Artaxerxes III.

Hoci Artaxerxa III. väčšina antických autorov opisuje ako muža bez škrupulí, ktorý nechal odstrániť dvoch svojich bratov, aby sa sám dostal na trón, nikto mu nemôže uprieť energiu a húževnatosť, ktorými sa veľmi odlišoval od svojho otca Artaxerxa II. aj starého otca Dareia II. Tieto svoje vlastnosti predviedol už v rokoch 360–358, keď obratne zasiahol do egyptských sporov o trón, podrobil si vzpurného miestodržiteľa východneho Arménska Oronta a usporiadal pomery vo Fenícii a Cilícii.

Hlavnou Artaxerxovou úlohou po prevzatí vlády sa prakticky nelíšil od toho, o čo sa usilovali už jeho predchodcovia: udržať ríšu pohromade napriek všetkým dezintegračným tendenciám na periférii a často protichodným záujmom gréckych mestských štátov, či už v rámci ríše alebo mimo nej. Na rozdiel od predchádzajúcich vládcov si Artaxerxes súčasne vytýčil za cieľ aj ofenzívu, najmä voči Egyptu, ktorý bol nezávislý od ústrednej vlády v Perzepoli už viac ako štyridsať rokov.

Len čo Artaxerxes upevnil svoju pozíciu v ríši, začal na prelome rokov 351 – 350 prvý útok proti faraónovi Nektanebovi, odholaný raz a navždy vyriešiť problémy s Mudrájou, ako Peržania Egypt nazývali. Kráľ nepovažoval za potrebné zúčastniť sa ťaženia osobne a zveril jeho vedenie svojim vojvodcom, čo však čoskoro oľutoval. Jeho armáda nedosiahla v oblasti nič, čo by stálo za reč, a vo Fenícii navyše začala vzbura vedená mestami Sidón a Tennés.

Artaxerxovi nezostávalo nič iného ako začať chystať novú expedíciu – z prestížnych dôvodov si nemohol dovoliť neúspech podobného rozsahu iba tak ignorovať. Pretože však zhromažďovanie vojenských kontingentov a materiálu trvalo v Perzii vzhľadom na jej rozľahlosť veľmi dlho, bol najskôr vyslaný sýrsky satrapa Belesys a jeho kilický kolega Mazaios proti fenickým vzbúrencom – aj tentoraz však bezvýsledne.

Kráľove snahy začali niesť svoje ovocie až roku 343, keď jeho vojská najskôr dobyli a vyplienili Sidón a následne prijali kapituláciu mesta Tennés. V zime rokov 343/342 potom Peržania napadli priamo Egypt, rýchlo ovládli Deltu aj Memfis a donútili kráľa Nektaneba k úteku do Núbie. V priebehu jari a leta 342 bolo obsadenie krajiny prakticky dokončené – Egypt bol opäť perzskou satrapiou.

Namiesto posilnenia prestiže ríše však nastal skôr opak. Priebeh vojny totiž jasne demonštroval vojenskú slabosť Perzie, ktorá napriek všetkej materiálnej a ľudskej prevahe potrebovala dlhé roky, kým ovládla v podstate izolovanú krajinu, akou bol Egypt. A nanešťastie pre Artaxerxa tento fakt dobre pochopili vo vzmáhajúcom sa macedónskom kráľovstve, čerstvo reformovanom obratnou politikou kráľa Filipa II., otca Alexandra Veľkého. Zatiaľ ešte Perzii vážnejšie nebezpečenstvo nehrozilo, pretože Filip II. sa zameral na podmanenie Grécka a konflikt inde si nemohol dovoliť, ale budúcnosť neveštila nič dobrého.

Sám Artaxerxes už však nezažil grandiózny pád achajmenovskej monarchie, ku ktorému došlo iba desať rokov po dobytí Egypta. V roku 338 ho dal otráviť jeho vrchný eunuch Bagoas, ktorý na to pravdepodobne využil služieb dvorného lekára. Korunu kráľa kráľov po Artaxerxovi prevzal syn Arses, predposledný panovník starej perzskej ríše.

• Achajmenovci

• Artaxerxes III. (po anglicky)