajali. 22. septembra 1992 následne Konvent, ktorý nahradil Ústavodarné zhromaždenie vyhlásil republiku, čím Francúzske kráľovstvo zaniklo.[29]

Portrét posledného francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa Orleánskeho, autor: Franz Xaver Winterhalter, olej na plátne, 1841.

Pozri aj: Reštaurácia (Francúzsko), Júlová revolúcia (1830) a druhá francúzska republika

Po porážke Napoleona a revolučných myšlienok v roku 1814 sa v Európe začalo s reštauráciou (Prvá reštaurácia) pomerov do stavu pred rokom 1789. Jedným z výsledkov Viedenského kongresu bol aj návrat Bourbonovcov (Ľudovít XVIII.) na francúzsky trón. Hranice Francúzska sa s drobnými odchýlkami vrátili do stavu z roku 1792. Napoleon sa síce ešte pokúsil cisárstvo v roku 1815 obnoviť, no po bitke pri Waterloo stodňové cisárstvo zaniklo a návratu starého režimu už nič nebránilo (Druhá reštaurácia).[30]

Ľudovít XVIII. sa spočiatku snažil krajinu ozdraviť vnútopolitickým zmierením, no postupne mal naňho čoraz väčší vplyv jeho brat Karol, gróf z Artois, ktorý chcel znovu nastoliť absolutizmus. To sa naplno prejavilo po tom, čo sa v roku 1824 ako Karol X. ujal moci. Karlova politika však vo Francúzsku opätovne vytvorila spoločenský tlak žiadajúci revíziu bourbonovskej reštauračnej politiky. Situácia vyústila v júlové povstanie v roku 1830, ktorého následkom Karol odstúpil.[31] Po trojdňovej revolte bol na trón povolaný princ Ľudovít Filip Orleánsky.

Nový impulz na zmenu pomerov nielen v krajine, ale i v celej Európe vznikol v roku 1848 po tom, čo boli vo Francúzsku zakázané "bankety" na ktorých sa schádzala radikálna politická opozícia. V Paríži sa následne uskutočnilo viacero potýčok medzi armádou a opozíciou a situácia sa skončila útokom na Kráľovský palác. Občiansky kráľ Ľudovít Filip musel utiecť a bola vyhlásená druhá republika.[31]