Max Bruch

Hudobné vzdelanie získal v Kolíne nad Rýnom u skladateľa a klaviristu Ferdinanda Hillera. Bruch bol činný ako učiteľ hudby, skladateľ a dirigent v mnohých nemeckých mestách: Mannheime (1862-1864), Koblenzi (1865-1867), Sondershausene (1867-1870), Berlíne a v Bonne (1870-1878). V čase, keď bol na vrchole svojej slávy pôsobil tri sezóny ako dirigent Liverpool Philharmonic Society (1880-1883). Od roku 1890 do konca svojej hudobnej činnosti v roku 1910 vyučoval kompozíciu na berlínskom konzervatóriu Berlin Hochschule für Musik.

Bruchova hudba pokračuje v nemeckom štýle hudobného romantizmu a vyznačuje sa tradičnou štruktúrou hudobných foriem. Tým sa Bruch radí k skladateľom tzv. klasicko-romantickej syntézy, podobne ako napríklad Johannes Brahms, v kontraste s predstaviteľmi „Novej hudby“ (Ferenc Liszt, Richard Wagner). Vo svojej dobe bol Bruch známy predovšetkým ako autor zborovej hudby.

Bruchove dielo zahrňuje viac ako 200 opusov z ktorých najznámejšie sú:

• Husľový koncert č. 1 g mol, Op. 26
• Škótska fantázia pre husle a orchester, Op. 43
• Kol Nidrei - variácie pre violončelo a orchester
• tri symfónie

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Max Bruch