Karl Marx

Filozofia dejín tvorí základný rámec teórie Karla Marxa. Často je označovaná ako deterministická. Základný pilier tejto filozofie je Hegelova dialektika. Spočíva v pozorovaní vývoja ideí, ako stáleho konfliktu a antitéz, tie ústia v syntézu, ktorá konflikt posúva o krok ďalej. Touto myšlienkovou koncepciou Marx vnáša do dejín princíp večného konfliktu. Základnou vlastnosťou rádu je konflikt rôznych tried. V okamihu, kedy sa vyhrotí až do krajnosti, dôjde k revolučnému pretvoreniu celej spoločnosti. Konflikt ostáva, akurát dostáva inú podobu. Tak bol v stredoveku konflikt medzi buržoáziou a šľachtou, nahradený moderným konfliktom proletariátu a buržoázie. Podľa Marxa je jediným a nevyhnutným rozuzlením tohto večného konfliktu nastolenie komunistickej spoločnosti. Jej hlavným pilierom je zrušenie súkromného vlastníctva, ktoré je práve príčinou nekonečného konfliktu. Akékoľvek reformy, ktoré súkromné vlastníctvo zachovávajú, Marx väčšinou odmieta ako reakčné.

Obecnejší rámec filozofie dejín predstavujú tri obdobia:

• obdobie prvotno-pospolnej spoločnosti
• obdobie triednej spoločnosti
• nová rovnováha nájdená v beztriednej, komunistickej spoločnosti

Jednou z najdôležitejších koncepcií Marxovej vedeckej dráhy sú pojmy základne a nadstavby. V zásade ide o tvrdenie, že nadstavba, ktorú predstavuje duchovná kultúra, inštitúcie (umenie, náboženstvo, štátnosť, myslenie), je úplne určovaná ekonomickými faktormi. Táto koncepcia je nazývaná materialistický determinizmus. Je samotným jadrom Marxovho uvažovania. Na rozdiel od Comta, ktorý videl dejiny ako vývoj myslenia, od ktorého sa potom odvádza všetkého ostatné, Marx bol materialista, pretože celý dejinný pohyb odvodzoval z ekonomických zmien. Ide o predstavu, že vo vývoji myslenia, vedy, umenia, filozofie a politiky sa dá odhaliť iba zrkadlo ekonomického vývoja. Je treba rozlíšiť dve fázy Marxovej kariéry ohľadne tohoto problému. Rané Marxove práce zastávajú prísne stanovisko jednosmerného vplyvu základne a nadstavby.

Jednou z najznámejších reakcií na túto teoretickú koncepciu je Weberova práca Protestantská etika a Duch kapitalizmu. O tom či Weber túto prácu myslel ako priamu reakciu na Marxa je možné viesť spory, i tak je jasné, že prácu logiky Marxovej interpretácie vlastne obracia, keď vysvetľuje vznik kapitalizmu na základe špecifických vlastností protestantskej viery.

Niektoré z Marxových teórií z politickej oblasti sa dnes väčšinou považujú za mylné. Napríklad možno pozorovať, že v západnej Európe odbory urobili mnoho práce ohľadom situácie zamestnancov, a "nevyhnutný" príchod revolúcie, predpovedaný Marxom, nenastal. Za kritiku väčšieho rozsahu Marxovho diela je možné považovať prácu Hlavné smery marxizmu, napísal Leszek Kołakowski, alebo Otázka sociální od T.G. Masaryka. (Jindřich Srovnal, Otázka sociální: dílo a dějiny)

Za významnú opozíciu voči Marxovým myšlienkam možno tiež považovať knihu Antikapitalistická mentalita ekonóma Ludwiga von Misesa. Ten poukazuje na to, že radšej než vymýšľať spôsoby, ako bohatstvo prerozdeliť, by sme mali hľadať spôsoby, ako umožniť, aby bolo čo najviac bohatstva vytvoreného.

Marxovou celoživotnou prácou je dielo Kapitál. Podstatu diela Kapitál, teda základných zákonitostí objavených Marxom možno demonštrovať na protirečení, ktorým jeden zo zakladateľov politickej ekonómie François Quesnay trápil svojich protivníkov, a tí mu vždy zostali dlžní odpoveď.

Quesnayova otázka: "Uznávate, že čím viac nákladov alebo nákladných prác možno bez ujmy na výrobe usporiť pri výrobe priemyselných výrobkov, tým výhodnejšie sú tieto úspory, lebo zmenšujú cenu výrobku. A napriek tomu sa nazdávate, že výroba bohatstva, ktorá pochádza z práce priemyselníkov, spočíva vo zväčšení výmennej hodnoty ich výrobkov?" – Ľudsky prijateľne by sme mohli túto otázku položiť asi takto: "Prečo kapitalisti neustále znižujú hodnotu, hoci im ide práve o túto hodnotu?"

Marxova odpoveď :"Absolútna hodnota tovaru je sama osebe ľahostajná pre kapitalistu, ktorý ho vyrába. Kapitalistu zaujíma len nadhodnota, ktorá väzí v tovare a dá sa pri predaji realizovať. Realizácia nadhodnoty zahŕňa sama osebe nahradenie preddavkovej hodnoty. Keďže však relatívna nadhodnota rastie priamo úmerne s vývinom produktívnej sily práce (produktivity), kým hodnota tovarov klesá nepriamo úmerne s tým istým vývojom (produktivity), keďže teda ten istý identický proces zlacňuje tovary a zvyšuje nadhodnotu, ktorú obsahujú, rieši sa tým záhada, prečo sa kapitalista, ktorému ide len o výrobu výmennej hodnoty, ustavične usiluje znížiť výmennú hodnotu tovarov."

Záver: Kapitalisti teda nechcú, oni musia neustále znižovať hodnotu, až táto dospeje teoreticky k nule. Tovar sa tak stáva v nastupujúcej komunistickej spoločenskej formácii dostupný každému: Každému podľa potrieb!

Poznámka: Hodnota teda nie je identická s cenou. Vývoj ceny iba pozvoľne kopíruje vývoj hodnoty. Kým hodnota je nepriamo úmerne určovaná produktivitou, cenu v kapitalizme určuje trh.

Nášmu kapitalistovi ide o dve veci:

• 1. chce vyrobiť úžitkovú hodnotu, ktorá má výmennú hodnotu, predmet určený na predaj – tovar.
• 2. chce vyrobiť tovar, ktorého hodnota je vyššia ako suma hodnoty tovarov potrebných na jeho výrobu, výrobných prostriedkov a pracovnej sily, na ktoré preddavkoval na trhu pekné peniaze. Chce vyrobiť nielen úžitkovú hodnotu, ale aj tovar, nielen úžitkovú hodnotu, ale aj hodnotu, nielen hodnotu, ale aj nadhodnotu.

Skutočná hodnota tovaru však nie je jeho individuálna, ale spoločenská hodnota, t. j. hodnota sa nemeria pracovným časom, ktorý v jednotlivom prípade tovar výrobcu skutočne stojí, ale pracovným časom spoločensky nutným na jeho výrobu.

Na Marxove myšlienky nadväzovalo množstvo mysliteľov. Vzhľadom na jeho vplyv i tí, ktorí s ním úplne nesúhlasili sa s ním vyrovnávajú kriticky. Medzi najväčších Marxových kritikov patria Max Weber, Raymond Aron, Karl Raimund Popper a liberálni myslitelia.

Marxovo myslenie našlo nové uplatnenie napríklad v teóriách mysliteľov takzvanej frankfurtskej školy (Erich Fromm, Jürgen Habermas, Karl Grünberg, Theodor Adorno, Max Horkheimer, Herbert Marcuse).

Marxovo učenie je zdrojom, z ktorého obsahovo (Marxovo učenie o spoločnosti) či metodicky (Marxova dialektika) čerpalo a čerpá mnoho rozličných smerov 19. a 20. storočia: marxizmus, austromarxizmus, menševizmus, neomarxizmus, marxizmus-leninizmus, maoizmus, stalinizmus, leninizmus, trockizmus, anarchizmus, teológia revolúcie, eurokomunistické učenie, existencializmus, sociológia vedenia, filozofia človeka, filozofia vedy, frankfurtská škola, poznaňská škola, bratislavská škola, synkriticizmus.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Karl Marx
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karl Marx

• Marxizmus (po česky)
• Manifest Komunistickej strany
• Výňatok z Filozoficko-ekonomických rukopisov
• Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta
• 200 rokov Karla Marxa a marxizmu