Jean-Paul Sartre
Jean-Paul Sartre (* 21. jún 1905, Paríž, Francúzsko – † 15. apríl 1980, Paríž) bol francúzsky filozof a spisovateľ, hlavný predstaviteľ existencializmu, ktorý dokázal prepojiť filozofiu a beletriu. Hlásal, že literatúra má byť angažovaná a slobodná – má byť pre ľudstvo pozitívnym ideálom.
| Jean-Paul Sartre francúzsky filozof a spisovateľ, predstaviteľ existencializmu | |||
| Západná filozofia Filozofia 20. storočia | |||
 | |||
| Biografické údaje | |||
|---|---|---|---|
| Meno | Jean-Paul Charles Aymard Sartre | ||
| Narodenie | 21. jún 1905 Paríž, Francúzsko | ||
| Úmrtie | 15. apríl 1980 (74 rokov) Paríž, Francúzsko | ||
| Dielo | |||
| Škola/tradícia | existencializmus, marxizmus | ||
| Oblasť záujmu | Metafyzika, Teória poznania, Etika, Fenomenológia, Politika, Ontológia | ||
Ovplyvnený
| |||
Ovplyvnil
| |||
| Podpis |  | ||
| Odkazy | |||
 | Jean-Paul Sartre (multimediálne súbory na commons) | ||
| |||
Detstvo a vzdelanie
Narodil sa v Paríži, kde ho od narodenia ovplyvňovalo meštianske prostredie intelektuálov. Ako dvojročný prišiel o otca a vyrastal u starého otca. Vzdelanie získal na lýceu Henricha IV., kde sa zoznámil s Paulom Nizanom, v rokoch 1922 – 1924 chodil do prípravnej triedy na lýceu Louis-le-Grand, aby ho neskôr prijali na École normale supérieure. Tu sa zoznámil s Raymondom Aronom, s ktorým sa priatelil po zvyšok života, a taktiež tu stretol svoju celoživotnú družku Simone de Beauvoir.
Začína verejne prejavovať svoje filozofické myslenie, ktoré je založené na kritike buržoázie, jej istôt, práv a povinností. Na druhý pokus sa dostáva na vysokú školu v Paríži, kde študuje filozofiu. V 30. rokoch študoval filozofiu v Nemecku, kde ho ovplyvnili najmä Hegel, Karl Marx, Friedrich Nietzsche, Edmund Husserl, a René Descartes, ale taktiež francúzski moralisti.
Myslenie a tvorba
Pôsobil ako stredoškolský profesor a od roku 1945 sa stal spisovateľom na voľnej nohe. Už v mladosti písal fantastické poviedky a po drobnejších spisoch o predstavivosti a citoch, nasledovalo prvé z jeho ťažiskových diel „Bytie a ničota“. Počas 2. svetovej vojny bol zajatý a držaný vo väzení, v roku 1941 sa pripojil k hnutiu odporu.
Po vojne založil revue „Temps modernes“ a usiloval sa existencializmus zmieriť s marxizmom. Sartre zohral významnú úlohu vo filozofickom a literárnom živote povojnového Francúzska. Zastával ľavicové, nekomunistické postoje a vyznával nekompromisnú intelektuálnu angažovanosť. Od roku 1957 charakterizuje jeho postoj isté kolísanie v praxi i filozofických dielach, a v mnohých otázkach reviduje svoje názory.
V roku 1945 vstupuje do komunistickej strany, z ktorej však v roku 1956 vystupuje, na protest proti zásahu Sovietskeho zväzu v Maďarsku. Vo svojich politických vystúpeniach sa angažoval v podstate vo všetkých vtedajších problémoch (vojna vo Vietname, študentské hnutie v roku 1968 a pod.). Ku koncu života sa potom jeho postoje prikláňali k maoizmu a radikálnej ľavici.
Súkromný život
Napriek tomu, že celý život prežil so Simone, nikdy sa s ňou neoženil. Počas 51-ročného vzťahu si filozofi sľúbili, že v rámci spĺňania ich verzie voľnej, oslobodzujúcej lásky nebudú nič skrývať. Vplyv tohto prístupu na iných milencov bol niekedy zničujúci, čo dokonca aj oni príležitostne uznali. Ľútosť, hnev a smútok. Najmä to boli podoby vzťahu Sartra a Simone de Beauvoirovej.
Taktiež nikdy neprijal Nobelovu cenu za literatúru, ktorú mu udelili v roku 1964, pretože celý život vystupoval a písal proti podobným organizáciám a cenám.
Dielo
Filozofické diela
Umelecká tvorba
- 1938 – Hnus (La Nausée). Dielo možno veľmi ťažko charakterizovať, ale ide o akúsi zmes eseje a románu s filozofickým zameraním. Kniha je písaná ako denník, ktorý si píše historik A. Roquentin, keď zbiera materiál o markízovi de Rellebon. Je tu zaznamenané pozorovanie jedného malomesta, kde je často použitý dialóg obyvateľov tohto mesta. Postupne objavuje existenciu bytia „v sebe“, je tým zhnusený a nakoniec sa uzatvára sám do seba. Dni v hotelovej izbe a v knižnici mu plynú rovnako, čoraz viac ho ťaží samota a jeho myseľ ovládne hnus nad nezmyselnosťou života. Tento román bol akýmsi predznamenaním existencializmu
- 1939 – Múr (Le Mur), súbor 5 noviel; najznámejšia (vystihujúca i ostatné) je novela Múr. V zbierke poviedok zobrazil výnimočných ľudí, ktorí sa uzatvárajú do seba. Pod vplyvom pocitu nezmyselnosti ľudskej existencie, ale aj protestu proti morálke spoločnosti stavajú „múr“ medzi sebou a okolitým svetom. Dej novely Múr sa odohráva za španielskej občianskej vojny vo väznici s odsúdencami na smrť. Múr ich oddeľuje v ich samote a zároveň je miestom ich popravy. Hlavný hrdina (komunista Pablo Ibbieta), si uvedomí absurditu svojho života. Pablo je zúfalý z blízkej smrti, neskôr sa vyrovnáva s rozsudkom, je pripravený zomrieť. Dostane však ešte príležitosť zachrániť sa, ak prezradí miesto, kde sa skrýva revolucionár Ramon Gris. Pablo miesto pozná a nie je ochotný ho prezradiť, zo žartu však povie, že na cintoríne. Ramon sa skutočne na cintoríne skrýval a tak Pablo spôsobí jeho smrť. Jeho sloboda sa stáva absurdnou.
- 1945 – 1949 – Cesty k slobode (Les Chemins de la Liberté), nedokončená románová tetralógia. Základným motívom je ľudská sloboda, dej sa odohráva v rokoch 1938 – 1940. Hlavným hrdinom je profesor filozofie Mathieu Delarue, ktorý nemá rodinné záväzky, ale ani nie je ochotný sa angažovať, nechce sa vzdať slobody. Nesúhlasí s fašizmom, ale ani nechce s francúzskymi komunistami proti nim bojovať. Hľadá zmysel vlastnej existencie. Tento veľmi pasívny a nerozhodný intelektuál, sa v treťom diele zo zúfalstva odhodlá k činu a rozhodol sa vziať zbraň a strieľať na nemeckých vojakov, čo je len výrazom protestu proti všetkému, najmä proti dovtedajšej existencii. Autor tu vyjadruje postoj, že tento človek žil, aby zomrel.
- Vek rozumu
- Odklad, z čias vojny
- Smrť v duši, o deportácii zajatcov
- Posledná šanca, posledný diel tvoria už len zlomky
- 1960 – Uragán nad cukrom (Ouragan sur le sucre), kniha reportáží o kubánskej revolúcii
- 1964 – Situácie (Situations)
- 1964 – Slová (Les Mots), autobiografická kniha, v ktorej sa vracia ku kľúčovým otázkam vynárajúcich sa počas autorovej tvorby, jedna z najvýznamnejších a najlepších autorových kníh. Zaujímavosťou knihy je aj informácia, že autor po matke pochádza zo slávnej schweitzerovskej rodiny.
- 1970 – Idiot rodiny (L’idiot de la famille), monografia o Gustavovi Flaubertovi
Dráma
Možno o nej povedať, že Sartra preslávila najviac. Bol ovplyvnený tak antickou drámou, ako aj francúzskym klasicizmom (17. storočie). Jeho hry sa odohrávajú v minulosti (antika, nemecká reformácia), alebo v prítomnosti (2. svetová vojna). Na historickej realite mu nezáležalo, išlo mu o modelové hry.
- 1943 – Muchy (Les Mouches), dramatická parafráza Orestei (Aischylos). Táto dráma je považovaná za začiatok existencialistického divadla.
- 1944 – S vylúčením verejnosti (Huis-clos) (tiež pod názvom Za zavretými dverami), hra je vybudovaná podľa klasického aristotelovského modelu – jednoty času a deja. V jednej miestnosti spolu debatujú traja mŕtvi: novinár Garcon – popravený vo vojne ako dezertér, lesbička Inés (samovrahyňa) a erotomanka (vrahyňa vlastného dieťaťa) Estelle. Žiadna z týchto postáv sa nie je ochotná vzdať svojej mienky o sebe. Z toho ich usvedčuje videnie druhých, tí sa stávajú zrkadlami, kde môžu vidieť pravdu a na tomto obraze nie je možné nič zmeniť. Potom žijú v pekle prekliati pohľadom tých druhých.
- 1946 – Úctivá pobehlica (La putaine respectueuse)
- 1946 – Nepochovaní (Morts sans sépulture), táto hra poburovala predovšetkým svojou drastickosťou.
- 1948 – Špinavé ruky (Les mains sales), na túto hru existuje niekoľko veľmi rozdielnych pohľadov.
- 1951 – Diabol a pánboh (Le diable et le Bon Dieu)
- 1955 – Nekrassov
- 1961 – Altonskí väzni (Les Séquestrés d’Altona)
Iné projekty
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Jean-Paul Sartre- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean-Paul Sartre
Externé odkazy