Gabriel Fauré

Narodil sa vo francúzskom Pamiers. Už ako dieťa prejavoval výnimočné nadanie a tak v roku 1854 nastúpil na slávnu hudobnú školu École Niedermeyer, zameranú na cirkevnú hudbu.
V roku 1870 vstúpil do armády a zúčastnil sa francúzsko-pruskej vojny. V roku 1871 sa vrátil späť do Paríža, kde získal miesto pomocného organistu v katedrále Saint-Sulpice. Vďaka priateľstvu s vplyvným francúzskym skladateľom a organistom Camillom Saint-Saënsom sa začlenil do parížskeho hudobného a spoločenského života. V roku 1871 spolu s ďalšími hudobnými skladateľmi založili spoločnosť Société Nationale de Musique, ktorá podporovala tvorbu mladých skladateľov. Od roku 1874 zastupoval Saint-Saënsa v kostole Madelaine a v roku 1877 sa tu stal zbormajstrom. Po bolestivom rozchode s Mariannou Viardotovou odchádza do Weimaru, kde sa stretol s Lisztom. V roku 1883 sa oženil s Marie Fremietovou, s ktorou mal neskôr dve deti. V snahe uživiť rodinu okrem zamestnania v Madelaine vyučoval súkromne hudbu. Jeho kompozície mu nepriniesli takmer žiadny finančný efekt a stretli sa len s malým záujmom, čo viedlo k rozvoju skladateľových depresií. V roku 1892 sa stal inšpektorom pre francúzske konzervatóriá, čo jeho finančnú situáciu zlepšilo. Po dlhých rokoch nakoniec v roku 1896 získal post hlavného organistu v kostole Madelaine a stal sa učiteľom kompozície na parížskom konzervatóriu, kde nahradil Julesa Masseneta. Medzi jeho študentov patril aj jeden z najvýznamnejších francúzskych skladateľov Maurice Ravel. Stal sa významnou postavou francúzskeho kultúrneho života a od roku 1903 prispieval ako hudobný kritik do novín Le Figaro. V roku 1905 sa stal riaditeľom parížskeho konzervatória, kde presadil viacero významných zmien. V roku 1909 bol zvolený do prestížneho Inštitútu. V nasledujúcich rokoch začal trpieť poruchami sluchu, následkom čoho bol nútený prestať vyučovať. Kvôli nastupujúcej hluchote nakoniec v roku 1920 úplne opustil francúzske konzervatórium. V tomto roku získal vysoké štátne vyznamenanie Rad čestnej légie. Pre silné fajčenie sa jeho zdravotný stav naďalej zhoršoval.
Zomrel na zápal pľúc v roku 1924. V kostole Madelaine, kde strávil podstatnú časť života mu bol vystrojený pohreb so štátnymi poctami. Je pochovaný na cintoríne Cimetière de Passy v Paríži.

Fauré nadväzoval na diela predošlých francúzskych skladateľských generácií, najmä Jean-Philippe Rameaua. Logickým dôsledkom bola jeho prevažná orientácia na harmonickú stránku diela a jej uprednostnenie pred kontrapunktom a rytmikou. Jeho diela sú intímneho charakteru, vyznačujú sa osobitou krehkou melodikou prepojenou s bohatou harmonickou stránkou a sú typicky francúzsky jemné a náladové. V neskoršej etape tvorby ktorá spadala na začiatok 20. storočia spojil to najlepšie z odkazu francúzskej hudobnej minulosti s progresívnymi prvkami a a prepracoval sa k osobitému prístupu k tonalite.

Najrozsiahlejšou a najznámejšou Faurého skladbou je Requiem, ktoré patrí medzi najlepšie diela svojho druhu vo svetovej hudobnej tvorbe. Podobné postavenie majú jeho majstrovské piesne. Skladateľ zložil niekoľko kvalitných diel komornej hudby, ktoré sú však známe len úzkej skupine poslucháčov. Z orchestrálnych diel sa sporadicky uvádzajú suity Masques et Bergamasques a Pelleas a Melisanda.

• Cantique de Jean Racine

• Ainsly, Robert: Encyklopédia klasickej hudby. Bratislava: Perfekt, 1997. ISBN 80-8046-085-X
• Gammond, Peter: Velcí skladatelé. Praha: Svojtka & Co., 2002. ISBN 80-7237-590-3
• Schonberg, Harold: Životy velkých skladatelů. Praha: BB Art, 2006. ISBN 80-7341-905-X

Hudobný portál Francúzsky portál Biografický portál