Franz Lehár

Krátko po Franzovom narodení sa rodina presťahovala do Bratislavy, v roku 1875 do Šoprona a o päť rokov neskôr do Budapešti. Franz Lehár prejavil talent k hudbe už vo svojich štyroch rokoch. K hudbe ho viedol jeho otec a bol na neho prísny. Napriek synovmu talentu považoval za nedôstojné predvádzať ho na verejnosti. Gymnázium navštevoval Franz Lehár v Budapešti, kde bol skôr slabým žiakom. Súčasne navštevoval aj hudobnú školu, kde sa učil hrať na klavíri. Neskôr ho rodina poslala k strýkovi Antalovi do Šternberku, aby sa Lehár okrem rodnej maďarčiny naučil rozprávať aj po nemecky a navyše, strýko Antal viedol mestskú kapelu, takže mladý Lehár sa mohol naďalej venovať hudbe. Ako 12 ročný zložil v roku 1882 skúšky na konzervatórium v Prahe (viedenské konzervatórium bralo len žiakov nad 14. rokov), kde študoval hru na husle. V Prahe sa naučil po česky. Najprv tam žil sám, ale o dva roky bol preložený do Prahy aj jeho otec so svojou kapelou. V roku 1887, ako 17. ročný začal komponovať (a aj učiť kompozícii u Fibicha). Musel to robiť tajne, lebo školský poriadok konzervatória zakazoval súkromné hodiny komponovania pre svojich žiakov. Jeho talent spoznal aj A. Dvořák a Lehárovu sonátu à l'Antique G-dur ocenil aj Johannes Brahms, ale Lehárov otec bol toho názoru, že by si jeho syn mal najprv zabezpečiť pomerne istý príjem ako huslista, či kapelník. Konzervatórium ukončil v roku 1888 koncertom v sále Rudolfinum.

Zamestnal sa ako 1. huslista v divadle v meste Elberfeld-Barmen (dnes súčasť mesta Wuppertal), kde sa zoznámil s divadelným prostredím. Zakrátko ho otec zavolal do svojej vojenskej kapely, ktorá v tom čase pôsobila vo Viedni. Kvôli tomu musel porušiť zmluvu s divadlom a pred prenasledovaním ho zachránilo len to, že vstúpil do vojska. Počas deviatich mesiacov strávených vo Viedni skomponoval jeden valčík, 2 pochody a 1 hymnickú pieseň a spriatelil sa so skladateľom L. Fallom.

Ako 20 ročný sa dostal na čelo malého vojenského orchestra 25. pešieho pluku v Lučenci a stal sa tak najmladším vojenským kapelníkom Rakúsko-Uhorska (predtým držal rekord jeho otec, ktorý sa stal kapelníkom 24 ročný). Plukovník Fries ho angažoval ako učiteľa spevu pre svoju dcéru Vilmu. Lehár sa v tejto úlohe veľmi neosvedčil, ale skomponoval pre ňu pesničku. Na druhej strane ako vojenský kapelník si získal Franz Lehár v Lučenci slávu a obdiv. V riadení svojej kapely mal viac-menej voľné ruky a tak s ňou skúšal svoje skladby a získaval cenné skúsenosti. Pre verejnosť komponoval hlavne pochody a maďarské piesne. Zložil svoje prvé divadelné dielo, operu Rodrigo, s ktorým sa prihlásil do súťaže vypísanej kniežaťom Coburg-Gotha. Súťaž nevyhral.

Jeho pôsobenie v Lučenci ukončila v roku 1894 hádka s jedným majorom, ktorý mu počas večere po čašníkovi odkázal, aby zahral jeho obľúbenú pieseň. Lehár mu na to odkázal, že on nie je cigánsky primáš, aby hral na takýto príkaz. Jeho nadriadení trvali na tom, aby sa ospravedlnil, on dal radšej výpoveď.

Následne sa mu podarilo vyhrať konkurz (spomedzi 120 uchádzačov) do oveľa profesionálnejšieho námorného orchestra v Pule. Jediný námorný orchester Rakúsko-Uhorska mal 110 členov a hneď prvé vystúpenie mal pred samotným cisárom. V roku 1895 sa zúčastnil cesty loďou Maria Teresia, ktorá išla do Kielu na slávnostné otvorenie prieplavu medzi Baltickým a Severným morom (6. jún 1895).

V Pule skomponoval operu Kukuschka, ktorú uviedlo mestské divadlo v Lipsku. Rozhodol sa vzdať prestížneho zamestnania, aby sa mohol zúčastniť premiéry. Opera mala len mierny úspech a dosiahla len 7 predstavení. Franz Lehár vyčerpal všetky finančné prostriedky a musel sa vrátiť k vojsku, do 87. pešieho pluku do Triestu.

Operu Kukuschka neskôr uviedli aj v Budapešti, ale bez väčšieho úspechu. Jeho prvým úspechom sa stala až opereta „Wiener Frauen“, ktorá mala premiéru 21. novembra 1902 v Theater an der Wien. O necelý mesiac neskôr 20. decembra 1902 mala premiéru tentoraz v Carl Theater ďalšia Lehárova opereta, Drotár (Der Rastelbinder). Táto opereta sa odohráva v slovenskom prostredí, odkiaľ bral autor inšpiráciu a mala veľký úspech. V nasledujúcom roku, 21. apríla 1903 sa konala jej premiéra pod taktovkou autora v „Magyar Színház“ v Budapešti, ktorá bola po Viedni druhým najdôležitejším operetným centrom Rakúsko-Uhorska.

Franz Lehár v roku 1912 vo svojej pracovni na Theobaldgasse 16 vo Viedni

Lehárov svetový úspech začal v roku 1905, keď mala premiéru jeho najúspešnejšia opereta Veselá vdova (Die lustige Witwe). Jej hudobné kvality najprv riaditeľ v Theater an der Wien nespoznal, rovnako priebeh premiéry a ani kritiky spočiatku neveštili veľký úspech. Čoskoro sa však nálady publika zmenili a opereta dosiahla spolu takmer 20 000 predstavení počas nasledujúcich 5 rokov. Dodnes je najčastejšie hraným autorovým dielom.

Počas svojej kariéry komponoval Lehár čoraz vážnejšie hudobné diela, ktoré sa postupne približovali opere. Počnúc operetou Paganini začal písať operety, ktoré nemali šťastný koniec (čo je pre operety veľmi netypické, aj keď už aj predtým sa vyskytli také – napr. Krásna Galatea). Aj keď tieto operety nemajú vyslovene tragický koniec, prinajmenšom je smutný, pretože láska hlavných hrdinov nemôže byť naplnená kvôli rôznym prekážkam či nedorozumeniam. Okrem Paganiniho sa z týchto operiet preslávili najmä Zem úsmevov (Das Land des Lächelns), Cárovič (Zarewitsch) alebo Giuditta. Významnú úlohu v týchto operetách zohral výborný tenorista Richard Tauber, ktorému Lehár svoje hlavné postavy doslova "ušil na mieru".

Vo svojich operetách Lehár rozvinul tematiku citov a vášne do nebývalých rozmerov. Niekedy sa preto označuje za majstra molových stupníc. Vo veľkej miere uplatňoval aj národné hudobné motívy podľa toho, kde sa dej operety odohrával. Dokázal ich vždy vhodne skĺbiť s viedenským operetným žánrom.

Niektoré operety boli sfilmované. Operetu Clo-clo autor natoľko pozmenil pre potreby kinematografie, že sa z nej stalo nové dielo „Celý svet sa krúti okolo lásky“.

Okrem operiet komponoval aj valčíky, najznámejší je „Gold und Silber“, skomponovaný v roku 1901 na bálovú sezónu Paulíny von Metternich (každý rok dominovali na bále iné farby, v onú sezónu to bola zlatá a strieborná – odtiaľ názov valčíka). Mnohé z jeho valčíkov boli skomponované na motívy jeho operiet. Napísal aj hudbu k viacerým filmom, napr. „Veľká atrakcia“, alebo „Bol raz jeden valčík“.

Po nástupe Hitlera k moci sa do popredia dostávali aj fašisti v Rakúsku. Od júla 1934 zaviedli teror v dôsledku čoho krachovali a zatvárali aj divadlá. V roku 1935 muselo zavrieť aj Theater an der Wien. Jeho majiteľka Marischka Hubert odcudzila Lehárovi peniaze. Lehár ju nezažaloval pod podmienkou, že mu vráti práva na všetky jeho diela. Tak sa aj stalo a to mu umožnilo aby 25. februára 1935 Lehár založil vydavateľstvo "Glocken-Verlag" a odvtedy sa venoval jeho vedeniu, dolaďovaniu svojich diel, ako aj ich dirigovaniu v rôznych divadlách.

Vplyvom fašizmu bol Lehár postavený do neľahkej situácie, pretože manželka Sophie mala židovský pôvod. Lehár však na rozdiel od mnohých iných umelcov váhal s emigráciou. Na rakúske prostredie si príliš zvykol a nechcel ísť do neznáma. Navyše vlastnil letohrádok v Bad Ischl, a malý zámok vo Viedni, ktoré mu príliš prirástli k srdcu. Pravdepodobne tiež podcenil nebezpečenstvo, ktoré Európe hrozilo. V noci z 11. na 12. marca 1938 vtrhli nemecké vojská do Rakúska a fašistický režim sa prejavil v plnej sile. Lehárovi židovskí libretisti Fritz Grunbaum a Fritz Lohner boli zatknutí a neskôr zahynuli v koncentračných táboroch. V lete 1939 si gestapo prišlo do Bad Ischlu po Lehárovu manželku. Zachránil ju Lehárov telefonát s ríšskym miestodržiteľom Jozefom Brüchlom. Pravdepodobne prispelo k záchrane aj to, že sám Hitler bol obdivovateľ Veselej vdovy a Franz so Sophiou mohli stráviť zvyšok vojny doma v Bad Ischli. V sezóne 1942/1943 uviedli Potulného študenta v budapeštianskej opere, čo bola v podstate opereta Cigánska láska značne prepracovaná do opernej podoby. Premiéra sa konala za účasti Lehára, ktorý však v Budapešti veľmi ochorel a musel sa rýchlo vrátiť do Bad Ischlu. V roku 1945 obsadili Bad Ischl Američania. Lehár mal podlomené zdravie a zdravotníctvo bolo v Rakúsku v rozklade. Rozhodol sa teda odísť do na istý čas do Zürichu. Pri oslobodení Viedne nastal chaos a Lehárov dom v Nussdorfe bol vykradnutý. Zlodeji zničili aj Lehárov hudobný archív.

Lehárova manželka Sofia umrela v roku 1947. Lehár sa tesne pred smrťou stal čestným občanom Bad Ischlu (inak bol oficiálne do smrti maďarským štátnym občanom a čestným občanom mesta Šopron). Zomrel 24. októbra roku 1948 vo svojej vile v Bad Ischli a je pochovaný na miestnom cintoríne. Podľa jeho poslednej vôle sa jeho dom aj so zariadením zachoval a stal sa Lehárovým múzeom.

• Kukuschka (1896)

• Wiener Frauen, Viedenské ženy (1902) – info. o vzniku operety, pozri opereta Drotár
• Der Rastelbinder, Drotár (1902)
• Der Göttergatte, Božský manžel (1904)
• Die Juxheirat, Manželstvo zo žartu (1904)
• Die lustige Witwe, Veselá vdova (1905)
• Der Mann mit drei Frauen, Tri manželky (1908)
• Das Fürstenkind, Princezná (1909)
• Der Graf von Luxemburg, Gróf Luxemburský (1909)
• Zigeunerliebe Cigánska láska (1910)
• Eva (1911)
• Die ideale Gattin, Ideálna manželka (1913)
• Endlich allein, Konečne sami (1914)
• Der Sterngucker, Pohľad na hviezdy (1916)
• Pacsirta, (Wo die Lerche singt), Škovránok (1918)
• Die blaue Mazur, Modrý mazur (1922)
• Die Tangokönigin, Kráľovná tanga (1921)
• Frühling, Jar (1922)
• Frasquita (1922)
• La danza delle Libelulle - Libellendanz (1922)
• Die gelbe Jacke, Žltý kabát (1923)
• Clo-clo (1924)
• Paganini (1925)
• Gigolette (1926)
• Der Zarewitsch Cárovič (1927)
• Friderika (1928)
• Das Land des Lächelns, Zem úsmevov (1929)
• Schön ist die Welt, Krásny je svet (1930)
• Giuditta (1934)

• Peter und Paul reisen ins Schlaraffenland (hudobná rozprávka) (1906)