César Franck

Študoval na konzervatóriu vo svojom rodisku a už vtedy získaval ceny. V roku 1835 sa s rodičmi presťahoval do Paríža a stal sa súkromným žiakom A. Rejchu. Po vstupe na konzervatórium 1837 získaval ceny aj tu. S výnimkou prechodného pobytu v Belgicku žil od 1843 v Paríži natrvalo. Živil sa najskôr ako organista, učil hudbu. Žil veľmi skromne, usilovne cvičil, poznával skladby veľkých majstrov, komponoval. Už dvadsaťročný napísal niekoľko komorných skladieb, operu, oratórium a potom dvadsať rokov vôbec neskladal. V týchto rokoch dokonale spoznal dielo Johanna Sebastiana Bacha, vypracoval sa na vynikajúceho organistu, stal sa majstrom v improvizácii. Roku 1872, ako päťdesiatročný sa stal profesorom organovej hry na parížskom konzervatóriu a tu založil modernú francúzsku organovú školu. Zároveň bol vedúcou osobnosťou Národnej spoločnosti pre hudbu, ktorá si vytýčila cieľ obrodiť francúzsku národnú hudbu. Neoficiálne však vyučoval aj kompozíciu. Odtiaľ vyšli o.i. Vincent d‘Indy, Ernest Chausson, Paul Vidal a s nimi aj onen prúd novej francúzskej hudby, ktorý sa odklonil od vtedajšej nadvlády opery v národnom hudobnom živote a viedol k založeniu ústavu Schola cantorum (1894).

Franck tvoril úsporne a prenikol až svojimi neskorými dielami; svoju jedinú a veľmi obľúbenú Symfóniu d moll dokončil v 66 rokoch, rovnako slávnu Sonátu pre husle a klavír A dur v 63 rokoch. Mäkké kontúry jeho melodiky, klasicky vytríbená forma a bohatá harmónia mu získali ohlas u hudobnej verejnosti, oceňujúcej aj mravnú vážnosť skladateľovu.

Mimoriadny je jeho význam v odbore organovej skladby. Najznámejšie Franckove dielo pre organ je zrejme Six piéces (1860-1862, ktoré však nebolo publikované pred rokom 1868 pozostávajúce zo 6 častí: Fantaisie en ut majeur Op.16; Grande piéce symphonique Op.17; Prélude,Fugue et variation Op.18; Pastorale Op.19; Priére Op.20 a Final Op.21). Známe sú aj jeho Trois piéces (1878, pozostávajúce z 3 častí: Fantaisie en la majeur; Cantabile a Piéce héroique), Chorál č.3 a mol (FWV 40), zbierka 59 skladieb L´Organiste (1889-1890) a mnohé iné.

Väčšiu odozvu ako oratóriá Les Béatitudes (Blahoslavenstvo) a Rédemption (Vykúpenie) získal za symfonické básne Eolidy (1877), Prekliaty lovec (1883), Džinovia (1885), Psyché (1888) a zvlášť Symfonické variácie pre klavír a orchester (1885). Zložil aj známu skladbu Panis Angelicus (Chlieb anjelský) (1872), ktorá bola použitá ako hudba vo filme Jana z Arcu (1999).

V čase, keď Francúzi obdivovali opery, venoval César Franck svoje umenie koncertným sálam. Počas života ho široká verejnosť takmer nepoznala, jeho dielo si získalo uznanie až po jeho smrti, keď si ľudstvo uvedomilo veľkosť jeho umenia.

Ďalšie významné Franckove skladby:

• Messe a 3 voix, op. 12 (sóla, zbor SATB, harfa, organ, violončelo)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku César Franck na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
• SLIACKA, Daniela. Slávni hudobní skladatelia. 1. vyd. Bratislava : Mladé letá, 1980. 280 s. S. 97 - 98.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému César Franck

Hudobný portál Francúzsky portál Belgický portál Biografický portál