Španielske impérium

Kapitulácia Granady do rúk Španielov

Počiatky španielskej koloniálnej expanzie siahajú hlboko do 15. storočia, v tejto dobe Castilla konkurovala v severnej Afrike Portugalsku, Henrich III. Kastílsky v roku 1402 spustil kolonizáciu Kanárskych ostrovov, po krvavých vojnách s domorodými Guančmi ich Španielsko ku koncu 15. storočia plne ovládlo. Sobášom Katolíckych Veličenstiev Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej bolo vytvorené mocné súštátie, ktoré dalo základ neskoršej zámorskej expanzii.

V roku 1492 bola dobytím Granady zavŕšená niekoľko storočí trvajúca reconquista Španielska od moslimských Maurov, čo umožnilo Španielom sústrediť sa podľa vzoru Portugalcov na dobývanie zámoria. V tomto roku španielski monarchovia vyslali janovského námorníka Krištofa Kolumba, aby sa pokúsil nájsť západnú cestu do východnej Ázie. Španielske nároky na novo objavené územia v Amerike boli potvrdené pápežskou bulou Inter caetera z roku 1493 a Zmluvou z Tordesillas z roku 1494, v ktorej si Španieli a Portugalci rozdelili sféry vplyvu vo svete: Španielsku mala pripadnúť väčšina Ameriky, Portugalsku naopak Afrika a väčšina Ázie.

Prvé trvalé osady boli úspešne zakladané okolo roku 1500 na ostrove Hispaniola (nachádza sa na ňom dnešné Haiti a Dominikánska republika), ktorý sa stal základňou pre ďalšiu expanziu: odtiaľ dobyl Juan Ponce de León Portoriko a Diego Velázquez Kubu. Prvou osadou na americkom kontinente bola Santa María la Antigua del Darien v dnešnej Paname (založil ju v roku 1510 Vasco Núñez de Balboa). Tri roky potom tento objaviteľ ako prvý Európan prekonal po súši Panamskú šiju a zbadal Tichý oceán.

Súčasne s expanziou v zámorí sa Španielsko zúčastnilo vojnových stretov na európskej pôde: v talianskych vojnách podporovalo neapolský rod proti Karlovi VIII. Francúzskemu a angažovalo sa v bojoch Francúzov s Benátčanmi. Práve v tejto dobe sa konštituovala dlhú dobu prakticky neporaziteľná španielska armáda, veľkú zásluhu na tom mal generál Gonzalo Fernández de Córdoba.

V 16. a 17. storočí Španielsko zažívalo nielen rýchly teritoriálny rozmach, ale aj nebývalý kultúrny a politický rozkvet, toto obdobie sa označuje ako španielsky zlatý vek (špan. Siglo de Oro). Karol V., cisár vnuk Ferdinanda Aragonského a Izabely Kastílskej, po otcovi z habsburského rodu, bol zároveň španielskym kráľom, cisárom rímskym, vojvodom burgundským a arcivojvodom rakúskym; panoval nad rozsiahlymi územiami v Európe i v zámorí a ako sa vtedy začalo hovoriť: nad "ríšou, nad ktorou slnko nezapadá".

Z počiatku neboli zámorské kolónie príliš profitabilné, hoci sa podarilo vybudovať rozsiahlu obchodnú sieť s prístavmi na európskom kontinente. K rastu bohatstva výrazne prispelo až otvorenie strieborných baní: v prvej polovici 16. storočia v mexickom Guanajuate a Zacatecase a od roku 1546 v Potosí v dnešnej Bolívii. Extrémne bohatstvo prinieslo Španielsku dobytie ríše Inkov, do Španielska z novo dobytých území začalo prúdiť ohromné množstvo zlata. Príliv drahých kovov v Španielsku spôsobil útlm investícií a prispel k veľkému zvýšeniu inflácie. Ekonomická situácia bola už skôr sťažená vyhnaním Židov v roku 1492 a neskôr vyhnaním maurských konvertitov (moriskov) v roku 1609, čím bolo Španielsko ochudobnené o veľa obchodníkov a remeselníkov. Tiež kvôli týmto skutočnostiam sa Španielsko okrem iného stalo závislé na dovoze tovaru zo zahraničia.

Inkská pevnosť Sacsayhuamán

Hoci tridsaťročná vojna skončila v roku 1648 (jedným z jej dôsledkov bolo, že Španielsko muselo akceptovať nezávislosť Holandskej republiky), Španielsko-francúzska vojna pokračovala až do roku 1659. Skončila sa víťazstvom Francúzska (Španielsko utrpelo významnú porážku v bitke pri Rocroi v roku 1643) a okrem menších územných ziskov na úkor Španielska znamenala definitívnu stratu jeho veľmocenského postavenia v Európe.

Keď v roku 1700 zomrel ako bezdetný posledný zo španielskych Habsburgovcov, Karol II. Španielsky, začala sa vojna o španielske dedičstvo, ktorá nakoniec skončila kompromisom: na trón nastúpil Filip V. Španielsky z francúzskeho rodu Bourbonovcov, ale Španielsko podstúpilo mnohé európske územia Rakúsku (Španielske Nizozemsko, Neapol a Miláno), Anglicku (Gibraltár a Menorca) a Savojsku (časť milánska).

Filip V. Španielsky, prvý bourbonský kráľ na španielskom tróne

Bourbonovci po svojom príchode začali presadzovať svoju ideu centralizovaného štátu, snažili sa teda obmedziť vplyv miestnej aristokracie v španielskych kolóniách, ktorú tvorili tamojší potomkovia európskych kolonistov. Zamerali sa tiež proti Jezuitom, ktorý mal vo španielskej Amerike veľmi veľký vplyv, z Ameriky bol tento rád vyhnaný v roku 1767. Boli tiež zakladané nové obchodné spoločnosti, najúspešnejšou z nich bola Havana Company.

Vďaka reformám sa podarilo španielskemu impérium v priebehu 18. storočia stabilizovať; v druhej polovici storočia navyše k rastu obchodu výraznou mierou prispelo uvoľnenie obchodných kontrol. Cez isté hospodárske úspechy však efektivita poľnohospodárstva v celom impériu zaostávala za ostatnými krajinami a priemyselná revolúcia sa presadzovala len veľmi pomaly. Za vlády Bourbonovcov sa Španielsko síce opäť stalo relatívne silným štátom, pozíciu svetovej superveľmoci však už definitívne stratilo.

Bitka pri Trafalgare

Pre Španielsko bolo prvou stratou veľkého územia postúpenie Louisiany späť Francúzsku pod vládou Napoleona Bonaparte v roku 1800 (Španielsko ju od Francúzska dostalo v roku 1763, Napoleon ju neskôr v roku 1803 predal Spojeným štátom americkým).

Zničenie španielskej flotily Britmi v bitke pri Trafalgare (v rámci Napoleonských vojen) znamenalo výrazné oslabenie možnosti kontrolovať rozsiahle koloniálne územia. Vpád napoleonských vojsk do Španielska v roku 1808 a následná Španielska vojna za nezávislosť znamenala zánik španielskeho impéria v Amerike: rozpútali sa vojny za nezávislosť španielskych kolónií v Amerike, ako prvú nezávislosť získal Paraguaj (1811) a Uruguaj (de facto 1811, definitívnu nezávislosť získal v roku 1825). José de San Martín bol hlavným strojcom nezávislosti Argentíny (1816), Čile (1818) a Peru (1821), Simón Bolívar do roku 1825 oslobodil územie zahŕňajúce dnešnú Venezuelu, Kolumbiu, Panamu, Ekvádor a Bolíviu.

Katolícky kňaz Miguel Hidalgo y Costilla vyhlásil v roku 1810 nezávislosť Mexika, ktorá bola uznaná v roku 1821. V roku 1819 Španielsko odpredalo Floridu Spojeným štátom americkým. V tomto období sa osamostatnili aj ďalšie stredoamerické štáty, Španielsku z amerických kolónií ostali iba Kuba a Portoriko; ďalej potom Filipíny, Guam s priľahlými ostrovmi, Španielska Sahara, časti Maroka a Španielska Guinea.

Španielsko zdevastované napoleonskými vojnami sa len veľmi ťažko spamätávalo a bolo politicky aj regionálne fragmentované. Táto nestabilita zabrzdila sľubne naštartovaný rozvoj Španielska v 18. storočí. Isté krátkodobé zlepšenie celkovej situácie priniesla len vláda schopného kráľa Alfonza XII. V 70. rokoch 19. storočia.

O zvyšky kolónií prišlo Španielsko po prehratej španielsko-americkej vojne, v ktorej sa síce obe krajiny stretli najmä o kontrolu nad Kubou, v roku 1898 však Španielsko muselo Spojeným štátom podstúpiť nielen Kubu, ale aj Portoriko a časť Španielskej Východnej Indie (Filipíny a Guam, zvyšok španielskej pacifickej kolónie bol predaný Nemecku, ktoré novo kúpené územie začlenilo do svojich kolónii Nemecká Nová Guinea).

Španielsko vlastnilo drobné územia na africkom kontinente už od 16. storočia, Oran (1509 – 1708), Tripolis (1510 – 1551) a Ceutu (1668 – súčasnosť). V roku 1778 získalo od Portugalska ostrov Bioko v Guinejskom zálive, Río Muni (kontinentálna časť dnešnej Rovníkovej Guiney) a práva na komerčné využívanie krajiny medzi riekami Niger a Ogooué, výmenou za niektoré územia v južnej Amerike. Po španielsko-marockej vojne v roku 1860 uznalo Maroko existenciu španielskych enkláv na marockom území na pobreží Stredozemného mora a ďalej mu postúpilo menšiu oblasť Sidi Ifni na pobreží Atlantiku (približne na rovnakej rovnobežke ako Kanárske ostrovy).

Po Berlínskej konferencii v roku 1884 Španielsko ďalej získalo Západnú Saharu. V roku 1912 vzniklo v severnej časti Maroka tzv. Španielske Maroko, Španielsko ale tlaku miestnych obyvateľov čelilo len s veľkými ťažkosťami, úspechy Maročanov v bojoch proti nadvláde naplno odhalili zlý stav španielskej armády i celej štátnej správy. V roku 1926 sa Bioko a Río Muni spojili do jednej kolónie Španielska Guinea (od roku 1963 s názvom Rovníková Guinea).

Potom, čo Francúzske Maroko získalo v roku 1956 nezávislosť, privolilo Španielsko na postúpenie svojej časti k novo vytvorenému štátu, oblasť Sidi Ifni a Západnú Saharu si však ponechalo (Maroko na ne v roku 1957 oficiálne vznieslo nárok). Po nátlaku OSN a miestnych obyvateľov získala Rovníková Guinea v roku 1968 nezávislosť. Roku 1969 vrátilo Španielsko Maroku späť Sidi Ifni, Západnú Saharu kontrolovalo do roku 1975, kedy marocká vláda zorganizovala masový protest, tzv. zelený pochod. Právne postavenie tejto oblasti zostáva do dnešnej doby nevyriešené.

Dnes spadajú pod Španielsko iba malé územia mimo európskeho kontinentu: Kanárske ostrovy, autonómne mestá Ceuta a Melilla a španielske severoafrické dŕžavy, na ktoré si robí nárok Maroko.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Španělské impérium na českej Wikipédii.