Jean Sibelius

Jean Sibelius je najvýznamnejší fínsky skladateľ, ktorý mal veľký význam pre formovanie fínskej kultúrnej i národnej identity. V časoch útlaku Fínska Ruskom zasvätil svoje dielo obrane svojho národa a šíreniu jeho kultúry vo svete.

Z hľadiska histórie hudby je Sibelius tradicionalistom, a jedným z posledných romantikov, tak hudbou ako aj témami. Rozvíjal odkaz predkov a nepriniesol do vývoja hudby takmer nič nové, s výnimkou menšieho momentu v symfóniách - od tretej symfónie nepoužíval už dlhé veľké témy, ale skôr úsečnejšie hudobné myšlienky, ktoré rôzne pretváral a rozvíjal. Tento úsporný štýl je zreteľný najmä v jeho 7. symfónii, ktorá nie je rozdelená na vety, ale tvorí jeden hudobný celok so skoncentrovanými hudobnými nápadmi.

Oproti avantgardným výbojom súčasníkov však Sibelius pôsobil až zastarano. To, že nebol hudobným revolucionárom však neznižuje kvalitu jeho diela. Sibeliovo dielo je umelecky výborne zvládnuté, i keď nie všetky kusy z jeho početných opusov sú kvalitatívne vyrovnané. Cenená je hlavne symfonická tvorba. V nej nadväzoval na klasicko-romantickú syntézu Johannesa Brahmsa a Antonína Dvořáka. Napriek tomu, že úspornosťou tematického materiálu a premyslenou stavbou jeho symfónie pripomínajú symfónie Brahmsa, Sibeliusa počas jeho pobytu vo Viedni zaujala viac mystika Brucknerových symfónií. Ešte viac však obdivoval dielo Petra Iľjiča Čajkovského. Ďalšími významnými inšpiračnými zdrojmi sú najmä fínska kultúra a dejiny, fínsky národný epos Kalevala, ľudová hudba a v neposlednom rade príroda. Charakteristické sú rozľahlé melódie nesúce určitý pátos. Hrubá inštrumentácia podporuje závažnosť jeho diel.

Sibelius bol na vrchole popularity v 30. rokoch 20. storočia, dnes je viac v úzadí a názory na jeho dielo sa dodnes rôznia. Podľa niektorých je to hodnotný skladateľ, ale menšieho významu. Tak je naňho nazerané v stredoeurópskom priestore, hoci v škandinávskych krajinách a dokonca i vo Veľkej Británii je veľmi populárny a často uvádzaný. Každopádne to najlepšie z jeho diela hovorí o veľkom skladateľskom nadaní, ktoré mu zabezpečilo zaslúžené miesto vo svetovom repertoári.

Rodný dom Jeana Sibelia

Sibelius sa narodil v roku 1865 v Hämeenlinna ako Johan Christian. Neskôr mu podľa vzoru jeho strýka zmenili meno na francúzske, ako to bolo vtedy v móde. Ani jedno z týchto mien však nie je fínske. Paradoxom je, že národne orientovaný Sibelius sa narodil vo švédsky hovoriacej rodine a plynulou fínčinou rozprával až v dospelosti. Vyrastal s matkou a starou mamou.

Chlapec bol mimoriadne bystrý a prejavoval hudobné nadanie. V deviatich rokoch začal hrať na husle a v štrnástich na klavír. Ako desaťročný sa pokúsil o prvý skladateľský počin. Rodina mu však odporučila dráhu právnika. Právo začal študovať v Helsinkách, ale zároveň navštevoval hodiny hudobnej teórie a husľovej hry. Láska k hudbe zvíťazila, Sibelius zanechal štúdium práva a začal sa venovať štúdiu na konzervatóriu v Helsinkách. Spočiatku sa orientoval na hru na husle, túžil sa stať virtuóznym sólistom, čoskoro však pochopil, že na husliach začal hrať už príliš neskoro na to, aby sa mu tento cieľ splnil. Sibelius sa začal viac venovať kompozícii, ktorú po Helsinkách študoval v Berlíne a Viedni.

Po veľkom úspechu symfonickej básne Kullervo začal byť oslavovaný ako národný skladateľ. Uznania fínskeho národa sa mu dostávalo do konca jeho života. Vláda mu pridelila doživotné štipendium. Napriek tomu sa Sibelius, zvyknutý na život na vysokej nohe často ocital v dlhoch. Okrem vlastnej umeleckej činnosti sa venoval výchove nových skladateľov na helsinskom konzervatóriu, kde učil v rokoch 1892-1901.

V roku 1892 sa oženil s Aino Järnefeltovou, s ktorou žil až do konca života. Mali spolu šesť dcér, ale tri zomreli v mladom veku. Sibelius pomerne často cestoval do cudziny, kde uvádzal svoje diela. V roku 1903 sa s manželkou presťahoval do domu pri jazere Tuusula, ktorý na jej počesť nazval Ainola, a tu s ňou žil až do svojej smrti. V roku 1911 sa Sibelius, ktorý bol silný alkoholik a fajčiar, podrobil náročnej operácie hrtanu.

Dožil sa mimoriadne vysokého veku, po svojej šesťdesiatke však prekvapivo ukončil umeleckú činnosť. Dôvodom mohla byť kritika avantgardných súčasníkov, ktorých kroky sa uberali iným smerom než jeho a tiež jeho prehnaná sebakritika a nedôvera vo vlastné schopnosti, s ktorou zápasil. Na ôsmej symfónii pracoval niekoľko rokov, jej premiéru stále odkladal a nakoniec ju zničil. Po zvyšok života, obrazne povedané, nezložil už ani notu. V roku 1955 jeho deväťdesiate narodeniny oslavovalo celé Fínsko aj celý umelecký svet. Winston Churchill mu ako darček venoval škatuľku cigár. V roku 1957 Sibelius zomrel na následky mŕtvice. Pochovaný bol v záhrade pri jeho dome. Jeho manželka Aino zomrela v roku 1969 a je pochovaná spolu s ním. Sibeliove dcéry neskôr Ainolu predali fínskej vláde, ktorá tu v roku 1974 zriadila múzeum.

Sibelius v roku 1939

Sibelius bol urastený muž, ktorý vzbudzoval rešpekt. Bol to sveták, ktorý si potrpel na oblečenie, vedel sa správať a mal dobré spôsoby. Pod suverénnym vystupovaním sa však skrývala oveľa zraniteľnejšia osobnosť. Už ako dieťa bol v škole nepozorný a nevyrovnaný, čo mu zostalo až do dospelosti. Striedali sa u neho fázy fascinácie životom a fázy hlbokých depresií. Už počas jeho zahraničných štúdií sa naplno prejavila jeho bohémska povaha. Na dennom poriadku boli divoké večierky a radovánky. Neverný bol Aino už počas ich zasnúbenia, k čomu sa snúbenici aj priznal. Ako spomienka na študentské časy mu zostala celoživotná závislosť od alkoholu (s výnimkou ôsmich rokov po operácii hrtana). Ďalším jeho trápením bol neustály nedostatok peňazí, dlhy a zmenky, čo sa zlepšilo až v jeho starobe. Sibelius si totiž aj v časoch najväčšej núdze potrpel na kvalitné veci, drahé obleky a ručne šité topánky. Pred depresiami utekal väčšinou do prírody, ktorú nadovšetko zbožňoval a ktorá mu pomáhala zabudnúť na životné strasti. Ako skladateľ bol Sibelius až priveľmi sebakritický, pri skladaní často zažíval tvorivé muky, svoje diela veľakrát prerábal a niektoré spálil, medzi nimi i ôsmu symfóniu.

Dielo Jeana Sibeliusa je veľmi rozsiahle. Napriek tomuto faktu, dodnes sa udržalo v repertoári len niekoľko jeho diel. Veľmi zriedkavo sa hrávajú jeho klavírne skladby a komorná hudba pre ďalšie nástroje, ktorá má často salónny charakter. Ťažiskom jeho tvorby sú diela symfonické, ktoré ho preslávili už za jeho života. Patria sem najmä symfonické básne, ktoré čerpajú inšpiráciu hlavne z fínskych eposov a legiend, ďalej sedem symfónií a jediný, ale o to vzácnejší koncert - husľový.

"Verím fínskej hudbe, hoci niektorí, čo sa pokladajú za múdrych, sa uškŕňajú. Tá harmonická, zvláštne smutná monotónnosť melódií je vlastne nedostatok, ale aj čosi charakteristické."^{[chýba zdroj]}

"Klamal by som, keby som tvrdil, že milujem život, lebo ho nemám rád taký aký je, ale taký, aký by mal byť. Ničím nemožno vyjadriť moju túžbu po skutočnom živote. Po živote, ktorý zaniká v divom víre nestálych vášní, po živote, v ktorom hranice, striedmosť a dôslednosť sú neznámym pojmom..."^{[chýba zdroj]}

"Obdivujem náročnosť žánru a hlbokú logiku, ktorá vytvára vnútorné prepojenie medzi všetkými motívmi." (Sibelius o symfónii v rozhovore s Mahlerom)^{[chýba zdroj]}

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean Sibelius