Josef Suk starší

V mladosti Suk nadväzuje na skladateľov romantizmu. Najvýraznejšia bola inšpirácia hudbou Antonína Dvořáka, individualizovaná vlastným nadaním a postupne sa vyhraňujúcim štýlovým smerovaním Suka ako „subjektivneho lyrika“. Poučil sa rovnako u J. Brahmsa a ďalších klasikoch, ktorých vplyv je typický pre jeho prvú symfóniu (Symfónia E dur, 1899). V klavírnej tvorbe sa zameral na žáner drobného lyrického kusu (Klavírne skladby op. 7 a 12, Nálady).

Už od raných diel preukazoval svoju individualitu vo výraznej lyrickosti, ktorá sa prejavovala osobitou, podmanivou citovosťou, zvukovou farebnosťou a melodikou jeho hudobného myslenia. Týmito rysmi sa preslávila už Sláčiková serenáda Es dur, ktorú napísal v 18 rokoch, ale zjavné sú rovnako v klavírnej tvorbe (známym príkladom je Pieseň lásky z Klavírnych skladieb op. 7) i komorných skladbách (Klavírny kvartet a moll, 1891, Sláčikový kvartet č. 1 B dur, 1896, a i.).

Míľnikom a závažným dielom prvého obdobia je scénická hudba k Zeyerovej dramatickej rozprávke Radúz a Mahulena (1898), ktorou vytvoril Suk novú hodnotu v tomto žánri. Na jej motívy zložil pre koncertné predvedenie štvorčasťovú suitu Rozprávka (1899). Zeyerova predstavivosť, citový obsah, etika a atmosféra jeho rozprávkového námetu inšpirovali Suka k svojbytnému lyrizmu s majstrovskými melodrámami.

Príznačný melos a farebnosť tejto hudby sa premietli aj do ďalších skladieb – zborov na texty slovanskej ľudovej poézie (napr. Desať spevov pre ženský zbor a klavír pre štyri ruky), baladickodramatickej Fantázia g moll pre husle a orchester (1903), Fantastického scherza (1903) i Symfónie E dur. V podobnom duchu napísal Suk scénickú hudbu k Zeyerovej legende Pod jabloňou (1901), z ktorej bola tiež zostavená suita. Diela odrážajú Sukove zážitky šťastia z naplneného vzťahu s Dvořákovou dcérou. Veľkú intenzitu a farebnosť dostávajú v klavírnom cykle Jar (1902), zloženom po narodení syna spolu s trojicou eklog Letné dojmy (1902). V týchto cykloch sa už objavujú aj impresionistické prvky. Monumentálnym výrazom je obdarená lyrická i epicko-dramatická glorifikácia českého hlavného mesta v symfonickej básni Praga (1904).

Ďalšiu tvorbu charakterizuje postupný príklon k novým výrazovým prostriedkom a vytvorenie osobitého náročného štýlu, ktorým sa Suk radí k zakladateľom českej hudobnej moderny. Po obsahovej stránke mali rozhodujúci vplyv tragické udalosti v Sukovej rodine – umiera A. Dvořák a rok nato predčasne i Sukova žena Otília. Skladateľ orientuje tvorivé snahy na veľké orchestrálne diela s meditatívnym programovým obsahom, v ktorých sa vyrovnáva s otázkami osudu a smrti a usiluje sa o vyjadrenie pozitívneho zmyslu bytia.

Tak vzniká postupne štvorica symfonických diel, utvárajúca veľkú tetralógiu, v ktorej sa citové a myšlienkové obsahy jednotlivých častí vzájomne prepájajú do mohutného oblúka, klenúceho sa od hlbín najťažšej bolesti z tragédií osudu až k veľkej nadosobnej katarzii: symfónia Asrael (1906), 5-dielna hudobná báseň Rozprávka leta (1907 – 1909), monumentálna symfonická báseň Zranie (1912 – 1917) a Epilóg pre sóla, zbory a orchester (1920 – 1933). Dopĺňa ich Sukova vrcholná klavírna lyrika – cykly O matince (1907), Životom a snom (1910) a Uspávanky (1912) a samostatný kus O priateľstve (1920). Obsahovú kontinuitu tvorby podtrhuje Suk opakovaným symbolickým využitím motívu smrti z Radúze a Mahuleny a motívu z klavírnej Piesne lásky.

Symfónia Asrael bola napísaná z bezprostredného podnetu smrti Dvořáka a jeho dcéry a venovaná ich pamiatke. Nato vzniká cyklus O matince, kde Suk pomocou tónov rozpráva synovi o zosnulej mamičke. Asrael sa radí po boku dielam veľkého súdobého novoromantika (G. Mahlera).

V Rozprávke leta a Životom a snom sa potom citeľne rozširuje a modernizuje výrazový register, zrejmá je určitá inšpirácia Debussyho impresionizmom, uchopená ale Sukovou osobnou reflektívnou lyrikou, ktorá je v jeho dielach určujúca. Štýlové dozrievanie vrcholí v jednočasťovom Sláčikovom kvartete č. 2 (1911), ktoré pri premiére vyvolalo svojou novosťou búrlivé reakcie. Kvarteto sa vyznačuje hľadaním vo výraze a zvlášť forme s cieľom pripraviť pôdu pre ďalšie symfonické diela. V plynulej nadväznosti na predchádzajúce skladby rozvíja Suk úplne osobitý prejav, v ktorom sa miestami dostáva až do blízkosti hudobného expresionizmu. Túto hranicu však neprekračuje a tonalitu na rozdiel od A. Schönberga iba uvoľňuje.

Novým výrazovým slohom a filozoficky reflektívnym pojatím programovosti Suk rozvíja do osobitého vrcholu novoromantické dedičstvo programového symfonizmu. Robí tak po kvartete dvojicou diel, ktorých monumentálnej jednoliatej architektonike a náročnému obsahu venuje mnohoročné úsilie: Zranie vzniká 5 rokov, Epilóg dokonca 13 rokov. Usiluje sa v nich o nájdenie konečných odpovedí na otázky zmyslu života a smrti a vyjadrenie humanistického posolstva. V závere Epilógu naň používa text jednej scény Zeyerovej legendy Pod jabloňou. Obsah oboch diel však súvisí aj s literárnym symbolizmom básnikov A. Sovy a O. Březiny – k Zraniu pripája ako motto časť rovnomennej Sovovej básne zo zbierky Žně, k Epilógu záverečné štvorveršie z Březinovej básne Mýtus ženy. Inšpirácia březinovskou mystikou je v Epilógu jasne zrejmá (už v programovom označení jednotlivých úsekov: Kroky, Pieseň matiek, Od večnosti do večnosti, Tajomný úžas a nepokoj, Pútnik – tešiteľ). Tieto skladby tak podtrhujú súvislosť Sukovho diela s umeleckými smermi prelomu storočia.

Sukov prejav vo vrcholnom období je poslucháčsky náročný svojou zložitosťou a veľkou expresivitou. Spočíva v bohatej voľnej polyfónii, ktorej melodicky prekomponované hlasy sú vedené úplne slobodne po stránke stavby (asymetria, neperiodickosť), rozloženia akcentov i rytmiky (výskyt polyrytmie) a harmonických vzťahov jednotlivých hlasov. Príznačné je plynutie celej skladby v jednoliatom prúde s expresívnymi dynamickými vrcholmi, individuálne využitie nástrojových témbrov, ich rôznorodé kombinovanie dosvedčujúce Sukovu zvukovofarebnú fantáziu, rovnako ako veľká bohatosť a zložitosť harmónie, uvolňujúca tonalitu. Formová výstavba neskorých diel pracuje so všetkými zložkami hudobného prejavu vrátane témbru a vytvára veľkolepé, úžasne košaté a pritom zovreté jednoliate architektúry, v ktorých sa, slovami dirigenta Libora Peška, „celok odráža ozvenou v každom detaile“.^{[chýba zdroj]}

Okrem menovaných opusov vzniká v tomto období už len cyklus mužských zborov a menšie príležitostné diela, predovšetkým potom obľúbený vlastenecký triptych Meditácia na chorál Sv. Václave, Legenda o mŕtvych víťazoch a pochod Do nového života, v ktorých volí Suk jednoduchší výraz pre dosiahnutie ľahšie prístupného efektu.