Henrich II. (Anglicko)
Henrich II. Plantagenet (* 5. marec 1133, Le Mans, Francúzsko – † 6. júl 1189, Chinon, Francúzsko) bol anglický kráľ od roku 1153 do svojej smrti.
Henrich II. | |||
Kráľ Anglicka | |||
Panovanie | |||
---|---|---|---|
Dynastia | Plantagenetovci | ||
Panovanie | 19. december 1154 - 6. júl 1189 | ||
Korunovácia | 19. december 1154 | ||
Predchodca | Štefan | ||
Nástupca | Richard I. | ||
Biografické údaje | |||
Narodenie | 5. marec 1133 Le Mans, Francúzsko | ||
Úmrtie | 6. júl 1189 (56 rokov) Chinon, Francúzsko | ||
Pochovanie | Kláštor Fontevrault, Francúzsko | ||
Rodina | |||
Manželka | |||
Otec | Geoffrey V. z Anjou | ||
Matka | Cisárovná Maud | ||
Odkazy | |||
Henrich II. (multimediálne súbory na commons) | |||
|
Henrich sa narodil ako najstarší syn grófa Geoffreya z Anjou a Matildy, dcéry anglického kráľa Henricha I.
Ako dedičstvo po otcovi získal veľké územie vo Francúzsku a zároveň významné postavenie v európskej politike. Osudným sa mu stal spor s Tomášom Becketom a aj boj jeho synov o nástupníctvo. I napriek tomu patrí Henrich II. k najvýznamnejším panovníkom v anglickej histórii.
Kráľ Henrich a kráľovná Eleonóra
Henrich bol popisovaný ako energický a charizmatický muž, ktorý sa veľmi skoro preslávil ako vojvodca i ako dobrý panovník. Jeho najväčšou chybou bol veľký nepokoj, ktorý ho nútil k neustálej činnosti a tiež prchkosť, ktorú zdedil po otcovi a ktorá bola typická pre väčšinu jeho potomkov. Svoj nárok na anglický trón, ktorý zdedil po svojej matke, si musel najskôr vybojovať. V dobe jeho detstva ovládal Anglicko bratanec jeho matky, Štefan III. z Blois, ktorý trón uzurpoval na jej úkor. Hneď po jeho nástupe v roku 1135 prepukla v zemi občianska vojna, ktorú sa podarilo ukončiť až roku 1153, kedy dvadsaťročný Henrich porazil Štefana a jeho spojencov, a prinútil ho podpísať mierovú dohodu. Štefan menoval Henricha za svojho nástupcu miesto svojich potomkov a keď o rok neskôr zomrel, Henrich nastúpil na trón.
Po smrti svojho otca zdedil Henrich rozsiahle územia v severnom Francúzsku, za ktoré musel zložiť lénnu prísahu francúzskemu kráľovi Ľudovítovi VII. Tak sa vraj stretol s o jedenásť rokov staršou Eleonórou Akvitánskou, Ľudovítovou manželkou. Eleonóra bola najbohatšia dedička, patrilo jej Akvitánsko a Poitou na juhu Francúzska a a vraj i najkrajšia žena tej doby. V roku 1152 sa Eleonóra rozviedla s francúzskym kráľom z dôvodu príliš blízkej príbuznosti. Vrátila sa na svoje panstvá v Akvitánsku a tam sa o dva mesiace bez kráľovho súhlasu, ktoré bolo nevyhnutné, vydala za Henricha, s ktorým bola v podobne blízkom príbuzenskom vzťahu ako s Ľudovítom. O rok neskôr sa stal anglickým následníkom a v roku 1154 boli spolu s Eleonórou korunovaní za anglického kráľa a kráľovnú. V roku 1170 menoval spoluvládcom v Anglicku svojho najstaršieho žijúceho syna Henricha Mladíka. Nechal ho korunovať za kráľa, ale spoluvláda bola len formálna. V skutočnosti si Henrich II. všetku moc i naďalej podržal pre seba. So svojim najstarším synom mal potom radu sporov a ozbrojených konfliktov. Henrichovým úhlavným nepriateľom bol ale francúzsky kráľ Ľudovít VII. Ich vzťahu neprispelo ani to, že Eleonóra, ktorá Ľudovítovi porodila len dve dcéry, porodila Henrichovi osem detí, z toho päť synov. Po smrti Ľudovíta VII. sa stal francúzskym kráľom Ľudovítov syn Filip II. August, ktorý od Henricha II. tiež vyžadoval lénnu poslušnosť, čo sa ale hrdému kráľovi Anglicka príliš nepáčilo. Henrich II. bol na území Anglicka suverénnym vládcom, ale kvôli svojim dŕžavám vo Francúzsku bol stále vazalom kráľa francúzskeho. Bol ale vazalom veľmi mocným, pretože francúzsky kráľ Filip II. August vládol vo Francúzsku menšiemu územiu než Henrich II. Tieto územné spory viedli k rade vojnových stretov medzi obomi panovníkmi, pričom Filip II. August obratne využíval mocenské ambície všetkých Henrichových synov a štval ich proti otcovi.
Spor s arcibiskupom
Henrich za svojej vlády žil striedavo na svojich panstvách v Anglicku i Francúzsku, jeho prvoradým záujmom ale bolo obnovenie poriadku v Anglicku. Musel sa postarať o nápravu škôd vzniknutých vojnou a Štefanovou vládou. Obnovil štátnu správu, zreformoval súdnictvo a tiež obmedzil právomoci cirkvi. V roku 1164 boli podpísané tzv. Clarendonské zmluvy, v ktorých sa šľachta i cirkev zaviazala k návratu k zákonom, ktoré boli platné pred Štefanovým nástupom na trón. Do opozície sa ale postavila cirkev, ktorá sa nechcela vzdať privilégií, ktoré počas vojny získala. V čele stál arcibiskup z Canterbury, Tomáš Becket, ktorý bol predtým Henrichovým kancelárom a blízkym priateľom. Po jeho menovaní arcibiskupom, o ktoré sa Henrich osobne zasadil, ich vzťah ochladol a Becket sa obrátil proti kráľovi v záujme cirkvi. Tento spor sa ťahal až do roku 1170, kedy bol arcibiskup v Canterbury zavraždený. Nie je isté, či sa tak stalo na kráľov príkaz, či nie, obvinenie z jeho vraždy zo seba ale Henrich už nikdy nezmazal. Becket sa za svoje mučeníctvo dočkal kanonizácie a Canterbury sa stalo jedným z najslávnejších pútnických miest.
Po Beckettovej smrti začalo Henrichovo postavenie klesať a jeho pozícia už nebola nikdy taká pevná. Na koniec sa proti nemu postavili i jeho synovia, ktorých silno podporoval nový francúzsky kráľ Filip II. August a tiež Henrichova manželka. V roku 1183 zomrel Henrichov následník a na jeho miesto nastúpil Richard, neskôr zvaný Levie srdce. Jeho mladší bratia Geoffrey a Ján Bezzemok sa ale nechceli zmieriť s bratovou vládou a tak sa medzi nimi rozpútal boj o moc. Richard bol podporovaný matkou, kráľ Henrich podporoval najmladšieho Jána a striedavo svoju podporu všetkým kandidátom na trón prejavoval Filip II. August. Keď mu Richard zložil lénnu prísahu za kontinentálne územie a potom sa na stranu francúzskeho kráľa priklonil aj Ján, Henrich II. Plantagenet už bol na konci síl. Bol donútený podpísať mierovú dohodu s Filipom a zmieriť sa so svojimi synmi. Krátko potom v roku 1189 zomrel. Pochovaný je po boku svojej ženy a syna Richarda v opátstve Fontevrault.
Manželstvo a deti
18. mája 1152 sa oženil s Eleonórou Akvitánskou (* 1122 – † 1204), dcérou a dedičkou vojvodu Viliama X. Akvitánskeho a Aenòr zo Chateleràud. Mali osem detí:
- Viliam (* 17. august 1153 – † jún 1156), vojvoda z Normandie a gróf z Poitiers
- Henrich Mladík (* 28. február 1155 – † 11. jún 1183), anglický spolukráľ ∞ 1172 Margaréta Francúzska (*1158 – †1197), dcéra francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. a jeho druhej manželky Konstancie Kastílskej
- Matilda (* jún 1156 – † 13. júl 1189) ∞ 1168 Henrich Lev (*1129 – † 1195), vojvoda bavorský a saský, syn bavorského vojvodu Henricha Pyšného a Gertrúdy Saskej
- Richard Levie srdce (* 8. september 1157 – † 6. apríl 1199), anglický kráľ, vojvoda akvitánsky ∞ 1191 princezná Berengaria Navarrská (* 1165 – † 1230), dcéra kráľa Sancha VI. a Sanchi Kastílskej
- Geoffrey (* 23. september 1158 – † 19. august 1186), vojvoda bretónsky ∞ 1181 Konštancia Bretónska (*1161 – † 1201), dcéra a dedička vojvodu Conana IV. Bretónskeho a Margaréty Škótskej
- Eleonóra (* 13. október 1161 – † 31. október 1214) ∞ 1180 kastílsky kráľ Alfonz VIII. (*1155 – †1214), syn Sancha III. a Blanky Navarrskej
- Jana (* október 1165 – † 24. september 1199) ∞
- Ján I. (* 24. december 1166 – † 19. október 1216), anglický kráľ ∞
Inšpirácia
Henrich II. sa stal inšpiráciou pre mnohých spisovateľov z anglicky hovoriacich zemí, bez pochýb najslávnejšia je divadelná hra Jamesa Goldmana Lev v zime popisujúca vzťahy medzi Henrichom, Eleonórou a ich synmi. V anglickom filme Lev v zime z roku 1968 stvárnili hlavné postavy Peter O’Toole a Katharine Hepburn, v americkom televíznom remaku z roku 2003 Patrick Stewart a Glenn Close.
Peter O’Toole stvárnil Henricha II. už v roku 1964 vo filme Becket s témou konfliktu Henricha II. s Becketom (Richard Burton).
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jindřich II. Plantagenet na českej Wikipédii.
Henrich II. | ||
Vladárske tituly | ||
---|---|---|
Predchodca Štefan |
Kráľ Anglicka 25. október 1154 – 6. júl 1189 |
Nástupca Richard I. |