Eleonóra Akvitánska

Ľudovít VII.

Eleonóra bola podľa súdobých svedectiev krásna, vzdelaná a kultivovaná žena.[4] V júli 1137 sa v súlade s poslednou vôľou svojho otca[5] vydala za sedemnásťročného následníka francúzskeho trónu Ľudovíta.[6] Chorý ženíchov otec Ľudovít VI. už pár dní po svadbe zomrel a mladík nastúpil 1. augusta 1137 na francúzsky trón ako Ľudovít VII. Čoskoro po nástupe na trón sa vymanil z moci svojej matky Adely Savojskej. Jeho radcom sa na dlhú dobu stal opát Suger.

Mladá kráľovná si z domova priniesla kritický postoj k cirkvi a zrejme pod jej vplyvom nebol Ľudovít VII. na začiatku svojej vlády príliš naklonený cirkevným slobodám, a ak to vyhovovalo jeho zámerom, neváhal sa s cirkvou dostať do konfliktu. Proti cirkevnému rozhodnutiu sa postavil i v prípade sporu o manželstvo svojho senešala Rudolfa I. z Vermandois, ktorý zapudil kvôli kráľovninej sestre Petronile svoju manželku Eleonóru z Blois a dostal sa tak do sporu s Theobaldom z Blois, bratom odvrhnutej manželky.[7] Pápežský legát vyhlásil prvé manželstvo za platné a nad grófstvom vyhlásil interdikt. Kráľ cirkvou exkomunikovaného senešala vojensky podporil, napadol grófa Theobalda[8] a potom sa celý život trápil výčitkami nad tisíckami úbožiakov, ktorí uhoreli v kostole pri dobývaní Vitry.[9] V roku 1143 obe strany uzavreli mier.[10]

Svadobný obrad s Ľudovítom (stredoveká iluminácia)

Ľudovít VII. bol síce do Eleonóry zamilovaný, ale podľa jej názoru bol "skôr mních než kráľ".[11][pozn. 1] Kráľovná nemohla dlho počať, prvá dcéra Mária sa narodila až po mnohých modlitbách v roku 1145.

Vojsko druhej križiackej výpravy

31. marca 1146 na sneme vo Vézelay kráľ, v túžbe podporiť kresťanské štáty oslabené najmä po strate Edessy, prijal kríž a Eleonóra sa rozhodla ho spoločne so svojimi vazalmi sprevádzať.[14][15] Križiacke vojsko sa vydalo po pevnine do Svätej zeme. Byzantského kronikára zaujala účasť žien medzi ktorými vynikala samotná Eleonóra, ktorú nazvali Zlatonôžka.

Po pomerne pokojnom začiatku cesty sa situácia zmenila. Od Vianoc 1147 pútnikov systematicky napádali Turci, ktorí okolo nich krúžili a zabíjali oneskorencov. Vojaci boli vyčerpaní, zmáhal ich nedostatok potravín, ľadový víchor a úmorná cesta cez hornatú krajinu. Prenasledované vojsko sa v značne menšom počte na začiatku februára 1148 dovlieklo k byzantskej Attalii. Ľudovít sa tu s Eleonórou, časťou jazdy a rytierov nalodil na byzantskú loď a dal sa dopraviť do Svätého Symeona blízko Antiochie. Pešiaci pre nedostatok plavidiel v Attalii zostali s tým, že si musia nájsť cestu na východ sami.[17]

Raimond z Poitiers víta kráľa Ľudovíta v Antiochii

Keď v marci 1148 dorazili do Antiochie bol kráľ už tak zadlžený, že si musel od templárov požičať peniaze potrebné na pokračovanie výpravy.[18] V prepychu križiackeho grófstva sa unavení pútnici rýchlo zotavili. Na výprave sa zreteľne prejavili rozpory medzi oboma manželmi. Eleonóra údajne v Levante prežila škandálny milostný románik so svoji strýkom[19][20], ktorý bol o sedem rokov starší ako Eleonóra. V roku 1136 si vzal za manželku Konstancu, dedičku Antiochijského kniežatstva a od svojho sobáša stál na jeho čele.[21], antiochijským kniežaťom Raimundom z Poitiers.

Obaja muži sa tiež nezhodli ohľadne plánovaného cieľa križiackeho útoku a Eleonóra sa pridala so svojim názorom k strýkovi, hrozila rozvodom pre blízke príbuzenstvo[12] a odmietala odísť z Antiochie[23], takže ju kráľ musel nechať odviesť násilím.[24] Do Jeruzalema ju dopravil v podstate ako väzenkyňu.[25] Po nepodarenom útoku na Damask[26] sa manželia rozhodli stráviť zimu v Svätej zemi. Návrat naspäť do Európy bol rovnako búrlivý ako celá križiacka výprava. Z Palestíny vyplávali každý na inej lodi po Veľkej noci 1149 vo flotile sicílskeho kráľa Rogera II., bojujúceho v tom čase s Byzanciou. Pri pobreží Peloponézu kráľovninu loď zajalo byzantské loďstvo, ktoré zamierilo s Eleonórou do Konštantinopolu. Sicílske loďstvo ju včas oslobodilo a manželia sa stretli až v septembri v Kalábrii, kde ich Roger II. prijal s veľkými poctami. Tu sa tiež dozvedeli o smrti Raimunda z Poitiers v bitke s Núr ad-Dínom.[27]

V dôsledku útrap a prežitých emócií sa zdravotný stav kráľovnej zhoršil natoľko, že spiatočná cesta sa musela konať na etapy s dlhšou zastávkou v benediktínskom kláštore Montecassino. K brehom Seiny tak Eleonóra s Ľudovítom dorazili až v novembri. Počas spiatočnej cesty ich prijal pápež Eugen III., ktorý sa obával politických zmätkov, ktoré by uvažovaný rozvod kráľovského páru mohol spôsobiť.

V nasledujúcom roku sa kráľovským manželom narodila druhá dcéra Alix. Jej narodenie však už bolo len labuťou piesňou manželstva, ktoré nezadržateľne spelo ku svojmu koncu.[29][30]

V januári 1151 zomrel opát Suger a nič nebránilo Ľudovítovi a Eleonóre v rozvode.[31] K rozvodu došlo 21. marca 1152 oficiálne z dôvodu blízkeho príbuzenstva, v skutočnosti však kvôli odcudzeniu medzi manželmi a Eleonórinej údajnej nedostatočnej plodnosti.[32] Na verejnom vyhlásení rozvodu sa zúčastnili štyria arcibiskupi a početní príslušníci francúzskej šľachty.

Eleonóra po rozvode získala späť svoje územia do ktorých sa hodlala uchýliť a Ľudovít VII. po strate manželkinho rozsiahleho územia klesol na úroveň stredne významného vladára.[34] Obe dcéry zostali u otca.

Pri ceste do Akvitánska sa rozvedenej kráľovnej, ktorá opäť predstavovala skvelú partiu[35], takmer zmocnil násilím Theobald V. z Blois, ktorý sa chcel s ňou oženiť. Eleonóre sa podarilo zajatiu vyhnúť a rovnako unikla i nástrahám Geoffroya VI. z Anjou, mladšieho brata Henricha Plantageneta.[33] [pozn. 2]

Eleonóra a Henrich II.

Dva mesiace po rozvode sa Eleonóra vydala za devätnásťročného normanského vojvodu Henricha Plantageneta[36], s ktorým sa pravdepodobne prvý raz stretla v auguste 1151, kedy Henrich spoločne so svojim otcom Geoffroyom V. z Anjou navštívil francúzsky dvor.

Prekážkou sobášu nebol ani vekový rozdiel, ani pokrvné príbuzenstvo[pozn. 3], ani Eleonórina údajná neplodnosť z ktorej bola obviňovaná. S manželstvom nesúhlasil Henrichov otec Geoffroy V. z Anjou, ktorý ako kráľovský senešal na Eleonóru uvalil interdikt. Dôvodom otcovho nesúhlasu so sobášom bol nielen Henrichov lénny záväzok k Ľudovítovi, ale najmä to, že Geoffroy sám mal údajne s Eleonórou už predtým sexuálny pomer. A spať s partnerkou vlastného otca bolo považované za „incest druhého typu“, ktorý bol prísne odsudzovaný.[37] Geoffroy V. z Anjou však zomrel náhle v septembri 1151 a Henrich zdedil grófstvo Anjou, Maine a normandské vojvodstvo. Manželstvu tak nič nestálo v ceste. Ich spoločné kontinentálne majetky vytvorili uzavretú enklávu a kapetovské kráľovstvo bolo ohrozené.[34] Eleonóriným najobľúbenejším sídlom sa stalo mesto Angers.[38].

Ľudovít VII. reagoval na Eleonórine nové manželstvo vyhlásením, že uzavretím sobáša dcéry jeho vazala bez jeho povolenia došlo k porušeniu feudálneho práva. Plantagenet sa odmietol kráľovi zodpovedať, bol ním vyhlásený za vzbúrenca a jeho majetok mal byť skonfiškovaný. Rozsudok však nebol nikdy prakticky vykonaný.[39] Francúzsko sa pokúsilo Akvitánsko udržať silou, ale takmer rok trvajúca vojenská výprava, ktorú podporovali okrem Henricha I. zo Champagne aj Róbert I. z Dreux a Eustach IV. z Boulogne, syn anglického kráľa Štefana III. z Blois, dopadla neslávne.[34] Ľudovít VII. sa v roku 1154 titulu akvitánskeho vojvodu zriekol.[39]

Ešte v roku 1154 zomrel v Anglicku kráľ Štefan a na anglický trón zasadol Henrich Plantagenet.[pozn. 4] Územie nad ktorým vládli od tej doby Henrich a Eleonóra siahalo od hraníc Škótska až po Pyreneje. Na európskom kontinente zahŕňalo celú západnú časť dnešného Francúzska, pobrežie pozdĺž Lamanšského prielivu a Atlantiku, od ústia rieky Bresle až po brehy rieky Bidassoa za mestom Bayonne.[39]

19. decembra 1154 boli Henrich s Eleonórou korunovaní vo Westminsterskom opátstve. Svojim príchodom upevnili v Anglicku dominantné postavenie francúzskej kultúry.[40][pozn. 5] Pár bol neustále na cestách medzi ostrovným kráľovstvom a kontinentálnym panstvom,[41] opakovane si vládu v rôznych častiach zeme rozdeľovali. Kým kráľ bol v Normandii, Eleonóra zostala v Anglicku a naopak. Henrich bol síce akvitánsky vojvoda, ale ku každému rozhodnutiu v zemi svojej manželky potreboval jej súhlas.[38]

V roku 1156 zložil Henrich kráľovi Ľudovítovi VII. za svoje dŕžavy na francúzskom území lénny hold. V roku 1158 sa obaja panovníci stretli v Gisors pri príležitosti zásnub ich detí.[42]

Henrich a Eleonóra (Svätodivišské kroniky)

Eleonóra v manželstve s Henrichom napriek častým odlúčeniam porodila osem detí, z toho päť synov, z ktorých prvý zomrel v detskom veku, zatiaľ čo jej bývalý manžel Ľudovít sa svojho vytúženého dediča dočkal až v roku 1165.[43] Henrich II. bol známy svojou činorodosťou, neposednosťou[39] a záchvatmi zúrivého hnevu.[44]

Henrich bol známy svojimi milostnými dobrodružstvami. Jeho najznámejšou milenkou bola, asi od roku 1166, „krásna Rosamunda“ (Fair Rosamund), dcéra normanského rytiera Waltera z Cliffordu, ktorá vystriedala inú milenku menom Arise[45] a pravdepodobne zapríčinila rozkol medzi manželmi. V roku 1167 porodila Eleonóra svoje posledné dieťa, syna Jána, a odišla na svoj dvor v Poitiers.

Henrich o tri roky neskôr ťažko ochorel a v predtuche blížiacej sa smrti rozdelil ríšu medzi svojich synov.[46] Najstarší Henrich mal dostať Anjou, Normandiu a Anglicko. Richard mal zdediť matkine Akvitánsko a Geoffrey II. otcom získané Bretónsko. Posledný Ján sa mal stať grófom z Mortain. Kráľ však chorobe nepodľahol, uzdravil sa a ambiciózne potomstvo nesúhlasilo s tým, že otec im vládu zatiaľ nepredal. Eleonóra vzburu svojich dospelých synov proti otcovi podporovala. Princovia sa v premenlivých konšteláciách spolčovali medzi sebou a s francúzskym kráľom proti otcovi. Ich odpor vypukol otvorene s Eleonórinou podporou v roku 1173.

Spurnú kráľovnú hrozba exkomunikácie nijako nepresvedčila a kráľ vpadol s brabantskými žoldniermi do kraja Poitou, ktorý pustošil.[48] V roku 1173 sa Eleonóra v mužskom prestrojení pri pokusu o útek na francúzske územie dostala do rúk manžela[49], ktorý ju dal uväzniť na hrade Chinon a v roku 1174.[50] odviezť do anglického Salisbury.[51][48] Miesto prísne stráženého pobytu bolo často menené, aby bolo znemožnené kráľovnú oslobodiť. Synovia sa otcovi vzdali v septembri 1174.

Henrich II. sa pokúsil na prelome rokov 1175/1176 anulovať svoje manželstvo s Eleonórou. Nie je isté či jeho snaha stroskotala na odpore pápežskej kúrie, alebo si uvedomil politické dôsledky anulovania manželstva.[53]

V roku 1183, po smrti svojej milenky Rosamundy a syna Henricha, kráľ Henrich II. previezol Eleonóru do Normandie a o rok neskôr späť do Anglicka. Vtedy už mala viac voľnosti než predtým. K dvoru sa mohla vrátiť na Vianoce 1184, kedy došlo k prímeriu a manželia spoločne oslávili sviatky. V tu dobu už kráľov dvor i kráľ sám upadal.

V zajatí zostala Eleonóra až do manželovej smrti v roku 1189.[47][pozn. 6] Richard po otcovom skone poslal Viliama Maréchala, aby matku vyslobodil z kráľovského väzenia. Verný služobník ju našiel vo Winchesteri už na slobode a "vznešenejšiu než inokedy".[55]

Pravdepodobne Eleonóra s dcérou Janou (nástenná maľba v kaplnke sv. Radegondy v Chinone)

Po svojom oslobodení zostala Eleonóra v Anglicku, kde sa tešila veľkej úcte, zariaďovala Richardovu korunováciu[56] a vyberala dvoranov.[57] Dojednala pre Richarda sobáš s princeznou Berengariou Navarrskou a doviezla mu ju v roku 1191 do sicílskej Messiny,[58] kde sa chystal na tretiu križiacku výpravu.

Po dobu Richardovho pobytu v Svätej zemi sa snažila krotiť túžbu mladšieho syna Jána po anglickej korune. Po prijatí správ o Richardovom zajatí rakúskym vojvodom Leopoldom Babenberským[59] vyslala do Rímsko-nemeckej ríše opátov z Boxley a Robertsbridge, aby vyjednali synovi slobodu[60], a začala zabezpečovať výkupné. Richard mohol vďaka neúnavnosti svojej matky prisľúbiť cisárovi 100 000 hrivien striebra.[61] Kvôli prieťahom Eleonóra neváhala a vo svojich listoch sa obrátila i na pápeža.

Požadované výkupné získané od vazalov kráľovná nakoniec sama dopravila na cisársky dvor.[56] Richard bol prepustený zo zajatia a vrátil sa do Anglicka, ktoré však čoskoro zase opustil a odcestoval do Akvitánska. Eleonóra sa stiahla do kláštorného ústrania vo Fontevrault, ktorý od svojho sobáša s Henrichom podporovala. Na jar v roku 1199 bol Richard pri obliehaní hradu Châlus zranený, po lekárskom zákroku ho začala trápiť horúčka a 6. apríla v Eleonórinom náručí zomrel. [62] V septembri toho roku Eleonóra pochovala i dcéru Janu, bývalú sicílsku kráľovnú, ktorej sa nevydarilo manželstvo s toulouským grófom[63] a zomrela pri pôrode.

Poslednou veľkou cestou starej kráľovnej bola výprava cez Pyreneje, keď v januári 1200 navštívila dvor svojej dcéry Eleonóry a priviezla odtiaľ svoju vnučku Blanku Kastílsku ako nevestu pre francúzskeho princa.[64] Svadby sa nezúčastnila, ale išla odpočívať do Fontevrault. V lete 1202 bola kráľovná hľadajúca bezpečnosť na hrade Mirebeau obliehaná svojim vnukom Arturom Bretónskym, uchádzačom o dedičstvo po zosnulom Richardovi. Ján Bezzemok svoju matku čoskoro oslobodil a Artura spoločne s ďalšími sprisahancami zajal.[55]

Eleonóra zomrela vo vysokom veku na jar 1204 vo fontevraultskom kláštore, kde bola aj pochovaná. Na dochovanom drevenom náhrobku je spodobnená ako ležiaca žena držiaca otvorenú knihu. Z jej desiatich detí žili už len dcéra Eleonóra, kastílska kráľovná, a syn Ján, anglický kráľ.